.len málo ľudí v tvojom veku môže povedať, že má už niekoľko rokov svoj stabilný predmet výskumu. Čo to vlastne skúmaš?
Venujem sa monitoringu a štúdiu vodnára potočného, po latinsky Cinclus cinclus, na rieke Poprad. Tento vtáčik patrí medzi vrabcotvaré, do čeľade vodnárovité, ktorej je na Slovensku jediným zástupcom. Keďže nemá pneumatizované kosti – to znamená, že jeho kosti neobsahujú veľa vzduchu – tak je pomerne ťažký a môže sa dobre potápať. Ale nepotápa sa tak, že by plával pod vodou. On má také ostré pazúriky, ktorými sa prichytáva o kamene a vlastne chodí po dne, pričom si pomáha krídlami ako veslami. A zobákom si z dna vyberá rôzne podenky, pošvatky a potočníky, ktorými sa živí.
.ako si sa k tomu dostala?
To bolo ešte na základnej škole. Mali sme veľmi dobrú učiteľku, pani Božovú. Ona bola botanička, ale cez hodiny sme chodili von, na rieku, pozorovať aj vtáky, alebo na Babu – to je ten lesopark v blízkosti Svitu. Chodili sme aj cez vyučovanie, celá trieda, ale na to sme mali vždy iba 45 minút. Takže sme potom s ňou chodili ešte asi piati aj poobede ako krúžok. Učili sme sa určovať vtáky aj podľa zvuku a vtedy mi to asi tak nejako učarovalo. Vodnár má napríklad taký kovový tón, niekomu to príde fádne a dosť tvrdé, ale podľa mňa má krásny hlasový prejav.
.u tej pani učiteľky si začala aj so svojím výskumom?
Áno, ona bola mojou prvou školiteľkou. Teraz je mojou školiteľkou pani učiteľka Taylorová z gymnázia Kukučínova v Poprade, kam chodím. Celý ten výskum robím s ňou, venuje mi veľa svojho voľného času a občas mi pomáha aj mama. A dôležitý je, samozrejme, aj kontakt s inými ornitológmi. Už dávnejšie som sa dostala do Slovenskej ornitologickej spoločnosti a keď som mala okolo trinásť rokov, tak som začala chodiť na ich konferencie. Tohto roku som tam mala prvý raz aj vlastnú prezentáciu.
.o vodnárovi?
Áno. (Smiech.)
.tak nám o ňom niečo povedz.
Pri monitorovaní vodnára na rieke Poprad sme zaznamenali najvyššiu hustotu výskytu v roku 2012, a potom to išlo rapídne dolu. Preto sme minulý rok inštalovali na rieke medzi Svitom a Popradom umelé hniezdne polobúdky, aby sme im pomohli v zahniezdení. Dávali sme ich pod mostné konštrukcie a snažili sme sa ich umiestňovať do stredu nad vodu. Nad brehom sa nám to neosvedčilo, štyri z osemnástich búdok nám ukradli. Minulý rok obsadil jednu búdku jeden pár, a tohto roku je už tiež jedna búdka obsadená.
.čo zrejme znamená dobré podmienky na pozorovanie.
Áno. Párik, ktorý minulý rok zahniezdil do tej jednej polobúdky, vyviedol až dve znášky. Keď boli mláďatá z prvej znášky vyliahnuté a obidvaja rodičia vyleteli za potravou, tak sme do blízkosti hniezda dali fotoaparát a odfotili sme ich. Boli tam tri mláďatá, dali sme im mená Cyril, Cézar a Jaroslav. Asi tri týždne po vyliahnutí opúšťajú mláďatá hniezdo – a to už sme tam boli všetci nastúpení ako paparazzovia. Keď hniezdo opustia, už sa do neho nikdy nevrátia. A keď ho opúšťajú, tak ešte nevedia lietať, takže jednoducho skočia do studenej vody, chvíľu sa nechajú unášať prúdom a potom si nájdu najbližšiu skalu, tam sa uchytia a čakajú na rodičov, kým ich prídu nakŕmiť.
.oni ich kŕmia aj potom, čo opustia hniezdo?
Ešte niekoľko týždňov sa o nich rodičia starajú a učia ich lietať. Máme odpozorované, ako to robia. Prinesú mláďaťu potravu, ale neodovzdajú mu ju. Namiesto toho lietajú z kameňa na kameň, a to mláďa je nútené ísť za nimi. Môže plávať, čo však nie je najlepšie riešenie, alebo to preletí. Počas toho, ako ich to učia, tak môžu zahniezdiť druhý raz. Nám sa napríklad stalo, že keď sme chceli polobúdku vyčistiť, aby bola pripravená na ďalšie zahniezdenie, zistili sme, že náš párik zahniezdil znovu. Na druhý pokus sa im podarili štyri mladé: Petra, Nela, Peter a Kristián. Zaujímavé pritom je – to sme však nepozorovali my, ale iní ornitológovia – že počas druhej znášky samec kŕmi samičku na vajíčkach a ešte sa stará aj o mláďatá z prvej znášky. Ale to ich už len tak trochu prikrmuje, v tom čase už musia byť dosť samostatné. A potom si nájdu vlastné teritórium. Buď idú proti prúdu rieky, alebo idú proti prúdu prítokov. A keď potom v Tatrách tie riečky a potoky v zime zamrznú, tak sa vodnáre vracajú na rieku. Čím studenšia zima, tým viac ich je na rieke Poprad.
.teraz by som asi mal položiť otázku o plánoch do budúcnosti, ale u teba sa asi ani pýtať nemusím.
(Smiech.) Chcela by som vyštudovať biológiu a potom pracovať vo výskume. Asi na univerzite, ale ak by ma zobrali ako zamestnankyňu do Slovenskej ornitologickej spoločnosti, to by sa mi asi páčilo najviac. Ale nie v kancelárii pri počítači. Ja mám rada terénnu prácu. Alebo prácu strážkyne nejakej rezervácie, to by ma veľmi bavilo.
.čomu sa venuješ okrem vodnára?
No, ja tým vodnárom venujem skoro všetok svoj voľný čas. Okrem toho ešte mapujem havrany po Poprade a podobne. Ale popri vodnároch to je relax. Rada mikroskopujem, rada robím v školskom laboratóriu, rada čítam. Najmä knižky o vtákoch.
.mimochodom, ten grant TNE si žiadala aj na nákup odbornej anglickej literatúry. Už si si nejaké tie knižky kúpila?
Dve som si už kúpila.
.a aké sú? Si spokojná?
Áno, veľmi.
Venujem sa monitoringu a štúdiu vodnára potočného, po latinsky Cinclus cinclus, na rieke Poprad. Tento vtáčik patrí medzi vrabcotvaré, do čeľade vodnárovité, ktorej je na Slovensku jediným zástupcom. Keďže nemá pneumatizované kosti – to znamená, že jeho kosti neobsahujú veľa vzduchu – tak je pomerne ťažký a môže sa dobre potápať. Ale nepotápa sa tak, že by plával pod vodou. On má také ostré pazúriky, ktorými sa prichytáva o kamene a vlastne chodí po dne, pričom si pomáha krídlami ako veslami. A zobákom si z dna vyberá rôzne podenky, pošvatky a potočníky, ktorými sa živí.
.ako si sa k tomu dostala?
To bolo ešte na základnej škole. Mali sme veľmi dobrú učiteľku, pani Božovú. Ona bola botanička, ale cez hodiny sme chodili von, na rieku, pozorovať aj vtáky, alebo na Babu – to je ten lesopark v blízkosti Svitu. Chodili sme aj cez vyučovanie, celá trieda, ale na to sme mali vždy iba 45 minút. Takže sme potom s ňou chodili ešte asi piati aj poobede ako krúžok. Učili sme sa určovať vtáky aj podľa zvuku a vtedy mi to asi tak nejako učarovalo. Vodnár má napríklad taký kovový tón, niekomu to príde fádne a dosť tvrdé, ale podľa mňa má krásny hlasový prejav.
.u tej pani učiteľky si začala aj so svojím výskumom?
Áno, ona bola mojou prvou školiteľkou. Teraz je mojou školiteľkou pani učiteľka Taylorová z gymnázia Kukučínova v Poprade, kam chodím. Celý ten výskum robím s ňou, venuje mi veľa svojho voľného času a občas mi pomáha aj mama. A dôležitý je, samozrejme, aj kontakt s inými ornitológmi. Už dávnejšie som sa dostala do Slovenskej ornitologickej spoločnosti a keď som mala okolo trinásť rokov, tak som začala chodiť na ich konferencie. Tohto roku som tam mala prvý raz aj vlastnú prezentáciu.
.o vodnárovi?
Áno. (Smiech.)
.tak nám o ňom niečo povedz.
Pri monitorovaní vodnára na rieke Poprad sme zaznamenali najvyššiu hustotu výskytu v roku 2012, a potom to išlo rapídne dolu. Preto sme minulý rok inštalovali na rieke medzi Svitom a Popradom umelé hniezdne polobúdky, aby sme im pomohli v zahniezdení. Dávali sme ich pod mostné konštrukcie a snažili sme sa ich umiestňovať do stredu nad vodu. Nad brehom sa nám to neosvedčilo, štyri z osemnástich búdok nám ukradli. Minulý rok obsadil jednu búdku jeden pár, a tohto roku je už tiež jedna búdka obsadená.
.čo zrejme znamená dobré podmienky na pozorovanie.
Áno. Párik, ktorý minulý rok zahniezdil do tej jednej polobúdky, vyviedol až dve znášky. Keď boli mláďatá z prvej znášky vyliahnuté a obidvaja rodičia vyleteli za potravou, tak sme do blízkosti hniezda dali fotoaparát a odfotili sme ich. Boli tam tri mláďatá, dali sme im mená Cyril, Cézar a Jaroslav. Asi tri týždne po vyliahnutí opúšťajú mláďatá hniezdo – a to už sme tam boli všetci nastúpení ako paparazzovia. Keď hniezdo opustia, už sa do neho nikdy nevrátia. A keď ho opúšťajú, tak ešte nevedia lietať, takže jednoducho skočia do studenej vody, chvíľu sa nechajú unášať prúdom a potom si nájdu najbližšiu skalu, tam sa uchytia a čakajú na rodičov, kým ich prídu nakŕmiť.
.oni ich kŕmia aj potom, čo opustia hniezdo?
Ešte niekoľko týždňov sa o nich rodičia starajú a učia ich lietať. Máme odpozorované, ako to robia. Prinesú mláďaťu potravu, ale neodovzdajú mu ju. Namiesto toho lietajú z kameňa na kameň, a to mláďa je nútené ísť za nimi. Môže plávať, čo však nie je najlepšie riešenie, alebo to preletí. Počas toho, ako ich to učia, tak môžu zahniezdiť druhý raz. Nám sa napríklad stalo, že keď sme chceli polobúdku vyčistiť, aby bola pripravená na ďalšie zahniezdenie, zistili sme, že náš párik zahniezdil znovu. Na druhý pokus sa im podarili štyri mladé: Petra, Nela, Peter a Kristián. Zaujímavé pritom je – to sme však nepozorovali my, ale iní ornitológovia – že počas druhej znášky samec kŕmi samičku na vajíčkach a ešte sa stará aj o mláďatá z prvej znášky. Ale to ich už len tak trochu prikrmuje, v tom čase už musia byť dosť samostatné. A potom si nájdu vlastné teritórium. Buď idú proti prúdu rieky, alebo idú proti prúdu prítokov. A keď potom v Tatrách tie riečky a potoky v zime zamrznú, tak sa vodnáre vracajú na rieku. Čím studenšia zima, tým viac ich je na rieke Poprad.
.teraz by som asi mal položiť otázku o plánoch do budúcnosti, ale u teba sa asi ani pýtať nemusím.
(Smiech.) Chcela by som vyštudovať biológiu a potom pracovať vo výskume. Asi na univerzite, ale ak by ma zobrali ako zamestnankyňu do Slovenskej ornitologickej spoločnosti, to by sa mi asi páčilo najviac. Ale nie v kancelárii pri počítači. Ja mám rada terénnu prácu. Alebo prácu strážkyne nejakej rezervácie, to by ma veľmi bavilo.
.čomu sa venuješ okrem vodnára?
No, ja tým vodnárom venujem skoro všetok svoj voľný čas. Okrem toho ešte mapujem havrany po Poprade a podobne. Ale popri vodnároch to je relax. Rada mikroskopujem, rada robím v školskom laboratóriu, rada čítam. Najmä knižky o vtákoch.
.mimochodom, ten grant TNE si žiadala aj na nákup odbornej anglickej literatúry. Už si si nejaké tie knižky kúpila?
Dve som si už kúpila.
.a aké sú? Si spokojná?
Áno, veľmi.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.