Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Najskôr partizáni, potom Nemci

.marek Vagovič .časopis .história

Aktivizácia odboja, nedostatok potravín, množiace sa krádeže a obavy z evakuácie. Takto nejako vyzeralo Slovensko pár týždňov pred koncom vojny. Napriek tomu bol v krajine relatívny pokoj.

Blížiaci sa prechod frontu sa objavuje aj v situačných správach Ústrednej Štátnej bezpečnosti (ÚŠB), ktoré posielala podriadeným okresným úradom v jednotlivých mestách. „Veľmi intenzívne sa pracuje na opevňovacích prácach, z jednotlivých obcí odchádzajú nemecké rodiny do Nemecka. Mnohé však vôbec nepomýšľajú na evakuáciu,” zaznamenala ÚŠB v správe za január 1945. Napriek porážke Slovenského národného povstania sa aktivizovali aj partizánske bunky v celej krajine.
Dňa 19. januára 1945 napríklad zadržala žandárska stanica v Svätom Jure neďaleko Bratislavy dvoch partizánov, ktorí mali spojencov aj v Rači. Obaja mali pri sebe pištole a ručné granáty. Od miestneho horára žiadali ďalšie zbrane, pričom sa mu vyhrážali, že ak neposlúchne, vyhodia horáreň do vzduchu. Tretí partizán žandárom ušiel. O deň neskôr ušli z nemeckého zajatia v Máste (časť Stupavy) štyria americkí letci: „Odcudzili jednu pušku a 30 nábojov.” Na druhý deň ich však chytili.
Tajná polícia Tisovho režimu bola znepokojená aj akciami československého odboja, respektíve podzemného hnutia. Zmienka o nich je takmer v každej správe zo začiatku roka 1945: „Notár v Schilderne (časť dnešnej Dunajskej Lužnej – pozn. red.) hlási, že ešte vždy dochádzajú osoby, ktoré boli na území obsadenom partizánmi. Sú medzi nimi osoby, ktoré k nám prišli pred rokom z bývalej Juhoslávie bez akýchkoľvek dokumentov.” ÚŠB varovala aj pred náletmi „nepriateľských lietadiel a ich záškodníckej činnosti”.

.veriaci sa modlili
V Devínskej Novej Vsi bolo napríklad v januári 1945 zhodených osem bômb, ktorých cieľom bolo zničiť drevený most a železničnú trať. V katastri obce Stupava padlo v rovnakom čase až 35 bômb. Spojenci zhadzovali z lietadiel aj oblečenie: „Dňa 7. februára 1945 bolo z jedného nepriateľského lietadla vo Vajnoroch zhodené jedno vrece z tmavozeleného hrubého plátna, opatrené dvomi ušami a zipsom, ktoré dopadlo na strechu Jozefa Vrbu a odtiaľ na zem. Vo vreci sa nachádzali dve blúzy pre letcov a nohavice.”
ÚŠB podrobne monitorovala aj miestnych Židov, respektíve pohyb, zmýšľanie a podniky bývalých členov československých politických strán na oslobodenom území. V štáte, ktorého prezidentom bol katolícky kňaz, zaujímala tajných aj atmosféra medzi veriacimi. „Všetko je v poriadku. Obyvateľstvo prejavuje na niektorých miestach taký hlboký náboženský zmysel ako predtým nikdy nie.” Tento fakt však nemusí vypovedať o oddanosti režimu, zrejme súvisel skôr s obavami pred blížiacim sa frontom.
Vojna, samozrejme, spôsobovala slovenskému štátu aj ekonomické problémy. Prejavilo sa to najmä nedostatkom paliva, viazla aj dodávka uhlia. Cesty boli v januári 1945 zaviate snehom, okresy navyše trpeli nedostatkom soli. Slabé bolo aj zásobovanie obuvou. „Ľudia, čo robia opevňovacie práce, chodia v poltopánkach alebo slabých podošvách, v dôsledku čoho sú často chorí,” upozorňovala ÚŠB. V Devínskej Novej Vsi musel zase veľkostatkár Polanský v dôsledku bombardovania predať kravy, takže v obci bol nedostatok mlieka.

.dotieraví Nemci
Situácia sa veľmi nezmenila ani v polovici februára 1945 – akurát atmosféra ešte viac zhustla. „Nálada medzi obyvateľstvom je veľmi skleslá. Ľudia sa boja frontu a evakuácie,” hlásili tajní. Množili sa krádeže, nemeckí vojaci brali ľuďom najmä drevo, dobytok a kone, ktorých cena sa vtedy pohybovala okolo 25-tisíc až 30-tisíc korún za kus. No nepohrdli ani vajcami či cigaretami. „V obchodoch už niet tovaru, všetko sa skupuje. Keďže príslušníci nemeckej brannej moci všetko preplácajú, stúpli aj ceny.”
ÚŠB zároveň vystríhala, že pri jarných prácach bude veľký nedostatok pracovných síl: „Kto sa postará o obrobenie pozemkov tých, ktorí museli, alebo v budúcnosti musia evakuovať?” V druhej polovici februára 1945 napríklad evakuovalo z notariátu Schildern 150 detí, žien a starcov do Niederdonau (ríšska župa na území Rakúska). Obce Zohor a Vajnory sa zároveň sťažovali, že nemeckí vojaci sa nechceli ubytovať hromadne (v školách), ale len v súkromných domoch, hoci boli preplnené. „Nemecká branná moc si sama zaberá byty a neberie ohľad na rodinné pomery. Vojaci konajú na vlastnú päsť a nie cestou svojich nadriadených.”
V polovici marca 1945 začína viaznuť aj zásobovanie základnými potravinami, v obchodoch je málo mäsa. „Nemecké a maďarské jednotky, prechádzajúce cez naše dediny, majú veľa požiadaviek. Vojaci berú bez platenia rôzne veci. Obyvateľstvo je dotieravým správaním vojska unavené a čaká, kedy toto všetko zoberie koniec,” informovala ÚŠB. Nemeckí vojaci a dôstojníci, ktorí vtedy hojne navštevovali miestne pohostinstvá, nedodržiavali ani záverečné hodiny. „Hostinskí si netrúfajú proti nim vystúpiť, pretože oni nerešpektujú naše predpisy.”

.pasívna väčšina
Ľudia boli síce znechutení a nahnevaní, navonok sa však žiadny odpor neprejavil. Ani počas osláv šiesteho výročia vzniku slovenského štátu, ktoré sa konali 14. marca 1945, nezaznamenali tajní „žiadne rušivé udalosti”. Dôvodom bol zrejme nielen strach z Nemcov, ale aj z represívnych zložiek Tisovho režimu, ktoré akúkoľvek revoltu tvrdo trestali. Okrem iného zatýkali napríklad ľudí, ktorí skrývali zahraničných letcov, vytvárali im falošné doklady a podobne. Relatívne pokojná situácia na Slovensku vyrušovala aj české emigrantské kruhy v Londýne.
„V tunajších novinárskych a dobre informovaných diplomatických kruhoch prevláda názor, že bombardovanie Bratislavy bolo vykonané viac z politických ako vojenských dôvodov,” napísal veľvyslanec SR vo švajčiarskom Berne slovenskému ministerstvu zahraničných vecí. „České emigrantské kruhy v Londýne neprestávajú upozorňovať politické i vojenské kruhy v Londýne, že stabilita a poriadok na Slovensku sú politicky veľmi nepríjemnou skutočnosťou pre spojenecké plány v strednej Európe do budúcnosti.”
České emigrantské kruhy zároveň ponúkli návod, ako situáciu zmeniť: „Niekoľkými silnými leteckými náletmi na niektoré dôležité miesta bude možné vyvolať neporiadok, chaos a tým aj predpoklady pre pasívnu rezistenciu obyvateľstva.” Ani slovenské úrady však neprijímali všetky požiadavky Nemcov automaticky. Ministerstvo spravodlivosti sa napríklad sťažovalo, že musí hradiť trovy (najmä stravu), ktoré súviseli so zadržaním príslušníkov nemeckej brannej moci vo väzniciach krajských súdov a v zaisťovacom tábore v Ilave.

.nespokojné úrady
Rezort spravodlivosti zároveň žiadal ministerstvo zahraničných vecí, aby tieto výdavky hradili Nemci. Okrem toho naliehal na prísne potrestanie nemeckých vojakov, ktorí sa dopúšťali závažných trestných činov – napríklad opakovaného znásilnenia 19-ročnej dievčiny, ku ktorému došlo v decembri 1944 v Trenčianskej Turnej. Úrad vlády zase žiadal slovenský rezort diplomacie, aby cez nemeckého veľvyslanca apeloval na nemeckú brannú moc, aby „nenútila evakuovať ľudí, ktorým slovenský poverenec vydá osvedčenie, že môžu na svojom mieste zostať”. Išlo najmä o nemocničný personál, alebo ľudí, ktorí pracovali v elektrárňach.
„Ráčte sprostredkovať cez nemeckého veľvyslanca, aby nemecká branná moc nedemolovala podniky, z ktorých podstatné súčiastky už boli evakuované a tak sa stali neschopné prevádzky,” napísal tiež Úrad vlády ministerstvu zahraničných vecí. Slovenským úradom sa nepáčilo ani to, že Nemci považovali za vojnovú korisť všetko, čo našli pri „dobýjaní partizánmi obsadených krajov” – to znamená autá, dobytok, múku aj obilie. Nemci navyše nakladali do vagónov aj veci, ktoré predtým partizáni odmontovali alebo zobrali z verejných budov (telefóny, telegrafy, písacie stroje).
„A to i v prípade, keď bolo odvlečeniu alebo zničeniu týchto vecí zabránené jednotlivcami, vernými Slovenskej republike.” Nemci považovali za vojnovú korisť aj benzín, respektíve veci, ktoré našli v opustených bytoch – vrátane bytov, ktorých majiteľov vyhnali partizáni. „Keďže ku krádežiam, neprístojnostiam a obťažovaniu civilného obyvateľstva dochádza skoro po každej zastávke nemeckých transportov, obyvateľstvo prejavuje nespokojnosť, toto odsudzuje a stáva sa voči nemeckým vojakom vyhýbavé, z čoho vidieť, že taktiež neprejavuje žiadne sympatie,” sťažovalo sa ministerstvo spravodlivosti. Napriek tomu zostal Tisov režim Hitlerovi verný až do konca vojny.   
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite