Hudba bola jeho životom. Aj v pokročilom veku, čiže po sedemdesiatke odohral so svojou bluesovou šou približne stopäťdesiat koncertov ročne.
.blues Boy
B. B. King sa narodil sa 16. septembra 1925 ako Riley B. King v Itta Bena, Mississippi. Jeho rodičia sa rozviedli, keď mal päť rokov. O štyri roky neskôr mu zomrela matka a vychovávala ho jeho babka. Na gitare sa učil už od detstva a hltal všetky bluesové triky. Podľa časopisu Rolling Stone škole veľa nedal (neskôr v živote sa venoval matematike a jazykom), živil sa prácou na bavlníkovej plantáži a privirábal si ako pouličný spevák gospelov.
V roku 1947 dorazil do Memphisu s dvoma dolármi vo vrecku. Vtedy mu jeden malý okamih zmenil celý život. V rádiu prvýkrát zachytil zvuk elektrickej gitary v piesni Stormy Monday od T-Bone Walkera. „Neznelo to vôbec nábožensky, ale bol to najkrajší zvuk, aký som v živote počul. Rozhodol o tom, že som začal hrať blues,“ spomínal hudobník, ktorý si najprv hovoril Beale Street Blues Boy. Neskôr sa premenoval na Blues Boy King. Z toho mena nakoniec odvodil skratu B. B. King.
Náš hrdina začal hrávať všade, kde to bolo možné, na uliciach alebo v segregovaných baroch. Jeho talent si všimol bluesman Sonny Boy Williamson, ktorý ho pozval, aby zahral v jeho rádiovej šou. Vďaka tomuto minivystúpeniu dostal v jednom memphiskom klube pravidelný džob. Hrával šesť dní v týždni za honorár dvanásť dolárov. Koncom štyridsiatich rokov mal koncert v jednom bare v Arkansase, kde sa v sále pobili dvaja muži o dievča. Bitka prerástla do chaosu a na mieste začalo horieť. Ľudia vybehli von, no B. B. si uvedomil, že v sále nechal v zmätku svoju obľúbenú gitaru. Vbehol do horiaceho domu a nástroj sa mu nakoniec podarilo zachrániť. Žena, pre ktorú sa strhla bitka, sa volala Lucille. Tak pomenoval aj svoju zachránenú gitaru. Tých gitár mal v živote, samozrejme, oveľa viac, ale vždy im hovoril Lucille. Aj keď bol dvakrát ženatý, do konca života rád hovoril, že Lucille je jeho jediná pravá láska. „Lucille je skutočná. Keď na nej hrám, počujem slová, akoby neustále plakala. Takmer sa so mnou rozpráva.“
.na akordy ja nie som
Zvláštny vzťah s gitarou je príkladom jeho bluesového majstrovsta. B. B. King hovoril, že nerozlišuje medzi svojím spevom a hraním, považoval to za jednu a tú istú vec. V šesťdesiatych rokoch, čiže v čase bluesového revivalu, ovplyvnila jeho hra mnohých bielych hudobníkov. Medzi nich patril napríklad Eric Clapton alebo Billy Gibbons zo ZZ Top. B. B. King si vytvoril vlastný gitarový štýl. Po rokoch mu to Clapton vrátil spoločným albumom Riding With The King.
„Špecialista,“ povedal raz o ňom Keith Richards, čím myslel na fakt, že jeho hranie na gitare spočíva jedine v sólovaní. Keď s ním U2 nahrávali pesničku When Loves Comes To Town, Edge sa ho snažil naučiť akordy, ale B. B. King len mávol rukou s tým, že na akordy on nie je a radšej vystrihol ukážkové sólo. „Ale veď sú tam len dva,“ oponoval s úsmevom gitarista U2 v dokumente Rattle And Hum.
Bluesoví puristi mu roky vyčítali, že nehrá to pravé drevené blues. Vekom síce nepatril k prvej generácii bluesmanov z delty rieky Mississippi, ktorí položili základy tohto hudobného štýlu, no málokto urobil pre blues toľko ako on. Po sérii hitov z konca šesťdesiatych rokov (medzi nimi je nesmrteľná skladba The Thrill is Gone) sa jeho hudobná kariéra ustálila, no hudobník v koncertovaní nikdy nespomalil. Ročne bol schopný odohrať aj tristo koncertov, čím neskôr inšpiroval Boba Dylana, aby začal so svojím nekonečným turné, ktoré trvá dodnes.
V deväťdesiatych rokoch sa so svojou veľkou kapelou predstavil aj v Bratislave. So zvyšujúcim sa vekom svoj život na ceste musel ustáliť na sto vystúpení a v podstate hral takmer do svojej smrti. Keď už nevládal na koncertoch stáť, sedával a hral ďalej. B. B. bol ťažký diabetik, čo sa nakoniec prejavilo aj na jeho zdraví. Minulý rok musel pre zhoršujúci sa zdravotný stav zrušiť svoje posledné plánované turné.
V apríli tohto roka ho našla dcéra doma vo veľmi zlej kondícii. Takmer nejedol a bol dehydrovaný. Po krátkej hospitalizácii povedal, že nechce zomrieť v nemocnici, a tak ho presunuli k nemu domov do domácej starostlivosti. Vtedy už „Bíbí“ ako mu familárne hovorili jeho hudobní priatelia a fanúšikovia, ktorých mal nespočet, cítil, že sa blíži jeho posledná hodina.
B. B. King zomrel 15. mája 2015 v spánku v lasvegaskom dome vo veku 89 rokov.
„Blues stratilo kráľa a Amerika legendu,“ povedal v deň Kingovej smrti Barack Obama a pripojil sa tak k Ericovi Claptonovi, Ringovi Starrovi, Slashovi, Bryanovi Adamsovi, Gillesovi Petersonovi, Gene Simmonsovi z kapely Kiss, rapperovi Chuckovi D., hercovi Samuelovi. L. Jacksonovi, hiphopovému kolektívu Wu Tang Clan a mnohým ďalším hudobníkom a hudobným fanúšikom, ktorých odchod B. B. Kinga rozosmutnil.
„BB, mnohí dokázali zahrať tisíc nôt, no nedokázali povedať to, čo ty jednou- jedinou,“ odkázal svojmu priateľovi o dve generácie mladší hudobník Lenny Kravitz. Ťažko to povedať lepšie.
.blues Boy
B. B. King sa narodil sa 16. septembra 1925 ako Riley B. King v Itta Bena, Mississippi. Jeho rodičia sa rozviedli, keď mal päť rokov. O štyri roky neskôr mu zomrela matka a vychovávala ho jeho babka. Na gitare sa učil už od detstva a hltal všetky bluesové triky. Podľa časopisu Rolling Stone škole veľa nedal (neskôr v živote sa venoval matematike a jazykom), živil sa prácou na bavlníkovej plantáži a privirábal si ako pouličný spevák gospelov.
V roku 1947 dorazil do Memphisu s dvoma dolármi vo vrecku. Vtedy mu jeden malý okamih zmenil celý život. V rádiu prvýkrát zachytil zvuk elektrickej gitary v piesni Stormy Monday od T-Bone Walkera. „Neznelo to vôbec nábožensky, ale bol to najkrajší zvuk, aký som v živote počul. Rozhodol o tom, že som začal hrať blues,“ spomínal hudobník, ktorý si najprv hovoril Beale Street Blues Boy. Neskôr sa premenoval na Blues Boy King. Z toho mena nakoniec odvodil skratu B. B. King.
