Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Pod vlajkou smrti

.časopis .téma

Európa má mŕtvoly na vlastnom prahu. Ešte neubehla prvá tretina roka, a pri pokuse prekonať Stredozemné more zahynulo odhadom 1 750 migrantov. Osemsto ľudí sa utopilo len pri stroskotaní jednej jedinej lode. Už dávno nastal koniec éry, keď sa o migrantoch dalo diskutovať. Treba niečo spraviť.

Keď píšem tento článok, na Malte sa koná pohreb dvadsiatich štyroch migrantov z lode, ktorá sa potopila severne od líbyjského pobrežia, keď už mala pomoc na dosah. Podľa výpovedí členov talianskej pobrežnej stráže zazreli migranti, natlačení na 20-metrovom plavidle, portugalskú obchodnú loď – prichádzala im na pomoc. Zúfalí ľudia sa nahrnuli na jeden bok svojej ťažko ovládateľnej lode a tá sa s nimi prevrhla. Podľa údajov záchranárov sa utopilo až osemsto ľudí.

.útek Sýrčana Amara
Tragédia nadobúda rozmery, ktoré sa vzpierajú chápaniu. Vysoké čísla pôsobia otupujúco. Musíme sa namáhať, aby sme si za nimi predstavili konkrétnych ľudí. Ale dá sa to.
Český fotograf Stanislav Krupař spolu s nemeckým reportérom Wolfgangom Bauerom z časopisu Die Zeit sa v utajení dostali na loď, ktorú z Egypta vypravili pašeráci ľudí smerom do Talianska. Stanislav Krupař o tom porozprával Martinovi Veselovskému na internetovom kanáli DVTV. Dvojčlenný česko-nemecký tím si predsavzal zaznamenať cestu Sýrčana Amara do Európy. Amar žil s rodinou v Egypte, kam utiekol po tom, čo v Sýrii vypukol občiansky konflikt. Spočiatku sa mu darilo, ako sa však v Egypte zhoršovala politická aj ekonomická situácia, prišiel o živobytie a ubíjala ho čoraz konzervatívnejšia spoločnosť – Amar a jeho rodina majú totiž liberálne zmýšľanie.
Stanislav Krupař s Amarom absolvoval strastiplnú cestu na pobrežie a zistil, ako funguje sieť pašerákov ľudí: „Egypt je pomerne prehľadný... v Líbyi by to bolo ešte náročnejšie, ani Amar by si na to netrúfol a veľa Sýrčanov na to nemá odvahu. V Egypte existuje pomerne pevná, hoci podzemná štruktúra toho, ako tento obchod s ľuďmi funguje. Nie je nepodobná nejakým cestovným kanceláriám. Je tam sieť agentov, ktorí majú rozparcelovaný trh. Zaplatíte 3 200 dolárov, a čo je dôležité, poskytuje vám to akúsi istotu, lebo peniaze nedostane priamo agent, ale zložia sa u prostredníka. Až v momente, keď sa dostanete do Talianska alebo na loď talianskeho námorníctva, upovedomíte o tom svojho prostredníka a ten v tej chvíli vydá peniaze samotným pašerákom.“ Krupař dodáva, že riziko, že človek príde o peniaze, vlastne nie je veľké – „oveľa väčšie je riziko, že prídete o život.“ Samozrejme, všetko zaznamenával inkognito. Spolu s Bauerom tvrdili, že sú utečenci z Kaukazu (tým vysvetľovali svoje nearabské črty) a o ich skutočnej misii vedel iba Amar.
„Z Káhiry,“ pokračoval Krupař, „sme sa s pašerákmi a ďalšími zúfalcami, ktorí sa chceli dostať cez more, presunuli minibusom do Alexandrie. Celá naša skupina pätnástich ľudí kočovala z jedného konšpiračného bytu do druhého... a stále nám sľubovali, že dnes to už vyjde... mohlo to trvať týždeň.“
Nádeje stúpali a klesali. „Po týždni kočovania z bytu do bytu uprostred Alexandrie, po tom, čo nás uniesla jedna banda pašerákov od tej druhej, lebo mali medzi sebou dlhy, ktoré si tak vyrovnávali... sa podarilo, že sme vyrazili. Po zotmení nás previezli na miesto. Vyšprintovali sme k moru, poháňala nás banda sfetovaných šestnásťročných faganov, ktorí mali v rukách palice, nadávali a hnali nás k vode, kde sme kľakli a čakali na člny, ktoré nás prevezú na materskú loď. K pobrežiu prídu rýchlejšie menšie motorové člny, na každý sa vojde asi 15 ľudí, odvezú vás na hranicu výsostných vôd, tam kotví loď, ktorá je väčšia, dlhá asi 30 metrov, a na ňu sa postupne tlačia ľudia z rôznych miest na pobreží, a len čo sa loď zaplní, vydá sa na cestu... Po hodine nás člny dostali na ostrov, ale nie na loď, ktorú nám sľubovali. Vysadili nás na Nelsonovom ostrove, pár kilometrov od egyptského pobrežia.“
Pri pokuse dostať sa z Nelsonovho ostrova ďalej (cieľ plavby mal byť niekde na Sicílii) zatklo celú skupinu utečencov egyptské námorníctvo. Krupař a Bauer boli vyhostení z Egypta, Sýrčan Amar bol deportovaný do Turecka. Krupař uvádza, že Amarovi sa napokon po strastiplnej ceste cez Namíbiu a Nairobi podarilo dostať do Nemecka – kde získal politický azyl a  takmer po roku za ním mohla prísť aj rodina. Tento príbeh mal ako jeden z mála šťastný koniec.
Príbehy s nešťastným koncom vídame dennodenne v správach – telá vyplavené na pobrežie mora, ktoré sa nám donedávna spájalo len s dovolenkovými predstavami. Koľko ich ešte bude musieť byť, aby sa tento kontinent prebudil?

.taliani sa aspoň o niečo pokúsili
Európa dosiaľ predviedla tragickú zmes nerozhodnosti, zlého úsudku a neochoty. Južné štáty obviňujú sever, že sa nečinne prizerá a hrozbu nerieši. Keď taliansky premiér Matteo Renzi zvolal po stroskotaní lode s 800 ľuďmi na palube stretnutie vládnych ministrov, dôrazne položil otázku: „Ako je možné, že sme dennodenne svedkami tragédie?“ Pravda je, že jeho krajina a jeho vláda sa aspoň pokúsili niečo riešiť.
Kríza s utečencami, ktorí sa po Stredozemnom mori usilujú dostať do Európy, nevznikla včera – a ani tento rok. Talianska strana v októbri 2013 po viacerých stroskotaniach, najmä pri talianskom ostrove Lampedusa, rozbehla program Mare Nostrum (po latinsky „naše more“). Realizovalo ho talianske vojenské námorníctvo a cieľom programu bolo zachraňovať utečencov, ale aj zasahovať proti pašerákom ľudí.
Odohralo sa 421 operácií, počas ktorých bolo zachránených vyše stopäťdesiattisíc migrantov. Došlo tiež k zatknutiu dohromady 330 pašerákov ľudí, ktorí boli obvinení a čelia vyšetrovaniu a súdnym procesom.
Talianske námorníctvo uvádza, že v priebehu operácie Mare Nostrum bolo každý deň v akcii 900 vojakov a striedalo sa 32 lodí a dve ponorky. Dôležitá bola aj spolupráca s ministerstvom zdravotníctva, vďaka ktorej bolo možné vyšetriť všetkých zachránených ľudí aj na prípadné nákazlivé choroby, aby sa podarilo zabrániť epidémiám. V rámci Mare Nostrum fungovala dohoda s charitatívnou organizáciou Save the Children, takže na palubách vojenských lodí boli odborníci, ktorí poskytovali psychologickú a informačnú pomoc konkrétne zachráneným deťom a tínedžerom.
Mare Nostrum trvalo 364 dní. Potom sa skončilo. Okrem pozitívnych výsledkov z neho totiž vyplynuli aj problémy.

.migranti nevidia inú možnosť
Pre Talianov, ktorí Mare Nostrum financovali sami, sa operácia stala pridrahou. A zvyšok starého kontinentu na ňu prispievať odmietol. S rôznymi odôvodneniami. Úspech operácie Mare Nostrum spochybňovali niektoré krajiny Európskej únie – medzi nimi napríklad Nemecko a Veľká Británia. Ich tvrdenie bolo jasné, aj keď cynické – ak utečenci vedia, že budú zachránení, priláka ich to ešte oveľa viac, pretože pašeráci budú vedieť, že trasa do Európy funguje. Znelo to logicky a istý čas sa tak aj javilo.
Lenže, ako ukázalo to kvantum mŕtvych v tomto roku, bola to pochybná logika. V novembri 2014 Mare Nostrum skončilo. Počet utečencov sa v reakcii na to vôbec neznížil, práve naopak. Zrušenie operácie nemalo nijaký efekt – takže ani jej zavedenie zjavne nepovzbudilo pašerákov, aby vystupňovali svoje snahy o krvavý zisk. Mimochodom, britské noviny Guardian získali vyjadrenie istého pašeráka z Líbye, že on osobne o nejakej operácii Mare Nostrum nikdy nepočul.
Pašeráci ľudí, ktorých taliansky premiér Renzi označil za novodobých otrokárov, sa jednoducho chopili trhovej príležitosti, a tá vôbec nespočíva v tom, či Európa prevádzkuje na svojich hraniciach v Stredozemnom mori aj záchranársku alebo len strážnu operáciu. Pašeráci robia to, po čom je dopyt – a dopyt im  zabezpečujú tie státisíce migrantov, ktorí v Sýrii či v Severnej Afrike napäto čakajú, kto ich posadí na loď do Európy, akokoľvek chatrnú.
Nemajú totiž inú možnosť, alebo ju pre zúfalstvo prestali vidieť. Zúfalstvo vyplýva z biedy, vojen, diktatúr, nestability a zužujúcich sa možností na slušný život vo vlasti. Veľký počet ľudí, ktorí prichádzajú do Európy na lodiach, predstavujú Sýrčania ako spomínaný Amar. Život v krajine zmietanej občianskou vojnou sa pre nich stal neznesiteľným.
Ďalší utečenci, ktorí sa cez more usilujú dostať do Európy, pochádzajú z africkej Eritrey, kde štát zaviedol extrémne tvrdý zákon o odvodoch a drakonickú vojenskú službu. Tá je oficiálne dlhá štyri a pol roka, v skutočnosti však môže trvať donekonečna – podľa toho, či sa odvedenec ocitne v zajatí byrokracie a či má jeho rodina na to, aby ho z armády vyplatila. Len koncom minulého roka žiadalo  šesťtisíc ľudí z Eritrey o azyl v susednej Etiópii. Podľa odhadov OSN odchádza zo šesťmiliónovej Eritrey mesačne tritisíc ľudí. Buď utekajú pred povinnou vojenčinou, alebo potrebujú zarábať v cudzine a posielať domov peniaze, aby uživili zvyšok rodiny. Taliansko je pre Eritrejčanov cieľom aj preto, že Eritrea je bývalou talianskou kolóniou.

.najťažšie je obetovať národné záujmy
Migrantov ženie do Európy bezvýchodisková situácia  doma. Ale Európa nie je z predstavy ďalších prisťahovalcov nadšená. Problém zneužívajú populistické politické strany a prilievajú olej do ohňa. Predstavujú migrantov ako bremeno pre sociálny systém, ako ďalší úder chabnúcej európskej civilizácii, ako budúcich (alebo už súčasných) islamských teroristov. Aj preto sa operácia Mare Nostrum napokon ukončila – neexistovalo dosť politickej vôle na to, aby Európa prijala ďalších zúbožených ľudí z biednych a nestabilných krajín.
Po skončení operácie Mare Nostrum zostal vo vodách Stredozemného mora v podstate len Frontex – agentúra Európskej únie, ktorá  koordinuje spoluprácu medzi pohraničnou strážou a krajín EÚ a chráni vonkajšie hranice Únie. Do jej pôsobnosti patrí aj ilegálna imigrácia, obchod s ľuďmi a zvonka prichádzajúci terorizmus. Frontex má však obmedzené finančné prostriedky, veľmi málo lietadiel a vrtuľníkov i lodí.
Po summite v Bruseli, núdzovo zvolanom po tragédiách v Stredozemnom mori, je jasné aspoň to, že Frontex dostane viac peňazí – rozpočet mu strojnásobia. Takisto sa 28 zastúpených štátov dohodlo na pilotnom projekte rozmiestňovania utečencov. David Cameron, jeden z mála účastníkov summitu, ktorý sa pre médiá vyjadroval aj inak ako všeobecne, uviedol, že Británia poskytne záchrannej operácii jednu vlajkovú loď kráľovského námorníctva, dve lode pohraničnej stráže a tri vrtuľníky. Ale, dodal, „len s tou podmienkou, že ľudia, ktorých zachránime, budú umiestnení v najbližšej bezpečnej krajine, čo je zrejme Taliansko, a nebudú mať právo okamžite žiadať o azyl vo Veľkej Británii“.
Ako na summite priznal aj predseda Európskej rady Donald Tusk, najťažšie bolo obetovať národné záujmy a prijať spoločné záväzky, uznať nutnosť solidarity. Aj preto zostalo mnoho záležitostí nedoriešených. Mandát Frontexu, ktorý vedie operáciu Triton, napríklad neurčil, v akej vzdialenosti môžu hliadkové lode kontrolovať zahraničné plavidlá. A podľa mnohých mimovládnych organizácií je Frontex pri operácii Triton jednoducho neefektívny.

.šanca pre Európu?
Európa sa bojí. Bojí sa migrantov, bojí sa vlastných populistov, bojí sa však aj pobúrenia, ktoré vyvolávajú mŕtvoly na jej vlastnom prahu. Bojí sa toho, že keď teraz zápasí s vlastnými problémami, hospodárskymi i politickými, keď čelí hrozbe Ruska, nemá už silu prijať riskantné a nie práve lacné riešenia pre utečencov.
Európa by sa nemala pozerať na krízu v Stredomorí ako na ďalšiu povinnosť a bremeno, ale ako na jedinečnú príležitosť, ktorú dostala od dejín. Tento starý, unavený a rozhádaný kontinent má šancu ukázať, že drží spolu nielen geograficky, ale aj civilizačne.
Občas sa hovorí, že národy musia vstúpiť do vojny, aby svojej identite dodali nový impulz. Ale tu to netreba. Postačí, ak si Európa prestane špiniť ruky ľudskou krvou. Ak prijme účinný program pomoci utečencom, samozrejme, s dlhodobým výhľadom na riziká, ktoré určite existujú, nebude to maličkosť. Bude to veľká vec – pre mnohých nešťastných ľudí, ale aj pre tento kontinent, ktorý je často slepý voči tomu, aké má vlastne šťastie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite