Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Pastorek vracia úder

.časopis .kauza

Slovenská akadémia vied bola koncom mája vystavená surovému útoku. Za pôvodcu tohto útoku je všeobecne považovaný bývalý predseda tejto akadémie Jaromír Pastorek. Ale prečo by nejaký vedec vedome škodil vlastnej inštitúcii?

Jaromír Pastorek bol z funkcie predsedu odvolaný snemom SAV v decembri minulého roku. Tento bezprecendentný čin samosprávneho orgánu akadémie vyvolal rýchlu reakciu Roberta Fica. Už v januári vytvoril premiér pre profesora Pastorka, člena zboru svojich poradcov, post splnomocnenca vlády pre výskum a inovácie.
Ak niekto očakával, že nový vládny splnomocnenec sa bude správať korektne k vedeckej inštitúcii, ktorej bol donedávna predsedom, veľmi sa mýlil. Keď nový predseda akadémie vyjednal s ministerstvami školstva a financií dlho očakávaný návrh zákona o transformácii SAV, zbor poradcov predsedu vlády všetko na poslednú chvíľu torpédoval pripomienkami, ktoré sú neakceptovateľné tak pre SAV, ako aj pre ministerstvo školstva.
Ponechajme teraz bokom, či bol návrh zákona naozaj ideálny. A len stručne prejdime fakt, že predloženie neprijateľných pripomienok zo strany zboru premiérových poradcov znamenalo výrazné zdržanie celého legislatívneho procesu, čo v budúcnosti spôsobí akadémii značné administatívne problémy pri čerpaní eurofondov. Sústreďme sa na to najzaujímavejšie – na Jaromíra Pastorka a jeho možné motivácie.

.jarro pomstiteľ
Prvé, čo človeku pri hľadaní motívov bývalého predsedu SAV napadne, je osobná pomsta. Spôsob, akým ho mimoriadny snem odvolal z funkcie, bol pre človeka s jeho povahou určite veľmi ponižujúci. A Jaromír Pastorek nepatrí medzi ľudí, ktorí zabúdajú.
Dobrá príležitosť na odplatu prišla vtedy, keď sa mal návrh zákona o transformácii SAV dostať na rokovanie vlády. Išlo o návrh, o ktorom Pastorek päť rokov vehementne rozprával, ale nikdy ho nebol schopný dotiahnuť do definitívnej podoby. Sabotážou návrhu by bývalý predseda dosiahol dve veci: Jednak by ukázal, že ani nové vedenie nie je schopné pripraviť a presadiť transformáciu SAV, a jednak by novému vedeniu výrazne skomplikoval eurofondovú administratívu. Toto sú naozaj dostatočné dôvody na predloženie neprijateľných pripomienok a zmien. Lenže uzavrieť úvahu o pomste len týmto konštatovaním by asi bolo hrubým podcenením Jaromíra Pastorka.
Oveľa bližšie k pravde sa zrejme dostaneme, ak vyššie uvedené dôsledky neprijatia neprijateľných pripomienok budeme považovať len za plán B. A čo teda mohlo byť Pastorkovým plánom A? Nuž, možno to celé hral práveže na prijatie týchto pripomienok. V ťažkom časovom strese, ktorému bola akadémia vystavená neskorým predložením zmien, to nebol celkom nerealistický scenár. Stačilo, aby si nikto nestihol všimnúť perfídnosť najzásadnejšej zmeny, a pomsta mohla byť dokonalá.
Spomínaná zmena sa týkala takzvaného transformačného plánu jednotlivých ústavov SAV. Každý ústav mal mať podľa tejto zmeny povinnosť predložiť ministerstvu školstva transformačný plán, ktorý mal schvaľovať minister osobne. No a keby ho do konca roku 2016 neschválil, ústav by jednoducho zanikol. Len tak, prosto by od roku 2017 prestal existovať. Keď si predstavíme ministra, ako ruší vedecké ústavy nie jedným škrtom pera, ale už len tým, že sa pera ani nedotkne, musíme tomuto plánu priznať istú síce šialenú, ale predsa len eleganciu.
Táto donebavolajúca nehoráznosť by v SAV zaviedla čistý feudalizmus s ministrom školstva ako neobmedzeným vládcom udeľujúcim verným vazalom léna v podobe rôzne veľkých ústavov. A kto by sa asi tak stal ministrom školstva po budúcich voľbách, ak by zákon prešiel v tejto podobe? Súčasný minister Draxler (ktorý sa, mimochodom, v tejto kauze správal úplne korektne) je predsa len podstatne ľahšia váha ako profesor Pastorek. Takže ak by pán profesor prejavil o toto kreslo záujem, bol by skutočne vážnym kandidátom.
Takto nejako teda mohol vyzerať plán naozaj dokonalej pomsty. A keď si predstavíme zástupy pokorených vedcov, ktorí so sklonenými hlavami prichádzajú na smolenický zámok prosiť svojho nového pána o milosť, musíme tomuto plánu opäť uznať určitú, síce perverznú, ale predsa len genialitu.

.prenosová sústava
Lenže zostať pri pomste – a to aj tej rafinovanej s plánmi A a B – ako hlavnom motíve tohto podivného prípadu by bolo príliš banálne a povrchné. Profesor Pastorek totiž môže mať pre svoje konanie aj hlbšie dôvody. A ak chceme tieto dôvody aspoň čiastočne pochopiť, musíme sa vrátiť do minulosti a povedať si niečo o pozoruhodnej vášni pána profesora, ktorou je „prenos poznatkov“.
O čo ide? Skúsme si to ilustrovať na niekoľkých projektoch blízkych Jaromírovi Pastorkovi. Ako prvý príklad môže poslúžiť Molekulárno-medicínske centrum, ktoré vzniklo na pôde SAV a ktorého „hlavným poslaním je prenos poznatkov základného biomedicínskeho výskumu do lekárskej praxe“. Druhým príkladom môže byť súkromná spoločnosť BioScience Slovakia, ktorá sídli na rovnakej adrese ako Virologický ústav SAV a jej „hlavnou náplňou sú činnosti biotechnologického výskumu a vývoja s cieľom prenosu poznatkov a technológií z akademickej sféry do podnikateľskej“. A do tretice zoberme Univerzitný vedecký park pre biomedicínu (napriek názvu ide o projekt SAV), ktorý „posilní prenos translačných poznatkov do praxe“ a „vytvorí platformu pre technologický transfer“.
Spoločným menovateľom týchto a mnohých ďalších podobných projektov je, že v skutočnosti k nijakému významnému prenosu poznatkov zo základného výskumu do akejkoľvek praxe neviedli a s najväčšou pravdepodobnosťou ani nepovedú. Dôvodom je zrejme fakt, že tých našich originálnych vedeckých poznatkov, ktoré by mali evidentný terapeutický alebo priemyselný potenciál, zas až tak veľa nie je. Preto sa transferu poznatkov nedarí dokonca ani s masívnou finančnou podporou z európskych štrukturálnych fondov a zo štátneho rozpočtu. V konečnom dôsledku tak dochádza najmä k transferu tých finančných prostriedkov.
Molekulárno-medicínske centrum (MMC) je ukážkový virtuálny projekt. Keď bolo v roku 2007 založené, malo len jednu malú miestnosť a dvoch zamestnancov – riaditeľa a sekretárku. Tá miestnosť mu zostala dodnes a nijaká iná už k nej nepribudla. Zamestnanci pribudli, ale len na papieri. V drvivej väčšine išlo o pracovníkov rôznych ústavov SAV (medzi inými aj o profesora Pastorka), ktorí vykonávali svoju prácu v laboratóriách týchto ústavov, a nie v priestoroch MMC (ten nijaké priestory nemal).
Virtuálnosť MMC však neznamená, že by cezeň nepretekali reálne peniaze. Napríklad v roku 2009 získal MMC na projekt svojho rozvoja necelý milión eur (presná suma bola 844 978 eur) a k tomu ešte viac ako pol milióna na konkrétny projekt (presne 625 200 eur). Išlo jednak o nenávratný príspevok v rámci finančného mechanizmu európskeho priestoru a nórskych fondov a jednak o projekt cezhraničnej spolupráce s Rakúskom. Za tieto peniaze sa nakúpilo niekoľko prístrojov, ktoré skončili na rôznych ústavoch SAV (čo je pre akadémiu ako celok užitočné). Okrem toho boli financované nejaké zahraničné pobyty pracovníkov SAV, účasti na konferenciách a podobne. Koľko stáli tieto prístroje a pobyty, to sa však zo záverečných správ projektov nedozvieme. V otázke presne vyčíslených nákladov sú tieto správy informačne pomerne skúpe. Vynahrádzajú si to však inými, informačne bohatými časťami. Tak napríklad v časti „výstupy“ záverečnej správy projektu rozvoja MMC sa dozvieme, že informáciu z tlačovej konferencie projektu uverejnili aj na portáloch prestavka.sk a gynda.sk.
Aj v prípade súkromnej firmy BioScience je zaujímavý prenos európskych peňazí. Táto firma získala spolu s Virologickým ústavom SAV v rokoch 2010 a 2011 dva nenávratné finančné príspevky zo štrukturálnych fondov EÚ v celkovej výške viac ako štyri milióny eur (1 641 876 a 2 476 198 eur). Napriek tomu sa jej obchodne príliš nedarilo a za roky 2012 až 2014 vykázala stratu vo výške 25 000, 191 000 a 198 000 eur. Zdá sa, že prenos poznatkov získaných na Virologickom ústave do klinickej praxe a priemyselnej výroby je naozaj zložitou úlohou, ktorá si vyžaduje podstatne viac rokov a miliónov, než mala k dispozícii firma Bio­Science.
V každom prípade Virologický ústav určite z obi­dvoch projektov profitoval (čo je opäť z pohľadu SAV užitočné). Aj sa nakúpili nejaké prístroje, aj sa urobila nejaká robota. Spolupráca fungovala úplne vzorovo, profesorka Pastoreková z Virologického ústavu bola dokonca splnomocnená podpisovať zmluvy za BioScience. Prenos peňazí z fondov EÚ do prístrojového vybavenia a rôznych iných vecí prebiehal bez nejakých väčších zádrhov.
Podobne to je aj s Univerzitným parkom pre biomedicínu a jeho Pavilónom lekárskych vied postaveným v tesnej blízkosti Virologického ústavu. A tam už veru ide o nejaký prenos, konkrétne o tridsaťdeväť a pol milóna eur (33 608 729 eur zo štrukturálnych fondov EÚ a 5 930 952 eur zo štátneho rozpočtu). To už sa začíname pohybovať v sumách, ktoré môžu byť účinnejšou motiváciou, než len obyčajná pomsta.

.cherchez la firme
Francúzske príslovie „cherchez la femme“, čiže „(za všetkým) hľadaj ženu“ platí, samozrejme, aj na Slovensku. Pre porozumenie spôsobu existencie nášho štátu sa však treba často riadiť aj drobnou modifikáciou tohto príslovia a hľadať nie ženu, ale firmu. Ak by niekto chcel porozumieť mnohým kľúčovým javom súčasného Slovenska a nebral by pritom do úvahy firmy ako Váhostav alebo Medical Group, ďaleko by sa nedostal.
Aká firma je z tohto pohľadu zaujímavá v súvislosti s výstavbou Univerzitného parku pre biomedicínu? Ide o firmu Albertus, ktorá realizovala stavbu Pavilónu lekárskych vied za dvadsaťšesť miliónov a dodala prístroje za deväť a pol milióna eur. Pre túto firmu bol celý projekt jednoznačne výhodný (a to aj v prípade, že pri ňom nedochádzalo k predražovaniu o desiatky až stovky percent, ako je na Slovensku národným športom). Či bol výhodný aj pre akadémiu, to už – jemne povedané – také jednoznačné nie je.
Ale ako by mohol byť pre SAV nevýhodný projekt, v ktorom získala nové prístroje a budovu za desiatky miliónov eur? Celkom jednoducho. To, čo akadémia potrebuje, nie sú nové drahé budovy ani nové drahé prístroje, ale platy a granty. Prevádzka budovy nebude lacná, ale na ňu akadémia nijaké peniaze zo štrukturálnych fondov nedostane. Sťahovanie ústavov do novej budovy tiež stojí peniaze (odhaduje sa, že až milión eur), čo predstavuje ďalšiu netriviálnu finančnú záťaž. Toto sťahovanie pritom nemožno príliš odkladať – ak sa Pavilón lekárskych vied nezačne využívať v súlade s projektom, budú náklady na jeho výstavbu vyhodnotené ako neoprávnené a Slovensko ich bude musieť vrátiť. A ak sa to stane, vracať ich nebude firma Albertus, ale štátny rozpočet, čo potom vláda akadémii určite spočíta.
Novostavba teda mala a má obrovský potenciál stať sa pre SAV nie prínosom, ale danajským darom. Mimochodom, v podobnej situácii budú okrem akadémie aj mnohé vysoké školy. Univerzitné parky a výskumné centrá za desiatky miliónov eur zo štrukturálnych fondov EÚ budú u nás v tomto roku dorastať ako huby po daždi. Ich naplnenie bude problémom všade. Ale v SAV, ktorá sa pustila do výstavby hneď štyroch veľkých budov, bude tento problém najvýraznejší.