Náš hrdina začal hrávať všade, kde to bolo možné, na uliciach alebo v segregovaných baroch. Jeho talent si všimol bluesman Sonny Boy Williamson, ktorý ho pozval, aby zahral v jeho rádiovej šou. Vďaka tomuto minivystúpeniu dostal v jednom memphiskom klube pravidelný džob. Hrával šesť dní v týždni za honorár dvanásť dolárov. Koncom štyridsiatich rokov mal koncert v jednom bare v Arkansase, kde sa v sále pobili dvaja muži o dievča. Bitka prerástla do chaosu a na mieste začalo horieť. Ľudia vybehli von, no B. B. si uvedomil, že v sále nechal v zmätku svoju obľúbenú gitaru. Vbehol do horiaceho domu a nástroj sa mu nakoniec podarilo zachrániť. Žena, pre ktorú sa strhla bitka, sa volala Lucille. Tak pomenoval aj svoju zachránenú gitaru. Tých gitár mal v živote, samozrejme, oveľa viac, ale vždy im hovoril Lucille. Aj keď bol dvakrát ženatý, do konca života rád hovoril, že Lucille je jeho jediná pravá láska. „Lucille je skutočná. Keď na nej hrám, počujem slová, akoby neustále plakala. Takmer sa so mnou rozpráva.“
.na akordy ja nie som
Zvláštny vzťah s gitarou je príkladom jeho bluesového majstrovsta. B. B. King hovoril, že nerozlišuje medzi svojím spevom a hraním, považoval to za jednu a tú istú vec. V šesťdesiatych rokoch, čiže v čase bluesového revivalu, ovplyvnila jeho hra mnohých bielych hudobníkov. Medzi nich patril napríklad Eric Clapton alebo Billy Gibbons zo ZZ Top. B. B. King si vytvoril vlastný gitarový štýl. Po rokoch mu to Clapton vrátil spoločným albumom Riding With The King.
„Špecialista,“ povedal raz o ňom Keith Richards, čím myslel na fakt, že jeho hranie na gitare spočíva jedine v sólovaní. Keď s ním U2 nahrávali pesničku When Loves Comes To Town, Edge sa ho snažil naučiť akordy, ale B. B. King len mávol rukou s tým, že na akordy on nie je a radšej vystrihol ukážkové sólo. „Ale veď sú tam len dva,“ oponoval s úsmevom gitarista U2 v dokumente Rattle And Hum.
Bluesoví puristi mu roky vyčítali, že nehrá to pravé drevené blues. Vekom síce nepatril k prvej generácii bluesmanov z delty rieky Mississippi, ktorí položili základy tohto hudobného štýlu, no málokto urobil pre blues toľko ako on. Po sérii hitov z konca šesťdesiatych rokov (medzi nimi je nesmrteľná skladba The Thrill is Gone) sa jeho hudobná kariéra ustálila, no hudobník v koncertovaní nikdy nespomalil. Ročne bol schopný odohrať aj tristo koncertov, čím neskôr inšpiroval Boba Dylana, aby začal so svojím nekonečným turné, ktoré trvá dodnes.
V deväťdesiatych rokoch sa so svojou veľkou kapelou predstavil aj v Bratislave. So zvyšujúcim sa vekom svoj život na ceste musel ustáliť na sto vystúpení a v podstate hral takmer do svojej smrti. Keď už nevládal na koncertoch stáť, sedával a hral ďalej. B. B. bol ťažký diabetik, čo sa nakoniec prejavilo aj na jeho zdraví. Minulý rok musel pre zhoršujúci sa zdravotný stav zrušiť svoje posledné plánované turné.
V apríli tohto roka ho našla dcéra doma vo veľmi zlej kondícii. Takmer nejedol a bol dehydrovaný. Po krátkej hospitalizácii povedal, že nechce zomrieť v nemocnici, a tak ho presunuli k nemu domov do domácej starostlivosti. Vtedy už „Bíbí“ ako mu familárne hovorili jeho hudobní priatelia a fanúšikovia, ktorých mal nespočet, cítil, že sa blíži jeho posledná hodina.
B. B. King zomrel 15. mája 2015 v spánku v lasvegaskom dome vo veku 89 rokov.
„Blues stratilo kráľa a Amerika legendu,“ povedal v deň Kingovej smrti Barack Obama a pripojil sa tak k Ericovi Claptonovi, Ringovi Starrovi, Slashovi, Bryanovi Adamsovi, Gillesovi Petersonovi, Gene Simmonsovi z kapely Kiss, rapperovi Chuckovi D., hercovi Samuelovi. L. Jacksonovi, hiphopovému kolektívu Wu Tang Clan a mnohým ďalším hudobníkom a hudobným fanúšikom, ktorých odchod B. B. Kinga rozosmutnil.
„BB, mnohí dokázali zahrať tisíc nôt, no nedokázali povedať to, čo ty jednou- jedinou,“ odkázal svojmu priateľovi o dve generácie mladší hudobník Lenny Kravitz. Ťažko to povedať lepšie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.