Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Od nacizmu ku komunizmu

.časopis .reportáž

Moskva sa pripravuje na monumentálne oslavy 70. výročia konca druhej svetovej vojny. „Veľká vlastenecká”, ba dokonca až „svätá” vojna má v súčasnom Rusku takmer mýtické rozmery. Ruský prominentný historik Andrej Zubov je však pri jej hodnotení opatrnejší.

Červené námestie, koniec apríla. Jeden z prvých jarných dní v tohtoročnej Moskve, vďaka čomu je námestie medzi Kremľom a GUM-om (GUM – Gosudarstvennyj univermag, teda Štátny obchodný dom) plné ľudí. Nie sú tu len turisti. Pred obchodným domom stoja obrovské konštrukcie, „stejdže”, ako ich poznáme z letných hudobných festivalov. Desiatky mužov s prilbami na hlavách na nich inštalujú rôzne technické zariadenia, ďalší pripravujú pódiá, megaobrazovky, od Chrámu Vasilija Blaženého prichádzajú kamióny s maketami diel, tankov či častí lodí. Oproti veľkému pódiu, teda pod kremeľským múrom je už pripravená dlhá tribúna v ruských národných farbách. Leninovo mauzóleum, ktoré je za normálnych okolností dominantou prázdnej „ploščade”, v stavbách pripravovaných pre „Paradu Pobedy” (oslavu víťazstva) nenápadne zaniká.

.od paktu k víťazstvu
„Druhá svetová vojna je jedinou udalosťou v ruských dejinách, ktorú všetci vnímajú pozitívne,” vysvetľuje nám profesor Andrej Zubov. Sedíme v jeho skromnom byte v širšom centre Moskvy. Pán profesor je síce v obleku s motýlikom, no privítal nás priateľsky, ako keby sme prišli na rodinnú návštevu.
Málokto je v súčasnom Rusku povolanejší k hodnoteniu Veľkej vlasteneckej vojny a jej presahu do súčasnosti ako on.
Vnuk dôstojníka cárskej armády, syn sovietskeho admirála snívajúceho o slobodnom Rusku, študent a neskôr profesor prominentného Moskovského inštitútu medzinárodných vzťahov (MGIMO), z ktorého vyšlo niekoľko generácií ruských (a aj slovenských) diplomatov aj iných vplyvných ľudí. V marci 2014 publikoval profesor Zubov článok v denníku Vedomosti, v ktorom prirovnal Putinovu anexiu Krymu k anšlusu Rakúska a obsadeniu Sudet v roku 1939. Z MGIMO a následne aj z Ruskej pravoslávnej univerzity Svätého Ioanna Bogoslova, kde bol vedúcim katedry dejín náboženstiev, ho následne vyhodili. V súčasnosti je „slobodný historik v neslobodnej krajine”. (Veľký rozhovor s profesorom Zubovom prinesieme v nasledujúcom .týždni.)
„V histórii Ruska žiadna podobne pozitívne vnímaná udalosť neexistuje a to nielen preto, že tie časy sú dnes už veľmi vzdialené,” hovorí Andrej Zubov vo svojej pracovni preplnenej knihami a pôsobivými ikonami. „Sovietska história je živšia, ale žiadna udalosť alebo postava zo sovietskeho obdobia nie je vnímaná jednoznačne pozitívne. Zato druhá svetová vojna spája všetkých a najmä: bola to vojna víťazná, a preto posilňuje pocit národnej hrdosti.”
Nie je to však také jednoduché. Sovietsky zväz bol totiž na začiatku tejto vojny na opačnej strane. „O víťazstve v druhej svetovej vojne, ku ktorému – a je dôležité práve teraz to pripomínať – došlo spolu s Veľkou Britániou a USA, sa v Rusku za posledných 70 rokov povedalo a napísalo veľmi veľa,” hovorí profesor Zubov.  „Ale o začiatku vojny, teda o začiatku v roku 1939, keď Nemecko a Sovietsky zväz boli vďaka paktu Molotov – Ribbentrop spojencami, sa v sovietskom a ani v dnešnom ruskom historickom diškurze veľa nehovorí. Ako keby sa druhá svetová vojna začala v roku 1941 napadnutím Sovietskeho zväzu. Je to však zamlčiavanie dôležitého aspektu našej histórie. Nemôžeme si spomínať len na slávne víťazstvá, ale aj na temnú prehru, akou spojenectvo s nacistickým Nemeckom nepochybne bolo.”

.oslobodenie?
Generácie ľudí, ktorí prežili aspoň detstvo v prednovembrovej Československej socialistickej republike, si májové oslavy spájajú so slovkom Oslobodenie. Taký bol aj názov päťdielneho sovietskeho veľkofilmu Jurija Ozerova, ktorý rok čo rok začiatkom mája vysielala Československá televízia. Bolo to komunistami nanútené a postupne (takmer) celou spoločnosťou zdieľané presvedčenie o tom, že porážka fašizmu priniesla „oslobodeným” krajinám nové, lepšie časy a víziu komunistickej spoločnosti. „Oslobodenie” však prežilo aj pád komunizmu a ešte aj dnes sa v súvislosti s víťazným postupom Červenej armády hojne používa.
„Oslobodenie to v prípade Československa a ďalších východoeurópskych krajín celkom určite nebolo,” hovorí profesor Zubov. „Červená armáda len vymenila jeden režim za druhý. Záleží na konkrétnom človeku, ktorý z týchto totalitaristických režimov mu je bližší. Niekomu je bližší nacizmus – u vás ho reprezentoval Mons. Jozef Tiso, inému komunizmus. Pre nás ostatných sú, ako hovoria Ukrajinci, tie režimy ‚obe chúže´. Čiže obidva sú horšie.”
Podľa Andreja Zubova možno hovoriť len o oslobodení od nacizmu. „Šanca znovu vybudovať demokratické Československo bola ‚oslobodením´ Červenou armádou už v tom čase prakticky zmarená,” hovorí. „Nie je to v žiadnom prípade sviatok povojnovej obnovy slobodného Československa. Za necelé tri roky, vo februári 1948, došlo vo vašej krajine ku komunistickému prevratu, ktorý viedol k hrozným veciam, k politickým vraždám, k väzneniu, prenasledovaniu a utrpeniu mnohých ľudí.”
Pýtame sa profesora Zubova, čo to teda v máji oslavujeme. „Koniec druhej svetovej vojny a porážku nacizmu. Ak povieme, že Červená armáda bola osloboditeľkou, tak musíme spresniť, že síce oslobodila Československo od nacizmu, no priniesla so sebou novú totalitu: sovietsky komunistický režim. Je to síce iné, no v žiadnom prípade nie lepšie politické usporiadanie než nacizmus,” uzatvára tému vehementne ruský profesor, pričom je jasné, že sa aj v Rusku o týchto veciach vedie stále polemika.

.čie víťazstvo?
Centrum Moskvy – čím bližšie k Červenému námestiu, tým viac – zdobí množstvo veľkoplošných fotografií a bilbordov, pripomínajúcich blížiace sa Oslavy víťazstva. Dobové vojnové fotografie sú umne poprepájané so symbolmi súčasného Ruska (trikolóra, dvojhlavý orol), v predajniach suvenírov aj v bežných supermarketoch si človek môže zakúpiť aktualizované verzie vlajočiek, fotografií či odznakov. Mimoriadne žiadaná je oranžovo-čierna Stuha sv. Juraja, na ktorej za cárskych čias visel Kríž sv. Juraja udeľovaný za mimoriadnu statočnosť v boji. Sovieti Jurajov kríž vymenili za Leninovu hviezdu a vyznamenanie nazvali Rad slávy, stuha však zostala rovnaká. Postsovietske Rusko sa vrátilo ku krížu a k svätému Jurajovi. Oranžovo-čiernou stuhou v rôznych podobách (od pseudovyznamenaní cez jednoduché stužky až po rôzne konfekčné doplnky) sa dnes všade, dokonca aj na Slovensku, prizdobujú ľudia, ktorí chcú zvýrazniť ruský patriotizmus. „Naša pobeda,” teda „Naše víťazstvo,” hlásajú hrdé, bielo-modro-červené bilbordy s dvojhlavým cárskym orlom a červenou zástavou s kosákom a kladivom v popredí. Čie víťazstvo to majú na mysli?
„Víťazstvo v druhej svetovej vojne je oslavované nielen v Rusku, ale aj na Ukrajine, v Poľsku, v Bielorusku a v ďalších krajinách, ktorých sa táto vojna dotkla. ‚Naša pobeda´ teda neznamená len víťazstvo Ruska,” hovorí profesor Zubov. „Práve včera som napríklad videl pekný ukrajinský dokument, ktorý sa tiež niesol v podobnom duchu: víťazstvo nad fašizmom ako ‚naše víťazstvo´. V súčasnom Rusku sú však oslavy 70. výročia víťazstva nad fašizmom celkom zjavne používané na posilnenie národného sebavedomia a viery v silné, víťazné, autoritársky riadené Rusko,” dodáva.
Pýtame sa ho, či by sa na oslavách v Moskve zúčastnil, keby bol napríklad prezident alebo premiér Slovenska. „Keby som bol slovenským alebo českým politikom, na oslavách v Moskve by som sa v dnešnej situácii – pri všetkej úcte k padlým vojakom a spomienke na dôležitú porážku fašizmu – určite nezúčastnil,” hovorí bez váhania. „Nejde pri nich totiž primárne o spomienku na dôležitú historickú udalosť. Účasť na oslavách je výrazom podpory súčasného politického vedenia Ruska, ktoré pred rokom protiprávne anektovalo územie susedného štátu a v snahe rozšíriť svoj vplyv podporuje vojenský konflikt na jeho území.”
Ľudia na slnkom zaliatom námestí medzi Kremľom a GUM-om tieto otázky neriešia. Fotografujú si pamätihodnosti a jeden druhého, sledujú prípravy osláv, prežívajú vzrušenie, aké sa človeka zmocňuje, keď stojí na „miestach, ktorými kráča história”. Staršia pani nám po anglicky ponúka komentovanú prehliadku Chrámu Vasilija Blaženého. Keď zistí, že hovoríme po rusky, prekvapí nás konštatovaním, že sa jej tieto monumentálne Oslavy víťazstva vôbec nepáčia. Prečo? „Preto, lebo som liberálka,” odpovie nám a stratí sa v turistickom dave.
Popri chráme prechádzame na most ponad rieku Moskva. Chvíľu stojíme pri kvetoch, sviečkach a fotografiách zavraždeného Borisa Nemcova. Skoro každú noc stadiaľ zmiznú, každé ráno ľudia prinesú nové. Kremeľ sa pripravuje na Oslavy víťazstva. Z Nemcovovho mostu je naň najlepší výhľad.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite