Scenár je ako kus zdobeného mliečneho skla, ktorý Jederovi rodičia umiestnili medzi Jedera a okolitý svet (a medzi Jedera a seba samých) a ktorý Jeder chráni a udržuje v poriadku. Cez toto sklo sa Jeder díva na svet a svet sa cezeň díva na Jedera v nádeji, že uvidí aspoň záblesk alebo azda výbuch jeho pravej ľudskosti.“ Túto poslednú vetu mohol pokojne vysloviť aj Michel Houellebecq. Jeho román o dvoch nevlastných bratoch, z ktorých jeden je emotívne chladný vizionár budúcej vedy Michel a druhý štvanec vlastnej sexuality Bruno, predvádza Berneho teóriu v praxi. Keď čítame psychoterapeuta, cítime chladný des. Keď čítame Houellebecqa, rehoceme sa, hanbíme, lomcuje nami zúfalstvo a smútok. Houellebecq je skvelý, až to bolí. Ak sa však (hoci amatérsky) dívame na jeho postavy očami transakčnej analýzy, je to ešte horšie. Tu sme svedkami toho najtragickejšieho, čo môže ľudí stretnúť v najútlejšom veku: Rodičia posadnutí hipisáckou slobodou šesťdesiatych rokov minulého storočia. Oboch hrdinov, podobne ako autora, vychovala babička – každého iná. Oboch spája vysoko nadpriemerný intelekt a porazenecký scenár. Houellebecq roztrhal na franforce ideály sexuálnej revolúcie. V jeho románoch ľudia kričia od bolesti, ktorú im spôsobili tí, čo ich splodili a oni nie sú schopní ničoho iného, než toho istého chladu a odcudzenia. Na konci autor hľadí na ľudstvo s nádejou vizionára: „Trpiacemu, podlému druhu, sotva sa líšiacemu od opice, ktorý však v sebe nosil toľko vznešených snov.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.