Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Moje zemetrasenie

.dorota Nvotová .časopis .spoločnosť

Keď som pred dvoma rokmi opúšťala Káthmandu, moje srdce sa triaslo. Kedy sa sem vrátim? Uvidím ho ešte niekedy? Zazipsovaná v bunde až po uši som uháňala na motorke v noci, teplota okolo nuly. Stúpa Swayambhu nad mestom svietila, Buddhove oči sa do mňa zapierali.

Buddhisti v tomto meste veria, že keď raz príde zemetrasenie, všetko spadne, len Stúpa Swayambhunát ostane stáť. Tu som vraj v bezpečí. Môj byt sa nachádzal hneď neďaleko. O zemetrasení sme vždy všetci vedeli. Veď písali aj v New Yourk Times, že bude. Raz. Veľké ako sviňa. Tí paranoidnejší mali doma aj také prístroje, čo zachytávajú seizmickú aktivitu. Ja som to nechávala na osud. Veď bývam pri Swayambhu. No nestihla som to.
Nestihla som tam byť, keď sa predsa len zem zatriasla a s ňou opäť aj moje srdce. Všetci moji blízki, moji šerpovia, kamaráti, kapela, deti, klienti, ktorých mám na treku... Čo s nimi je? Prvé hodiny boli ukrutné. Pretechnizovaná doba však zabezpečila, že čoskoro sa ľudia začali zaklikávať vo facebookovej aplikácii že sú „safe”. Dnes, po piatich dňoch, ostáva už len jeden človek, ktorý sa mi neozval. Je to priam neuveriteľné, pri toľkých známych. Moji klienti uviazli na horách. Skupinka piatich Slovákov s piatimi Nepálcami. Práve vyšli z horskej reštaurácie, keď sa zem zatriasla a reštaurácia spadla. Mali šťastie.

.zem sa lámala
Jeden z mojich sprievodcov prišiel o dom a je s chorou mamou a súrodencami v daždi na ulici. Ostatným domy popraskali a boja sa do nich vrátiť. Nemajú čo jesť ani piť a čakajú bezradne na pomoc. Syna mi strážili svokrovci a ja som telefonovala, mailovala, plakala, hnevala sa a fajčila. Po prvých troch dňoch po zemetrasení ostal svokrovi na dvore plný litrový popolník. Nechty ohryzené. Najradšej by som sadla na lietadlo a išla za svojimi. Sadla na motorku a hľadala všetkých, na ktorých mi záleží. Ale tým by som sa zaradila medzi ľudí, ktorým sa nedá dovolať a ktorí sa nikam nedovolajú – a to by rodičia mojich klientov, ktorí ostali uviaznutí v horách, nemuseli prežiť. Preto sedím na zadku a telefonujem bez úspechu každých päť minút ľuďom, ktorí bojujú o holé životy. V päťminútových intervaloch medzi telefonátmi som vytvorila na facebooku zbierku pre Nepál. Keď zistím, kto z mojich prežil, aspoň im budeme môcť nejako pomôcť. Moje vnútro sa triaslo. Aj v noci v spánku. Budila som sa zavalená ruinami chrámov, spotená do nitky. Čo robia oni? Desiatky mojich blízkych, v krajine, ktorú som tak náhle pre lásku opustila? Budia sa ako ja? Asi áno, každú hodinu sa im zem pod nohami znova roztrasie a oni sa v stanových táboroch podmočených monzúnovými dažďami túlia k svojim deťom. Moji turisti niekde v dedine čakajú, kým priletí vrtuľník, ale ja viem, že im nepriletí. Tie lietajú až po ťažko ranených a už vôbec nie tak ďaleko od Káthmandu. Moja výprava uviazla rovno pri epicentre. Dediny okolo nich popadali, zem sa lámala a pukala, skaly a mosty sa rútili do údolia a oni nemali kam ujsť. Oba konce údolia boli zasypané. Čakali štyri dni v kukuričnom poli, a keď začala dochádzať voda, začali si krátiť čas vytváraním heliportu s veľkým H. Kývali na helikoptéry, ktoré lietali vysoko nad nimi, akoby ich ani nehľadali. Lebo oni ich naozaj nehľadali. Miestne deti sa im smiali a kričali: „Helicopter no, no! No coming!” Okolo nich boli mŕtve somáriky – jediná forma transportu pre jedlo medzi dedinami. Ani ľudské mŕtvoly nechýbali. Tie pred očami mojich turistov miestni podľa buddhistického zvyku posekali mačetou a dali supom.
Potom sa stal zázrak. Jedna helikoptéra si všimla ich heliport. A pristála. A takí, ako do nej nasadli, vystrašení, špinaví, takí dorazili aj do Káthmandu na letisko, kde ich čakal vládny špeciál... A o 30 hodín od pristátia helikoptéry boli zrazu doma. Tu v Bratislave na letisku. Čakala som ich tam spolu s ich rodičmi a novinármi niekoľko hodín.
Nechcelo sa mi veriť vlastným očiam, že na príletovej tabuli vidím nápis Káthmandu. Taký jakživ na bratislavskom letisku nesvietil. Taká linka za normálnych okolností neexistuje. Aj keď by mi to uľahčilo biznis, radšej nech naďalej absentuje – ak to má stáť Nepál toľko životov. Moji ľudia mali oči plné bôľu, úľavy a nepretriedených myšlienok. Mali v nich aj závan šoku. Trochu som sa aj bála, nebudú mi nadávať? Aj keď som pre ich záchranu robila všetko, predsa len nebyť mňa, tak tam nie sú. Prekvapili ma, keď mi poďakovali a objali ma. Do očí sa mi vtisli slzy a ako chorobná cestovateľka som im teraz, keď všetko tak pekne pre nich dopadlo, aj chvíľu závidela takýto extrémny zážitok. Veď čo sú moje týfusy a škorpióny v posteli, tarantuly v kúpeľni či naháňajúce ma nosorožce oproti tomu, čo zažili a videli oni? Ako ich to ovplyvní, poznačí? Ich slová však neboli plné slov „ja” a „bál som sa”. Pýtali sa najmä na to, čo bude s ostatnými – s Nepálcami. Čo bude s tými úbohými dedinčanmi, ktorí sa o nich starali, čo bude s našimi chlapcami – šerpami a nosičmi, ktorí zbabelo nezdupkali za rodinami, ale priviedli turistov do bezpečia? Čo s nimi bude? Stoja im domy? Majú čo jesť? Nemoknú vonku?

.ako pomôcť
Toto je ten najväčší efekt nepálskeho zemetrasenia. Ľudia, aj tí v Nepále, sa zaujímajú jeden o druhého, pomáhajú si, hľadajú sa, môj facebook je plný ponúk s pomocou. „Mám jeden džíp, koho treba odkiaľ ísť odviesť?” Alebo: „Naša rodina vlastní fabriku na rezance. Všetci, čo ste hladní, príďte. Slíže sú zadarmo.” Alebo: „Máme cisterny s vodou, komu treba?” Facebook je plný aj prosieb: „Vybíja sa mi telefón, sme v meste Sindupalchok a nemáme už tri dni čo jesť a piť, nebola tu žiadna pomoc, všetky domy spadli, dnes zomreli traja starkí na podchladenie. Prosím, pomôžte nám!” Sharujem a sharujem. Chcela by som byť prezident sveta, ktorý povolá všetky veľké vojenské vrtuľníky na tejto planéte do Nepálu. Do všetkých odľahlých dediniek, kde sa nedá nijako dostať a kde ľudia umierajú v strachu a bolestiach. Lenže vojenské vrtuľníky sú na svete najmä na vojnu. Nemôžu predsa ísť všetky do Nepálu. Čo keď príde vojna?
V Nepále je vojna s Bohom. A tie úbohé úprimné duše sa k nemu modlia a ďakujú mu, že prežili. To je viera. To a nič iné. Keď si spaľujete alebo rozštvrťujete mŕtve dieťa a pritom odriekate modlitby. Chrámy spadli. Takmer všetky. Stúpa Swayambhunáth, pri ktorej som bývala, samozrejme nie. Stráži toto mesto prachu a sĺz a Buddhove oči z jej fasády hľadia na to utrpenie. Lebo život je utrpenie. Tak povedal Buddha. A máme si na to zvyknúť a prijať to, až potom pominie.
Kým si však na to zvykneme, skúsme, prosím, pomôcť obetiam tohto utrpenia. Každý máme predsa aspoň päť eur. Viete, koľko je to v Nepále ryže? Asi 8 kíl! Prosím pomôžte mojim priateľom a blízkym v Nepále. Lebo ja nie som prezident sveta, nemôžem im poslať vrtuľníky. Ak pošlete na toto číslo účtu IBAN: SK4483605207004201615392 akúkoľvek sumu, dostane sa priamo im – bez akýchkoľvek bočných nákladov na realizáciu pomoci. Celá suma pôjde priamo obetiam, ktoré osobne poznám. Viac informácií nájdete na facebooku pod názvom „Zbierka pre Nepál”. Ďakujeme.
.autorka je spolupracovníčka .týždňa.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite