Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Mier? Len pokračovanie vojny

.lukáš Krivošík .časopis .spoločnosť

O ôsmom máji 1945 sme si navykli premýšľať ako o predele, ktorým sa skončila druhá svetová vojna v Európe. Pravda je taká, že kolotoč násilia dobiehal ešte niekoľko rokov. Milióny ľudí trpeli a mnohí z nich prišli o život, hoci armády už oficiálne nebojovali.

Marek Celláry svoje 25. narodeniny, ktoré mal na konci apríla 1945, veľmi neoslavoval. Ako väzňa v Mauthausene ho trápili žalúdočné problémy, vyčerpanosť a krvavá stolica. „Keby vojna pokračovala o týždeň či dva dlhšie, zrejme by som neprežil,“ povedal nám pred tromi rokmi (jeho príbeh sme priniesli v .týždni 20/2012 pod názvom Jar v Mauthausene).
Keď Američania oslobodili koncentračný tábor, každému väzňovi dali polkilovú mäsovú konzervu a bochník chleba. „Zjedol som len chlieb, konzervy som sa bál,“ vysvetlil nám Celláry. Niektorí väzni totiž neodolali a rýchlo konzervu zjedli, čo ich organizmus, vyčerpaný hladom, nezvládol. A tak iróniou osudu viacerí z tých, ktorí sa horko-ťažko dožili oslobodenia, zomreli krátko nato.
Druhá svetová vojna zabíjala ľudí storakými spôsobmi ešte dlho po svojom skončení... dni, týždne, mesiace, roky. Celláryho čakal životu nebezpečný návrat na Slovensko naprieč vyhladovanou, rozvrátenou, bezprávnou a zničenou krajinou. V takom stave sa nachádzala väčšina kontinentu.

.zotrvačnosť hrôzy
„Vojna bola ako obrovský supertanker, prerážajúci si cestu vodami Európy,“ píše britský historik Keith Lowe, autor knihy Krutý kontinent (Premedia, 2014). „V máji 1945 prišlo k obrovskému okamihu odstavenia jeho motorov. Vďaka zotrvačnosti sa však všetko napokon zastavilo až o niekoľko rokov neskôr.“ Loweho kniha nesie podtitul Krv, chaos a bezprávie v Európe 1944 – 1949. Po Námesačníkoch Christophera Clarka a Krvavom území Timothyho Snydera tu máme ďalšie pozoruhodné historické dielo, ktoré vrhá originálnu perspektívu na problematiku svetových vojen – tému, ktorú sme považovali za preskúmanú, vybavenú a spoznanú.
Koniec druhej svetovej vojny na niektorých miestach plynulo prešiel do občianskych vojen medzi odbojovými skupinami rôzneho ideologického zafarbenia. Takmer všade došlo na vybavovanie účtov, pri ktorom nezriedka trpeli nevinní. Milióny ľudí boli vykorenené zo svojich historických komunít. Kontinentom sa prehnala vlna etnických čistiek a masových deportácií. Nespočítateľné množstvo žien bolo zneuctených, lebo cez vojnu sa stýkali s nemeckými vojakmi, znásilnených pri oslobodení spojeneckými vojakmi, alebo boli donútené predávať svoje telo za jedlo, aby uživili rodiny. Bol to mier? Skôr pokračovanie vojny inými prostriedkami.

.krutý hlad
„Je krutým omylom hodiť niečo na jedenie medzi hladujúcich ľudí,“ napísal britský dôstojník Ray Hunting, ktorého spomienky cituje Lowe vo svojej knihe. Na jeseň 1944 cestoval vlakom cez oslobodené Taliansko a na jednej stanici sa mu uľútostilo od hladu kvíliacich ľudí. Tak im hodil niečo zo svojho prídelu. „Okamžite sa premenili na masu rujúcich sa tiel, bojujúcich o biedny milodar. Muži s brutálnym odhodlaním udierali a kopali jeden do druhého, len aby sa zmocnili nejakej konzervy...“ Jeden z armádnych kolegov ešte Huntinga skritizoval, prečo radšej konzervy nezamenil za sex s nejakou zúfalou miestnou kráskou.
Hlad zabíjal nielen väzňov koncentračných táborov. Dospelý človek potrebuje v priemere 2 500 kalórií denne. No počas vojny sa príjem potravín značne zredukoval. Nemci konzumovali na jej začiatku v priemere 2 750 kalórií na osobu, no ku koncu konfliktu klesli na 1 412 kalórií. Na jeseň 1945 sa príjem potravy v britskej a francúzskej okupačnej zóne dostal ešte pod túto hranicu. „Po väčšinu roka 1945 sa prídel vo Viedni pohyboval na hranici 556 kalórií denne,“ píše Lowe.
Nemcom sa v podstate vrátilo, čo robili cez vojnu iným. V Protektoráte Čechy a Morava sa ešte v roku 1941 zredukoval oficiálny prídel na 1 600 kalórií, vo Francúzsku na 1 300, v Poľsku dokonca na 600. Grécko sa stalo obeťou hladomoru už počas nemeckej okupácie – vyše polovicu obetí, ktoré tam počas vojny prišli o život, zabil hlad. Holandsko sa v zime 1944 – 1945 takmer premenilo na obrovský vyhladzovací tábor. Dokonca aj neutrálne krajiny ako Španielsko alebo Švajčiarsko čelili na konci vojny prepadu spotreby potravín.
Nedostatky prídelového systému kompenzoval čierny trh ešte dlho po vojne. „Na jeseň 1946 bol čierny trh taký rozšírený, že ho väčšina ľudí nepovažovala vôbec za zločin,“ píše Lowe. V rámci neoficiálnych výmen dochádzalo k veľkému transferu bohatstva od ľudí v mestách k farmárom na vidieku. Tí si vypestovali, čo potrebovali, a za zvyšok mohli požadovať akúkoľvek cenu. Keď sa Heda Kovályová vrátila po vojne do Československa, opisovala jednu poľnohospodársku usadlosť: „V kuchyni stála chladnička, práčka v predsieni. Podlaha bola pokrytá orientálnymi kobercami a na stenách viseli originály obrazov.“ Ľudia takto obchodovali, hoci obohacovanie sa na úkor štátu alebo jeho občanov sa v ČSR po vojne trestalo väzením od päť do desať rokov.
Cez vojnu i po nej narástli v Európe krádeže. V okupovaných krajinách išlo o istú formu odporu (kto nekradne, ponecháva veci nemeckým okupantom), no po vojne sa niektorým ľuďom tohto zlozvyku ťažko zbavovalo. Lowe píše o detských gangoch v Taliansku, ktoré po oslobodení vykrádali spojenecké transporty potravín. Na východe sovietski vojaci brali ľuďom bicykle a hodinky. Väzni z koncentračných táborov a nútene nasadení mali pocit, že prežité utrpenie ich oprávňuje okrádať – najmä Nemcov.
V Hannoveri vyrabovali zahraniční robotníci v lete 1945 sklad kľučiek na dvere. Dokonca sa o ne zúrivo pobili – a britský vojnový reportér, ktorý scénu zachytil, nechápal, čo chcú robiť s toľkými kľučkami v meste, kde chýba polovica dvier. Robotníci z wolfburskej fabriky Volskwagenu sa po oslobodení najskôr zmocnili zbraní a potom sa opili v miestnom liehovare. Lowe tvrdí, že kriminalita v dôsledku vojny stúpla dokonca aj v neutrálnych krajinách ako Švajčiarsko či Švédsko: „Celý koncept súkromného vlastníctva stratil zmysel.“     

.živí bez domova
Mnohí Európania po vojne skončili ako bezdomovci. V Budapešti bolo poškodených 84 percent budov. V Sovietskom zväze došlo k zničeniu 70-tisíc dedín a 1 700 miest – z toho viac ako 700 len na Ukrajine, kde zostalo bez strechy nad hlavou desať miliónov ľudí. V rozvalinách ležalo Nemecko, ktorého mestá roky bombardovali Američania a Briti. Berlín prišiel o polovicu obývateľných priestorov, Kolín až o 70 percent. Lowe odhaduje, že 18 až 20 miliónov Nemcov zostalo bez domova. Bezprecedentné ničenie zažilo Poľsko: „Vo Varšave svietili iba dve pouličné lampy.“
Z hodín dejepisu dobre vieme, že najhoršie straty na životoch utrpel počas vojny Sovietsky zväz. Po skončení konfliktu tu bolo o 13 miliónov žien viac ako mužov, čo spôsobilo, že mnohé si nikdy nenašli partnera. No dôležité sú aj relatívne počty mŕtvych v pomere k veľkosti národa. V tomto zmysle najväčšie straty utrpeli Bielorusi, z ktorých zomrel každý štvrtý, Ukrajinci (každý piaty) a Poliaci (každý šiesty). Veľa mŕtvych malo Nemecko, ktoré vojnu rozpútalo. Stratilo 4,5 milióna vojakov a 1,5 milióna civilistov. Tretina nemeckých detí prišla o otca. Bol to aj prípad bývalého spolkového kancelára Gerharda Schrödera, ktorý sa narodil v apríli 1944. Jeho otec, vojak Wehrmachtu, padol o šesť mesiacov neskôr v Sedmohradsku.

.utrpenie zajatcov
V posledných dňoch vojny sa zvyšky nemeckej armády zúfalo snažili dostať na západ, aby sa mohli vzdať Britom alebo Američanom, od ktorých si sľubovali lepšie zaobchádzanie než od Červenej armády. Ak ste boli príslušníkom Wehrmachtu na jar 1945, podľa Loweho štatistík bolo pre vás najvýhodnejšie vzdať sa britskej armáde. Spojené kráľovstvo držalo pod zámkom najviac Nemcov v uniforme (až 3,6 milióna) a len 1 245 z nich v zajatí zomrelo, keďže Londýn do jesene 1 945 väčšinu z nich prepustil. Z troch miliónov Nemcov v americkom zajatí zomrelo 4 537. Bolo to hlavne preto, že armáda USA mala problém logisticky zvládnuť obrovské množstvo vojakov, ktorí sa jej vzdali ku koncu vojny. Držali ich v takzvaných táboroch na rýnskej lúke. Často išlo o voľné priestranstvá, provizórne obohnané ostnatým drôtom, kde zajatci celé týždne vysedávali na tráve, vystavení počasiu bez prístrešia, stanov či diek. Vody a jedla mali nedostatok a vyprázdňovať sa museli, kde to na nich prišlo.
To však bola idylka oproti osudu nemeckých vojakov, ktorých zajala Červená armáda. Z troch miliónov zomrela v sovietskom zajatí viac ako tretina. „Ak zajatci v americkom zajatí nedostali primeraný prídel, tak zvyčajne preto, lebo zlyhala jeho dodávka,“ píše Lowe. „Naopak, zajatcom u Sovietov stravu i vodu často úmyselne odopierali.“ Nemeckí zajatci boli strieľaní za najmenšie previnenie. Väčšina z tých, čo prežili neľudské tábory, sa domov smela vrátiť až v roku 1950. Poslední nemeckí zajatci opustili Sovietsky zväz v roku 1957.
Zaujímavosťou je, že Juhoslovania sa k nemeckým zajatcom správali ešte horšie ako Sovieti, aj keď ich mali menej. Z necelých 200-tisíc zahynulo v juhoslovanskom zajatí až 80-tisíc mužov. Naproti tomu z 25-tisíc Nemcov, ktorých zajalo Československo, ich zomrelo 1 250.

.sex, vykúpenie a moc
„Moje srdce patrí Francúzsku, no vagína je moja,“ vyhlásila vraj francúzska herečka Arletty, ktorú v roku 1945 uväznili kvôli tomu, že počas okupácie prežila románik s dôstojníkom nemeckej Luftwaffe. Odhaduje sa, že asi 20-tisíc francúzskych žien po oslobodení potrestali za „horizontálnu kolaboráciu“ potupným verejným vyholením hlavy. Ženy boli často vyzlečené na verejnom priestranstve, okolie ich opľúvalo a na prsia im maľovali hákové kríže. Väčšina Francúzok, ktoré cez vojnu spávali s nemeckými vojakmi, bola pritom slobodná a mnohé sa jednoducho zaľúbili bez ohľadu na politiku či vypočítavosť. Nenasadili teda parohy manželom – no podľa povojnovej verejnej mienky „podviedli Francúzsko“.
Keith Lowe tvrdí, že potupenie týchto žien malo hlbší rituálny význam: „Okupácia bola často vnímaná aj v sexuálnom zmysle. Francúzsko sa stalo ,štetkou´, ktorá sa poddala Nemecku a ktorej vichistická vláda slúžila ako pasák.“ Muži vo Francúzsku a ďalších okupovaných krajinách trpeli tým, že nedokázali okupácii zabrániť, a ešte sa ich ženy „spustili“ s nepriateľom. „Tieto ženy sa stali obetnými baránkami: holením ich hláv sme sa symbolicky zbavovali nielen vlastných hriechov, ale aj hriechov celej komunity.“
Ešte vážnejšie dopady mala „horizontálna kolaborácia“ tam, kde zo vzťahu s nemeckým vojakom vzišlo dieťa. V Holandsku sa stalo niekoľko prípadov, keď širšia rodina takéto deti po narodení usmrtila, aby zabránila hanbe. Odhadom sa tam narodilo 16- až 50-tisíc detí, ktoré mali nemeckého otca. Vo Francúzsku to malo byť až okolo 85-tisíc detí. V roku 2001 vznikla v Nórsku štúdia o povojnových osudoch detí, ktoré počas okupácie splodili nemeckí vojaci. Ich matky až do roku 1950 stratili nórske občianstvo, deťom bolo priznané až v 60. rokoch. Vláda najskôr zvažovala, že všetky deti deportuje, neskôr marila ich kontakty s otcami. Deti boli často bezdôvodne označované za retardované, okolie ich šikanovalo, ponižovalo a ostrakizovalo. A podobné veci sa diali aj v ďalších európskych krajinách.
Sex bol následkom vojny spolitizovaný nielen v západnej Európe, ale aj v tej východnej. Znásilnenie sa pre vtedajšie ženy stalo generačnou skúsenosťou. Vo Viedni bolo po oslobodení znásilnených asi 87-tisíc žien, v Berlíne až 110-tisíc. A znásilnenia sa sporadicky vyskytovali okolo sovietskych posádok až do roku 1948. Pre sovietskych vojakov nešlo len o vypustenie nahromadeného napätia po boji, ale aj o formu odplaty za všetko, čo nacisti napáchali na ich území. Mnohým červenoarmejcom Nemci pri svojom útoku na Sovietsky zväz zavraždili ženu i deti alebo vybili celé dediny, z ktorých pochádzali. Pomsta bolo jediné, čo im zostalo. Znásilnenie Nemky bolo aj spôsobom, ako ponížiť civilné obyvateľstvo porazeného nepriateľa a vnútiť mu svoju vôľu.
V Nemecku bolo bezprostredne po vojne znásilnených takmer dva milióny žien. V Maďarsku odhadom 50- až 200-tisíc. Mnohé ženy boli znásilňované skupinovo, celé týždne. Skúsenosti so sovietskymi znásilneniami sa však líšili od krajiny ku krajine. Kým v Bulharsku k takýmto excesom nedochádzalo takmer vôbec, v Rumunsku bežne. Na vlnu znásilnení nadväzovala vlna potratov, rozšírenie pohlavných chorôb a psychických problémov. Veľa žien sovietski vojaci znásilnili pred ich otcami, či dokonca deťmi. Jazvy na duši s nimi zostávali ešte dlhé roky po vojne aj tam, kde sa telo uzdravilo.

.etnické čistky
Dianie počas druhej svetovej vojny a po nej zničilo etnickú rôznorodosť stredovýchodnej Európy a vytvorilo v podstate homogénne národné štáty. Dotknutých bolo viacero etnických skupín. Často sa napríklad hovorí o židovskom holokauste počas vojny, no už menej o tom, s akým nepriateľstvom sa tí, čo prežili koncentrák, stretli vo svojich pôvodných komunitách, keď sa tam po oslobodení vrátili.
Napríklad v Topoľčanoch 24. septembra 1945 zbil dav ľudí niekoľko desiatok Židov, keď sa rozšírila fáma, že chcú prevziať cirkevnú školu. V nej židovský lekár práve očkoval deti, čo viedlo zase k fáme, že sa Židia snažia slovenské deti otráviť očkovaním.
V maďarskom Kunmadarase boli 22. mája 1946 pri protižidovskom pogrome zabití prinajmenšom dvaja ľudia, ďalších pätnásť bolo zranených. Pogrom odštartovala fáma, že Židia kradnú deti. „Židov nenávidí rovnako komunistická strana i strana maloroľníkov,“ povzdychol si v roku 1946 Mór Reinchardt z Jánoshalmy. „Na jednom plagáte je napísané Smrť komunistom a Židom!, na druhom Smrť maloroľníkom a Židom!“
No najnebezpečnejšou krajinou pre Židov bolo po vojne podľa Lowa Poľsko: „Od doby, keď sa Nemci vzdali, až do leta 1946 Poliaci zavraždili minimálne päťsto Židov, pričom väčšina historikov uvádza počet okolo 1 500 ľudí.“ V meste Kielce bolo v júli 1946 zabitých asi štyridsať ľudí. „Do zoznamu obetí patria aj traja židovskí vojaci, ktorí boli nositeľmi najvyšších poľských vyznamenaní za hrdinstvo v boji za Poľsko, ako aj dvaja obyčajní Poliaci, ktorých si zrejme pomýlili so Židmi.“ Nie div, že Židia začali masovo opúšťať Európu, odchádzali hlavne do Palestíny.

.odsuny národov
No trpeli aj Poliaci. Spoločne s Ukrajincami si navzájom masakrovali dediny. Tento kolobeh násilia bol tiež dedičstvom vojny. Viedol napokon k posunom poľských hraníc, výmenám obyvateľstva a k snahám asimilovať, čo z menšín zvýšilo. Na západných územiach, ktoré víťazné veľmoci odtrhli od Nemecka a darovali Poľsku, sa odohrávali rovnaké scény zúfalstva ako na východe. Z týchto území bolo „Heim ins Reich“ odsunutých 7 miliónov Nemcov. Ďalšie tri milióny boli odsunuté z Československa a 1,8 milióna z iných krajín. Asi netreba zdôrazňovať, že Nemci boli pritom obratí o väčšinu majetku, zaobchádzalo sa s nimi kruto a mnohí cestou zahynuli. Tí, čo prišli do zničeného Nemecka, mali problém nájsť si strechu nad hlavou. Mnohí z nich ešte v 50. rokoch živorili v provizórnych táboroch.
Uvažovalo sa aj o vyhnaní Maďarov z Československa, no Američania a Briti s tým nesúhlasili, takže sa uskutočnila „len“ výmena obyvateľstva (išlo približne o dvakrát 70-tisíc ľudí z oboch strán). Pomsta na Maďaroch a Nemcoch mala siahať až do oblasti pravopisu. Podľa jednej vyhlášky, ktorá vznikla v Prahe v júni 1945, mali byť mená týchto dvoch národov písané s malými začiatočnými písmenami. No výmeny obyvateľstva boli celoeurópskym fenoménom. Rovnako boli Maďari vyháňaní z Rumunska a Rumuni z Ukrajiny. Albáncov vyhnali z Grécka, Talianov z Juhoslávie, Fíni museli opustiť sovietsku Karéliu...

.európsky fénix
Keď človek číta Loweho knihu Krutý kontinent, zavše v ňom skrsne nová otázka: A to ako z tohto chaosu a kolobehu pomsty vôbec dokázala za pár desaťročí vzísť prosperujúca západná Európa? Na východe kontinentu komunisti pod Stalinovou dirigentskou paličkou veľmi rýchlo nastolili totalitu. No na západe sa civilizácia spamätala z úderov, ktoré jej uštedrila vojna. A to pomerne rýchlo. Možno je to námet na ďalšiu knihu. A možno išlo o zázrak – vyprosený utrpením miliónov Európanov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite