Štátny dlh je požehnanie pre politikov, pretože s jeho pomocou si môžu kupovať podporu súčasných voličov z peňazí ich ešte nenarodených potomkov. Dlh je veľké lákadlo, ktorého neodolateľnosť spočíva v tom, že nám poskytuje niečo, čo by sme bez neho nemali. Nám občanom materiálne statky, firmám budúce výnosy z investícií financovaných na dlh, politikom hlasy voličov.
Dlh je však nielen lákadlo, ale aj nebezpečné lákadlo. S dlhom je to podobne ako s ohňom: je to dobrý sluha, ale zlý pán. Keď sa vymkne spod kontroly, postihne nielen nás, ale aj naše okolie. Dlžníkom sa pritom môže prihodiť čokoľvek, čo ovplyvní ich schopnosť dlh splácať. Občan môže prísť o zamestnanie, firma môže stratiť zákazníkov a prísť o časť tržieb, vláde prestane rásť ekonomika a príde o časť daňových príjmov. A na svete je problém. V tej sekunde má problém nielen dlžník, ale aj jeho veritelia. Po príklady nemusíme chodiť ďaleko, patrí k nim nevyplácanie faktúr dodávateľom Váhostavu a iných stavebných spoločností, nehovoriac o niekoľkoročnej dlhovej agónii Grécka.
Keď nastane problém so splácaním dlhov, je veľmi dôležité, koho a v akej miere chráni legislatíva. V súčasnosti prevláda tendencia viac chrániť dlžníka. Ak sa dostane do finančných problémov, má väčšinou zákonom danú možnosť požiadať o ochranu pred veriteľmi. Nebolo to však vždy tak. Nie nadarmo bol dlh v minulosti spojený so stigmou a jeho nesplácanie malo pre dlžníka fatálne dôsledky. Dlhú tradíciu majú väzenia pre dlžníkov, ktoré v modifikovanej podobe v niektorých krajinách prežívajú dodnes. Ešte v 19. storočí to bol v Európe pomerne rozšírený spôsob, ako riešiť problém nesplácania dlhov. Na základe rozhodnutia súdu dlžníka jednoducho zatvorili dovtedy, kým nesplatil svoj dlh, či už vlastnou prácou, alebo tým, že peniaze na uspokojenie veriteľov zohnal odinakiaľ. V starovekom Grécku a Ríme zasa dlžník mohol prísť o status slobodného občana, krutou daňou za nesplácanie dlhov bola teda strata slobody a otroctvo.
Dnes je prístup k dlžníkom oveľa benevolentnejší. Európsky dohovor o ľudských právach napríklad explicitne zakazuje uväznenie pre neplnenie zmluvných záväzkov (mimochodom, niektoré krajiny túto časť dohovoru buď nepodpísali, alebo podpísali, ale neratifikovali). Jedným z dôsledkov miernejšieho zaobchádzania s dlžníkmi, ako sme mohli vidieť na kauze Váhostav, je však zneužívanie dlhu. Pre niektoré firmy je dlh nielen štandardným nástrojom financovania ich investícií, ale vopred prekalkulovaným spôsobom, ako prežívať na úkor veriteľov. Finančne nezdravé firmy takto môžu na trhu prežívať mesiace aj roky, počas ktorých ohrozujú existenciu iných, finančne zdravých firiem.
Nie, nenavrhujem návrat k odsekávaniu rúk dlžníkom. Jedným z reálnych problémov dneška je však morálna rehabilitácia dlhov a dlžníkov, ktorá nadobudla podobu vyššej ochrany dlžníka než veriteľa. Logickou odpoveďou preto musí byť vyššia ochrana veriteľov. Potrebujeme zásadné prekopanie legislatívy a adekvátne nastavenie súdov.
.autor je prezident Združenia podnikateľov SR.
Dlh je však nielen lákadlo, ale aj nebezpečné lákadlo. S dlhom je to podobne ako s ohňom: je to dobrý sluha, ale zlý pán. Keď sa vymkne spod kontroly, postihne nielen nás, ale aj naše okolie. Dlžníkom sa pritom môže prihodiť čokoľvek, čo ovplyvní ich schopnosť dlh splácať. Občan môže prísť o zamestnanie, firma môže stratiť zákazníkov a prísť o časť tržieb, vláde prestane rásť ekonomika a príde o časť daňových príjmov. A na svete je problém. V tej sekunde má problém nielen dlžník, ale aj jeho veritelia. Po príklady nemusíme chodiť ďaleko, patrí k nim nevyplácanie faktúr dodávateľom Váhostavu a iných stavebných spoločností, nehovoriac o niekoľkoročnej dlhovej agónii Grécka.
Keď nastane problém so splácaním dlhov, je veľmi dôležité, koho a v akej miere chráni legislatíva. V súčasnosti prevláda tendencia viac chrániť dlžníka. Ak sa dostane do finančných problémov, má väčšinou zákonom danú možnosť požiadať o ochranu pred veriteľmi. Nebolo to však vždy tak. Nie nadarmo bol dlh v minulosti spojený so stigmou a jeho nesplácanie malo pre dlžníka fatálne dôsledky. Dlhú tradíciu majú väzenia pre dlžníkov, ktoré v modifikovanej podobe v niektorých krajinách prežívajú dodnes. Ešte v 19. storočí to bol v Európe pomerne rozšírený spôsob, ako riešiť problém nesplácania dlhov. Na základe rozhodnutia súdu dlžníka jednoducho zatvorili dovtedy, kým nesplatil svoj dlh, či už vlastnou prácou, alebo tým, že peniaze na uspokojenie veriteľov zohnal odinakiaľ. V starovekom Grécku a Ríme zasa dlžník mohol prísť o status slobodného občana, krutou daňou za nesplácanie dlhov bola teda strata slobody a otroctvo.
Dnes je prístup k dlžníkom oveľa benevolentnejší. Európsky dohovor o ľudských právach napríklad explicitne zakazuje uväznenie pre neplnenie zmluvných záväzkov (mimochodom, niektoré krajiny túto časť dohovoru buď nepodpísali, alebo podpísali, ale neratifikovali). Jedným z dôsledkov miernejšieho zaobchádzania s dlžníkmi, ako sme mohli vidieť na kauze Váhostav, je však zneužívanie dlhu. Pre niektoré firmy je dlh nielen štandardným nástrojom financovania ich investícií, ale vopred prekalkulovaným spôsobom, ako prežívať na úkor veriteľov. Finančne nezdravé firmy takto môžu na trhu prežívať mesiace aj roky, počas ktorých ohrozujú existenciu iných, finančne zdravých firiem.
Nie, nenavrhujem návrat k odsekávaniu rúk dlžníkom. Jedným z reálnych problémov dneška je však morálna rehabilitácia dlhov a dlžníkov, ktorá nadobudla podobu vyššej ochrany dlžníka než veriteľa. Logickou odpoveďou preto musí byť vyššia ochrana veriteľov. Potrebujeme zásadné prekopanie legislatívy a adekvátne nastavenie súdov.
.autor je prezident Združenia podnikateľov SR.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.