Prečo sa teda jej bývalý predseda do stavania tak hrnul? Jedna časť odpovede sa zrejme bude skrývať – ako sme už povedali ­– v stavebných firmách a vo firmách dodávajúcich drahé vedecké prístroje. Ale odpoveď má aj druhú časť, ktorá sa skrýva v inej „firme“. Tou firmou je Slovenská akadémia vied riadená Jaromírom Pastorkom.
SAV síce nie je firma, je to samosprávna vedecká inštitúcia, lenže profesor Pastorek ju podľa mnohých indícií riadil tak, ako keby mu patrila. Toto pomerne silné tvrdenie podporíme v ďalšom texte konkrétnymi faktmi. Už teraz však môžeme konštatovať, že ak je to naozaj tak, potom Pastorkovi asi nejde len o osobnú pomstu. Ak je to pravda, potom mu môže ísť o viac: možno chce späť svoju firmu.

.jaromír I. – zjednotiteľ
Jedným zo zdanlivo ťažko pochopiteľných manévrov Jaromíra Pastorka vo funkcii predsedu SAV bolo jeho podmieňovanie transformácie ústavov (na vedecko-výskumné inštitúcie) ich zlučovaním. Zo sedemdesiatich ústavov SAV chcel urobiť raz jednu vedecko-výskumnú inštitúciu, inokedy ich malo byť deväť či desať, ale nikdy nie viac ako trinásť.
Táto jeho túžba zjednocovať ústavy nebola nikdy príliš zrozumiteľná. Väčšina ústavov totiž po nejakom zlučovaní či zjednocovaní nielenže netúžila, ale sa tejto snahe vyložene bránila. Mali na to rôzne dôvody, s ktorými môžeme alebo nemusíme súhlasiť, ale v samosprávnej inštitúcii nie je rozumné ich nerešpektovať. Najmä ak neexistovali nijaké mimoriadne presvedčivé argumenty v prospech zlučovania (keď teda nepočítame hlúposti typu „malé ústavy sú zbytočné“, ktorými sa zdôvodňovalo zlučovanie aj naozaj veľkých ústavov).
Jaromír Pastorek si svojím tvrdohlavým zjednocovacím úsilím komplikoval už aj tak dosť zložitú transformáciu. Prečo to robil? Ak sa ho budeme snažiť pochopiť ako predsedu samosprávnej inštitúcie, tak sa nám veľmi dariť nebude. Ak si ho však na chvíľu predstavíme ako majiteľa súkromnej firmy, zrazu je všetko zrozumiteľné. Pre majiteľa firmy je celkom prirodzené a rozumné pospájať rôzne jednotky do väčších divízií – takto organizovaná firma sa ľahšie riadi. Navyše, ak nie sú všetky divízie z pohľadu majiteľa rovnako per­spektívne, môže tie perspektívne podporovať a tie neperspektívne nechať v útlme (inklináciu k takémuto uvažovaniu demonštroval Jaromír Pastorek minulý rok, keď v podstate zobral tri milióny zo spoločného rozpočtu akadémie a pridelil ich Univerzitnému parku pre biomedicínu). Delenie na perspektívne a neperspektívne môže pritom majiteľ urobiť celkom podľa vlastného úsudku, nie je viazaný nijakou externou evaluáciou (inklináciu k takémuto uvažovaniu demonštroval Jaromír Pastorek v nedávnej rozhlasovej debate so súčasným predsedom akadémie Pavlom Šajgalíkom, kde  nehanebne predstieral, že nijaká evaluácia ústavov akadémie neexistuje).
Direktívne riadenie samosprávnej inštitúcie ako súkromnej firmy má, samozrejme, svojich zastáncov. A Pastorka sa, prirodzene, najviac zastávajú tí, ktorí z jeho štýlu riadenia najviac profitovali. Tí napríklad určite oceňujú, že zlučovanie ústavov je výbornou poistkou proti prípadnej nevôli ústavov sťahovať sa do nových budov. A taká nevôľa tu naozaj je, prejavila sa hneď po Pastorkovej strate moci nad SAV – z pôvodne deviatich ústavov, ktoré sa mali sťahovať do nového Pavilónu medicínskych vied sa ich dnes chce sťahovať už len štyri a pol (jeden ústav sa pre spory o sťahovanie rozdelil na dve časti). A ani v rámci týchto ústavov nie je sťahovanie všeobecne považované za veľkú výhru. Ale zrejme v nich prevláda názor, že ak sa akadémia nemá dostať do nemilosti vlády aj verejnej mienky, nový Pavilón treba naplniť. (Práve z tohto dôvodu musí určité zmiernené zlučovanie ústavov podporovať aj nové vedenie akadémie.)
Obrovským problémom s naplnením stavby ľuďmi sa však SAV aj tak nevyhne. Akurát, že nepôjde o budovu v areáli bratislavskej Patrónky, ale o celkom inú budovu v celkom inom areáli. Bývalý predseda SAV mal totiž aj onakvejšie projekty.

.vysunuté centrum
Projekt, ktorý v sebe dokonale stelesňuje deklarovaný prenos poznatkov, reálny prenos peňazí a špecifiká pastorkovského riadenia SAV sa volá Centrum výskumu a vývoja imunologicky aktívnych látok. Toto centrum, financované nenávratným finančným príspevkom vo výške dvadsaťpäť miliónov eur (21 246 356 eur zo štrukturálnych fondov EÚ a 3 749 357 eur zo štátneho rozpočtu) sa buduje v Šarišských Michaľanoch. Táto obec rozhodne nie je nejakým známym vedeckým centrom. Virologický ústav SAV tu síce má svoje detašované pracovisko, ale s počtom zamestnancov nula ani ono nijakú dieru do sveta nespraví.
Na druhej strane však v Šarišských Michaľanoch sídli súkromná firma IMUNA Pharm, takže pre prenos poznatkov je tu aspoň prijímateľ. A kým sa poznatky neprenášajú, prenášajú sa aspoň investície z európskych a štátnych zdrojov. V areáli IMUNY stavia SAV budovu za šestnásť miliónov eur, do tejto budovy nakupuje prístroje za päť miliónov eur a okrem toho sem prevádza majetok zo Správy štátnych hmotných rezerv v hodnote šesť a pol milióna eur. Šarišské Centrum výskumu a vývoja sa tak stáva možno najvýznamnejším prvkom Pastorkovej prenosovej sústavy.
Prečo Pastorkovej? Prečo nie celej akadémie, jej snemu a predsedníctva? Pretože snem, predsedníctvo a podpredsedovia neboli o týchto aktivitách bývalého predsedu informovaní a väčšinou sa o nich dozvedali len z tlače. Ide pritom o veľmi riskantný projekt a súčasné vedenie sa bude musieť s jeho nepríjemným dedičstvom nejako vyrovnať. Bude sa musieť vyhnúť pasci neoprávnených nákladov a naplniť v Šarišských Michaľanoch budovu za šestnásť miliónov eur špičkovými vedcami. A to určite nebude jednoduché. Najmä ak zoberieme do úvahy existenciu iných vedeckých parkov s novými budovami za desiatky miliónov eur, ktoré budú tiež potrebovať špičkových odborníkov na prenášanie poznatkov z vedy do medicíny (dva budú v Bratislave, jeden v Košiciach a jeden v Martine). Špičkoví vedci pritom nerastú na stromoch a na vytváranie nových pracovných miest peňazí niet. Naša vláda si totiž financovanie vedy predstavuje najmä ako spolufinancovanie výstavby a nákupov, samotní vedci a ich mzdy v jej úvahách príliš nefigurujú.
Ďalším problémom Centra výskumu a vývoja je, že podľa štruktúry objednaných prístrojov (objednávku podpísal Jaromír Pastorek krátko pred svojím odvolaním) a najmä podľa štruktúry prístrojov prevedených zo Štátnych hmotných rezerv ide nielen o prístroje na výskum, ale aj o výrobnú linku (ak teda neprepokladáme, že SAV potrebuje na výskum automatickú presvecovačku vajec s kapacitou minimálne šesťtisíc kusov za hodinu v cene 342 000 eur, alebo blistrovačku na uloženie fľaštičiek do plastových vaničiek s výkonom minimálne štyritisíc kusov za hodinu v cene 895 200 eur). Prečo prevádza SAV výrobnú linku z majetku štátu do budovy na pozemku súkromnej firmy?
Bývalý predseda po sebe zanechal v SAV úplné mínové pole a nové vedenie musí našľapovať naozaj opatrne, aby mu nejaká z tých mín nevybuchla rovno pod nohami. Novinári až takí opatrní byť nemusia. Jaromírovi Pastorkovi treba položiť veľa otázok. Uvidíme, či sa mu bude chcieť odpovedať.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite