Som teraz videoinžinier.
Nanovo sa učím technickú podstatu celého televízneho reťazca. Nakáblovať, zaznamenať, editovať, vyexportovať, archivovať. Technológie urobili obrovský skok. Teraz už presne viem, čo hovorila manželka, keď sme sa znovu ocitli v pôrodnici. Prvé dve deti sme rodili okolo revolúcie, druhé dve o dvadsať rokov neskôr. Bolo tam čistejšie, príjemnejší personál, ale manželka tvrdila, že aj samotný priebeh pôrodu je dokonalejší, lepší. Iní možno frflali, ale my sme to porovnávali so socializmom.
Nerežírujem teraz nič.
Celé 90. roky som režíroval do zbláznenia, to, čo ma bavilo, aj to, čo zarábalo. Sloboda! Potom som založil firmu, lebo som mal dojem, že sa tu nerealizujú dlhodobé časozberné projekty. To, že sa mením na producenta, som zistil, keď som sediac na záchode nerozmýšľal nad filmom ako režisér, ale ako dať dohromady techniku, peniaze, ako to skombinovať, aby to vyšlo. Ale nový film už dlho nosím v hlave.
Behám dlhé trate, to ma baví.
Bolí to, ale držím si vitalitu, aby som stíhal s deťmi. Trendy nesledujem, len raz sa mi dostal do rúk bežecký časopis. S úžasom som zistil, že to je veda! Nejaké múdrosti ako bežať, dopadať, trénovať, som si zapamätal, vyskúšal a hneď to pomohlo. Kúpil som si aj iontový nápoj, vravel som si, že takto asi nejako funguje droga, toľko sily som zrazu pocítil, pritom to len spomaľuje dehydratáciu.
Mám rád leňošenie.
Nič nerobiť, nečítať, len si ľahnúť a nezaspať. Viem to spraviť na počkanie, hocikedy si ľahnem, hocikde, aj pri vode, kde je slnko až zničujúce, nevadí mi džavot okolo, viem sa odstrihnúť. Telo zostane na zemi, duša ho opustí, lieta, mám pocit, že vidím zhora seba samého. Svaly nepracujú, duši mimo tela je fajn. Neviem či to je levitovanie, alfa hladina, ale je to totálny relax. Vypustená duša.
Raňajkujem Marina keksy.
Od malička. Tri balíčky zaliate pol litrom mlieka. Priženil som sa na dedinu, zvykli mať sýte raňajky, slanina, volské oko, párky. Prišiel mladý pán z mesta, umelec, a na raňajky si dáva Marina keksy? Veľké zdesenie pre moju svokru. Svokor dorábal 600 litrov vína a ja, nádejný to gazda, vôbec nepijem. Svokra mala obavu, že nepiť je rovnaký extrém ako piť veľa, že z jedného sa dá ľahko preklopiť do druhého. Pri rôznych príležitostiach ma teda núkala, daj si aspoň pohárik! Možno by som si aj zvykol, ale nechutí mi to. Stačí symbolické šampanské a motám sa, akoby som zišiel z kolotoča. Osud netrénovaného.
Mám sen prejsť v kabriolete krížom Ameriku.
Bol som tam už viackrát, 24-tisíc míľ precestoval autom, ale to bolo v pracovnom strese. V Amerike sa cítim slobodnejší, slobodu cítiť vo vzduchu, napriek tomu, že aj tam je veľa neslobodných ľudí, typu umelé prsia a umelé úsmevy. Ale kto chce, na lusknutie prsta môže byť slobodný. A tá cesta je toho stelesnením.
Nič iné po nás nezostane, len výsledky našej práce a naše deti.
Som televizák a televízia sa považuje za úplne hnusné neosobné médium, ktoré nás ničí. Ale nemusí. Dokáže aj kultivovať. Samo bez obsahu nie je zlé, je to len komunikačná cesta. Preto je pre mňa Pod lampou dôležitý projekt, pokus, že televízna výroba môže mať zmysel. Ostatné moje veci, ktoré sa v televízii vysielali, boli filmy, ale Pod lampou je skutočná televizácka práca, live, štúdio, viackamerové snímanie. Toto z nej po mne zostane.
Nanovo sa učím technickú podstatu celého televízneho reťazca. Nakáblovať, zaznamenať, editovať, vyexportovať, archivovať. Technológie urobili obrovský skok. Teraz už presne viem, čo hovorila manželka, keď sme sa znovu ocitli v pôrodnici. Prvé dve deti sme rodili okolo revolúcie, druhé dve o dvadsať rokov neskôr. Bolo tam čistejšie, príjemnejší personál, ale manželka tvrdila, že aj samotný priebeh pôrodu je dokonalejší, lepší. Iní možno frflali, ale my sme to porovnávali so socializmom.
Nerežírujem teraz nič.
Celé 90. roky som režíroval do zbláznenia, to, čo ma bavilo, aj to, čo zarábalo. Sloboda! Potom som založil firmu, lebo som mal dojem, že sa tu nerealizujú dlhodobé časozberné projekty. To, že sa mením na producenta, som zistil, keď som sediac na záchode nerozmýšľal nad filmom ako režisér, ale ako dať dohromady techniku, peniaze, ako to skombinovať, aby to vyšlo. Ale nový film už dlho nosím v hlave.
Behám dlhé trate, to ma baví.
Bolí to, ale držím si vitalitu, aby som stíhal s deťmi. Trendy nesledujem, len raz sa mi dostal do rúk bežecký časopis. S úžasom som zistil, že to je veda! Nejaké múdrosti ako bežať, dopadať, trénovať, som si zapamätal, vyskúšal a hneď to pomohlo. Kúpil som si aj iontový nápoj, vravel som si, že takto asi nejako funguje droga, toľko sily som zrazu pocítil, pritom to len spomaľuje dehydratáciu.
Mám rád leňošenie.
Nič nerobiť, nečítať, len si ľahnúť a nezaspať. Viem to spraviť na počkanie, hocikedy si ľahnem, hocikde, aj pri vode, kde je slnko až zničujúce, nevadí mi džavot okolo, viem sa odstrihnúť. Telo zostane na zemi, duša ho opustí, lieta, mám pocit, že vidím zhora seba samého. Svaly nepracujú, duši mimo tela je fajn. Neviem či to je levitovanie, alfa hladina, ale je to totálny relax. Vypustená duša.
Raňajkujem Marina keksy.
Od malička. Tri balíčky zaliate pol litrom mlieka. Priženil som sa na dedinu, zvykli mať sýte raňajky, slanina, volské oko, párky. Prišiel mladý pán z mesta, umelec, a na raňajky si dáva Marina keksy? Veľké zdesenie pre moju svokru. Svokor dorábal 600 litrov vína a ja, nádejný to gazda, vôbec nepijem. Svokra mala obavu, že nepiť je rovnaký extrém ako piť veľa, že z jedného sa dá ľahko preklopiť do druhého. Pri rôznych príležitostiach ma teda núkala, daj si aspoň pohárik! Možno by som si aj zvykol, ale nechutí mi to. Stačí symbolické šampanské a motám sa, akoby som zišiel z kolotoča. Osud netrénovaného.
Mám sen prejsť v kabriolete krížom Ameriku.
Bol som tam už viackrát, 24-tisíc míľ precestoval autom, ale to bolo v pracovnom strese. V Amerike sa cítim slobodnejší, slobodu cítiť vo vzduchu, napriek tomu, že aj tam je veľa neslobodných ľudí, typu umelé prsia a umelé úsmevy. Ale kto chce, na lusknutie prsta môže byť slobodný. A tá cesta je toho stelesnením.
Nič iné po nás nezostane, len výsledky našej práce a naše deti.
Som televizák a televízia sa považuje za úplne hnusné neosobné médium, ktoré nás ničí. Ale nemusí. Dokáže aj kultivovať. Samo bez obsahu nie je zlé, je to len komunikačná cesta. Preto je pre mňa Pod lampou dôležitý projekt, pokus, že televízna výroba môže mať zmysel. Ostatné moje veci, ktoré sa v televízii vysielali, boli filmy, ale Pod lampou je skutočná televizácka práca, live, štúdio, viackamerové snímanie. Toto z nej po mne zostane.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.