.štvrť Özal City v Erbile, miliónovom hlavnom meste irackého Kurdistanu, vyzerá ako veľká stavebnica z Lega. Tvoria ju stovky takmer identických malých domčekov so skromnými záhradkami. V lepších časoch mohla byť Özal City príjemným bývaním pre ľudí zo strednej triedy, dnes je však jedným z množstva utečeneckých táborov na území Kurdistanu. Žije tu približne tisíc kresťanských rodín, ktoré museli zo svojich domovov utiecť po tom, ako bojovníci Islamského štátu minulý rok dobyli mesto Mosul a jeho okolie. V domčekoch sa tlačia aj tri, štyri rodiny, za ktoré platí nájomné Chaldejská katolícka cirkev. Hoci Erbil je približne len päťdesiat kilometrov od pozícií Islamského štátu, kresťania sa v dobre opevnenom meste, kontrolovanom kurdskými milíciami – pešmergami, cítia relatívne bezpečne.
V jednom z takýchto domov funguje aj Nemocnica blahoslavenej Zdenky Schelingovej, ktorú tu zriadila Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce svätej Alžbety. Slovenskí lekári v nej pomáhajú pacientom s vysokým tlakom, cukrovkou a ďalšími chorobami, ktoré sú často dôsledkom prežitej traumy a stresu z opustenia domova. Pre kresťanských utečencov sú zároveň svetielkom nádeje, že svet na nich úplne nezabudol.
Je podvečer a do nemocnice prichádza asi šesťdesiatročný muž s kanvicou čaju. Chalil navštevuje slovenských lekárov často. Prichádza na kus reči pri čaji. Ak niekto príde na návštevu s čajom, je to v miestnej kultúre prejavom veľkej dôvery. Chalil pochádza z mesta Karakoš neďaleko Mosulu, kde pred inváziou Islamského štátu žila približne päťdesiattisícová kresťanská komunita. On sám sa hlási k Sýrskej katolíckej cirkvi a v Karakoši patril – ako mnohí kresťania – k miestnej elite. Bol učiteľom angličtiny a do Erbilu prišiel po tom, ako islamisti dobyli Mosul. Dvojmiliónové mesto im padlo do rúk takmer bez boja, keďže vládne jednotky po prvom útoku dezertovali. „Strašne sme sa báli, Karakoš je veľmi blízko, a tak sme okamžite utekali. Ja som ušiel doslova v košeli a mnoho ľudí si nestihlo zobrať ani doklady,“ hovorí Chalil. Oproti ostatným utečencom je Chalil na tom ešte dobre, keďže iracká vláda utečencom, ktorí boli štátnymi zamestnancami, stále vypláca platy. Rodiny, ktoré takéto šťastie nemajú, sú v oveľa horšej situácii. Ich živitelia sú väčšinou bez práce a prežívajú z úspor alebo z podpory, ktorú dostávajú od cirkvi.
Chalil trávi dlhé dni mimo domova nostalgickým spomínaním a rozmýšľaním nad tým, prečo sa jeho život tak dramaticky zmenil. Stále nedokáže nájsť uspokojivú odpoveď. „Ešte aj po americkej invázii v roku 2003 to bolo celkom dobré. Mali sme moslimských susedov, s ktorými sme dobre vychádzali, stretávali sme sa, robili sme si spoločné večere. Postupne sa však niektorí moslimovia začali radikalizovať a nás kresťanov obviňovali z toho, že sme spojencami Američanov, teda okupantov, ktorí bojujú proti islamu. S nástupom Islamského štátu sa niečo zlomilo úplne a niektorí ľudia akoby v tom zrazu našli svoju cestu. Nechcú, aby kresťania žili hocikde v islamskom regióne,“ vysvetľuje Chalil. Späť do Karakošu by sa jedného dňa chcel vrátiť, ale je realista, preto vie, že tak skoro to možné nebude. Radšej vraj na to ani nemyslí.
Keď Chalil dostane otázku, ako sa kresťanom v Iraku žilo počas vládnutia Saddáma Husajna, na dlhší čas sa zamyslí a potom ticho povie: „Je to strašne komplikované.“ Potom hovorí o svojej skúsenosti. Počas Husajnovej diktatúry patril Chalil k prirodzeným lídrom kresťanskej komunity v Karakoši. Ľudia mu dôverovali a dokázal ich nadchnúť. Túto jeho schopnosť si všimol aj režim a ponúkli mu členstvo vo vládnej strane Bass. Keď odmietol, tajní policajti ho predviedli a opäť presviedčali. Nepochodili, a tak ho odviedli do miestnosti, kde mu pichli injekciu, po ktorej dostal nervový šok. Doteraz má z toho paralyzovanú časť tváre.
.ľud so značkou N
Kresťanské komunity vznikli na území Iraku krátko po vzniku kresťanstva a mnohé z nich doteraz používajú ako liturgický jazyk aramejčinu, teda reč Ježiša Krista. Väčšina irackých kresťanov sa hlási k Chaldejskej katolíckej cirkvi, Sýrskej katolíckej cirkvi, Sýrskej ortodoxnej cirkvi, ale naraziť sa tu dá aj na iné, menšie kresťanské komunity. Ešte pred americkou inváziou v roku 2003 žilo v Iraku viac ako milión kresťanov. Po vypuknutí sektárskeho násilia medzi rôznymi náboženskými a politickými frakciami sa ich situácia prudko zhoršila. Opäť sa potvrdilo, že keď na Blízkom východe dôjde k chaosu a občianskej vojne, bývajú kresťania prví na rade. Je ich málo, nemajú vlastné milície, ktoré by ich chránili a v očiach radikálnych moslimov sú piatou kolónou, spojencami Ameriky a Západu.
Dnes sa počet kresťanov v Iraku odhaduje približne na šesťstotisíc, pričom viac ako polovicu z tohto počtu tvoria vnútorní utečenci, ktorí na sever Iraku ušli z iných regiónov krajiny. Len v samotnom Erbile ich žije viac ako stotisíc. Po invázii Islamského štátu v lete minulého roku bojujú irackí kresťania o holé prežitie. Islamisti ich systematicky vyháňajú z domovov, unášajú a vraždia. Keď islamskí bojovníci obsadia nejaké mesto alebo dedinu, kde žijú kresťania, často označia ich domy písmenom N (Nazaretskí) a rodinám dajú niekoľko hodín na to, aby odišli. Ak neposlúchnu, zabijú ich.
Podľa údajov, ktoré .týždňu poskytol Joseph Kassab z amerického Inštitútu ICAE, ktorý pomáha irackým kresťanom, muselo po invázii Islamského štátu svoje domovy opustiť okolo dvestotisíc z nich. Viac ako 150-tisíc sa stalo vnútornými utečencami a niekoľko desiatok tisícov odišlo za hranice. Najmä do Turecka, Libanonu, Jordánska a malý počet aj na Západ. Podľa Kassaba bolo od roku 2003 v Iraku zavraždených približne tritisíc kresťanov vrátane chaldejského arcibiskupa z Mosulu a viacerých kňazov a rehoľníkov.
.nezabudnite na nás
Kostol svätého Eliáša stojí v kresťanskej štvrti Erbilu Ankawa, oproti hotelu s názvom Karlovy Vary. Jeho rozľahlá záhrada je plná unimobuniek, v ktorých žije viac ako päťsto utečencov – kresťanov. Je už večer, medzi unimobunkami sa hrajú deti a pred kostolom diskutuje asi desiatka ľudí. Uprostred nich stojí charizmatický, asi päťdesiatročný chaldejský kňaz s ležérne rozopnutým kolárikom, ktorého všetci oslovujú otec Douglas. Práve on provizórnemu utečeneckému táboru šéfuje. Hovorí výbornou angličtinou a s hrdosťou nám ukazuje knižnicu, počítačovú miestnosť a materskú škôlku, ktoré sa mu v tábore podarilo vybudovať. Cieľom je, aby deti, ktoré najťažšie znášajú traumu úteku, mohli svoj čas venovať zmysluplným aktivitám.
S islamistami má osobnú traumatickú skúsenosť aj otec Douglas. Uniesli ho a za prepustenie žiadali od jeho diecézy výkupné. Keď mu únoscovia podali telefón, aby zástupcom biskupstva potvrdil, že žije, do slúchadla zakričal, aby za neho žiadne peniaze neposielali. Nahnevaní bojovníci mu vzápätí vybili zuby. Diecéza nakoniec výkupné zaplatila a jeho po deviatich dňoch prepustili. Obeťami podobného únosu sa stali až trinásti kňazi z jeho diecézy.
Keď sa počas rozhovoru dostaneme k téme, či jeho ľudia veria, že sa ešte do svojich domovov vrátia, otec Douglas len pokrčí plecami. „ Asi takých dvadsať percent tomu verí a sú ochotní sa vrátiť. Sám sa neviem rozhodnúť, čo im mám na to povedať. Ja si myslím, že je jedno, či žijem v Gaze, alebo v Darfúre, ak sa tam cítim dobre a bezpečne, tak je to môj domov,“ hovorí.
V týchto dňoch sa v veľa hovorí o útoku na Mosul, ktorý by toto mesto vyrval z rúk Islamského štátu. Ide však o náročnú vojenskú operáciu, počas ktorej sa dá čakať intenzívny boj v uliciach mesta. Niektoré kruhy irackej armády by preto privítali, keby sa k útoku pripojili aj kurdské milície. Kurdi váhajú a do bojov mimo svojho teritória sa nehrnú. Svoju úlohu zohráva aj fakt, že iracká vláda neposiela do Kurdistanu žiadne peniaze a pešmergovia už niekoľko mesiacov nevideli žold. Ľudia z tábora otca Douglasa majú obavu, že ak iracká armáda zaútočí na Mosul, utekajúci ľudia a najmä bojovníci celkom zničia ich mestečká a dediny, ktoré sú teraz prázdne. Podobný osud ich domovom hrozí aj vtedy, ak by sa cez ne v prípade pripojenia sa k invázii prehnali útočiaci kurdskí pešmergovia.
Heibet, ktorá do tábora prišla v auguste, má taký strach z návratu, že sa do svojho domu už nechce vrátiť, ani keď bojovníci Islamského štátu ustúpia. V unimobunke, kde okrem postele, stola a ruženca na stene nič viac nie je, hľadí s obavami na svojho malého synčeka. Ten mal v čase ich úteku z domova pätnásť dní. Odísť sa rozhodli okamžite po tom, ako ich susedov počas ostreľovania zabil granát.
Ako môže Európa irackým kresťanom pomôcť? Otec Douglas pri tejto otázke zvážnie a odpovie nezvykle stručne: „ Nezabudnite na nás. Modlite sa za nás. Pomáhajte nám. Chráňte nás!“
.jezídovia zo stavby
Mesto Erbil má okolo seba prstenec rozostavaných budov. Ešte pred časom tu bol čulý stavebný ruch, po útokoch Islamského štátu sa väčšina prác zastavila a ostali len pusté betónové skelety. V niekoľkých takýchto domoch už niekoľko mesiacov žije asi pätnásť rodín irackých jezídov. Slovenskí lekári ich objavili pred niekoľkými týždňami a odvtedy sa tu každý týždeň zastavia. Rozložia sa na zemi a ordinujú. Merajú tlak, kontrolujú cukor, prehliadajú deti a rozdávajú lieky. Jezídovia pri ich príchode viditeľne pookrejú a vidno na nich vďačnosť. Sami by do nemocnice nemohli prísť, pretože nemajú peniaze na taxík. A v Erbile iný typ dopravy nefunguje.
Táto malá iracká menšina sú etnickí Kurdi, ich náboženstvo má však v korene v zoroastrizme a hinduizme, pričom prebrali aj niektoré prvky z kresťanstva a islamu. Bojovníci z Islamského štátu sa k nim správajú obvzvlášť kruto, pretože ich božstvo Pávieho anjela stotožňujú s diablom a považujú ich preto za satanistov. „Prišli o tretej ráno, začali nás ostreľovať. Mužov zastrelili, ženy a deti zajali a zobrali do otroctva,“ opisuje udalosti z minulého roka jezídka Dalal, ktorá pochádza z mesta Sandžár. Tí, ktorí ušli, museli pešo prejsť cez hory, tento pochod im trval niekoľko týždňov. Museli ho absolvovať bez zásob jedla a vody, ktoré si pri úteku nestihli zobrať. Cestu prežili len vďaka tomu, že im z lietadiel zhadzovali potraviny a vodu. Keď prišli do Erbilu, mnohé utečenecké tábory už boli plné a do stanových táborov ísť nechceli. Rozhodli sa usadiť v rozostavaných budovách, kde prekonali aj zimu. Teplota tu pritom niekedy klesala až na bod mrazu. Stačí letmý pohľad na to, ako žijú. Nemajú vlastne nič. Len deky a niekoľko stoličiek. A silnú vieru, že opäť uvidia svoje sväté miesta, ktoré považujú za rajskú záhradu. „Samozrejme, že veríme v návrat domov. Tešíme sa na ten deň. Len to nás drží pri živote,“ hovorí so slzami v očiach Dalal.
V jednom z takýchto domov funguje aj Nemocnica blahoslavenej Zdenky Schelingovej, ktorú tu zriadila Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce svätej Alžbety. Slovenskí lekári v nej pomáhajú pacientom s vysokým tlakom, cukrovkou a ďalšími chorobami, ktoré sú často dôsledkom prežitej traumy a stresu z opustenia domova. Pre kresťanských utečencov sú zároveň svetielkom nádeje, že svet na nich úplne nezabudol.
Je podvečer a do nemocnice prichádza asi šesťdesiatročný muž s kanvicou čaju. Chalil navštevuje slovenských lekárov často. Prichádza na kus reči pri čaji. Ak niekto príde na návštevu s čajom, je to v miestnej kultúre prejavom veľkej dôvery. Chalil pochádza z mesta Karakoš neďaleko Mosulu, kde pred inváziou Islamského štátu žila približne päťdesiattisícová kresťanská komunita. On sám sa hlási k Sýrskej katolíckej cirkvi a v Karakoši patril – ako mnohí kresťania – k miestnej elite. Bol učiteľom angličtiny a do Erbilu prišiel po tom, ako islamisti dobyli Mosul. Dvojmiliónové mesto im padlo do rúk takmer bez boja, keďže vládne jednotky po prvom útoku dezertovali. „Strašne sme sa báli, Karakoš je veľmi blízko, a tak sme okamžite utekali. Ja som ušiel doslova v košeli a mnoho ľudí si nestihlo zobrať ani doklady,“ hovorí Chalil. Oproti ostatným utečencom je Chalil na tom ešte dobre, keďže iracká vláda utečencom, ktorí boli štátnymi zamestnancami, stále vypláca platy. Rodiny, ktoré takéto šťastie nemajú, sú v oveľa horšej situácii. Ich živitelia sú väčšinou bez práce a prežívajú z úspor alebo z podpory, ktorú dostávajú od cirkvi.
Chalil trávi dlhé dni mimo domova nostalgickým spomínaním a rozmýšľaním nad tým, prečo sa jeho život tak dramaticky zmenil. Stále nedokáže nájsť uspokojivú odpoveď. „Ešte aj po americkej invázii v roku 2003 to bolo celkom dobré. Mali sme moslimských susedov, s ktorými sme dobre vychádzali, stretávali sme sa, robili sme si spoločné večere. Postupne sa však niektorí moslimovia začali radikalizovať a nás kresťanov obviňovali z toho, že sme spojencami Američanov, teda okupantov, ktorí bojujú proti islamu. S nástupom Islamského štátu sa niečo zlomilo úplne a niektorí ľudia akoby v tom zrazu našli svoju cestu. Nechcú, aby kresťania žili hocikde v islamskom regióne,“ vysvetľuje Chalil. Späť do Karakošu by sa jedného dňa chcel vrátiť, ale je realista, preto vie, že tak skoro to možné nebude. Radšej vraj na to ani nemyslí.
Keď Chalil dostane otázku, ako sa kresťanom v Iraku žilo počas vládnutia Saddáma Husajna, na dlhší čas sa zamyslí a potom ticho povie: „Je to strašne komplikované.“ Potom hovorí o svojej skúsenosti. Počas Husajnovej diktatúry patril Chalil k prirodzeným lídrom kresťanskej komunity v Karakoši. Ľudia mu dôverovali a dokázal ich nadchnúť. Túto jeho schopnosť si všimol aj režim a ponúkli mu členstvo vo vládnej strane Bass. Keď odmietol, tajní policajti ho predviedli a opäť presviedčali. Nepochodili, a tak ho odviedli do miestnosti, kde mu pichli injekciu, po ktorej dostal nervový šok. Doteraz má z toho paralyzovanú časť tváre.
.ľud so značkou N
Kresťanské komunity vznikli na území Iraku krátko po vzniku kresťanstva a mnohé z nich doteraz používajú ako liturgický jazyk aramejčinu, teda reč Ježiša Krista. Väčšina irackých kresťanov sa hlási k Chaldejskej katolíckej cirkvi, Sýrskej katolíckej cirkvi, Sýrskej ortodoxnej cirkvi, ale naraziť sa tu dá aj na iné, menšie kresťanské komunity. Ešte pred americkou inváziou v roku 2003 žilo v Iraku viac ako milión kresťanov. Po vypuknutí sektárskeho násilia medzi rôznymi náboženskými a politickými frakciami sa ich situácia prudko zhoršila. Opäť sa potvrdilo, že keď na Blízkom východe dôjde k chaosu a občianskej vojne, bývajú kresťania prví na rade. Je ich málo, nemajú vlastné milície, ktoré by ich chránili a v očiach radikálnych moslimov sú piatou kolónou, spojencami Ameriky a Západu.
Dnes sa počet kresťanov v Iraku odhaduje približne na šesťstotisíc, pričom viac ako polovicu z tohto počtu tvoria vnútorní utečenci, ktorí na sever Iraku ušli z iných regiónov krajiny. Len v samotnom Erbile ich žije viac ako stotisíc. Po invázii Islamského štátu v lete minulého roku bojujú irackí kresťania o holé prežitie. Islamisti ich systematicky vyháňajú z domovov, unášajú a vraždia. Keď islamskí bojovníci obsadia nejaké mesto alebo dedinu, kde žijú kresťania, často označia ich domy písmenom N (Nazaretskí) a rodinám dajú niekoľko hodín na to, aby odišli. Ak neposlúchnu, zabijú ich.
Podľa údajov, ktoré .týždňu poskytol Joseph Kassab z amerického Inštitútu ICAE, ktorý pomáha irackým kresťanom, muselo po invázii Islamského štátu svoje domovy opustiť okolo dvestotisíc z nich. Viac ako 150-tisíc sa stalo vnútornými utečencami a niekoľko desiatok tisícov odišlo za hranice. Najmä do Turecka, Libanonu, Jordánska a malý počet aj na Západ. Podľa Kassaba bolo od roku 2003 v Iraku zavraždených približne tritisíc kresťanov vrátane chaldejského arcibiskupa z Mosulu a viacerých kňazov a rehoľníkov.
.nezabudnite na nás
Kostol svätého Eliáša stojí v kresťanskej štvrti Erbilu Ankawa, oproti hotelu s názvom Karlovy Vary. Jeho rozľahlá záhrada je plná unimobuniek, v ktorých žije viac ako päťsto utečencov – kresťanov. Je už večer, medzi unimobunkami sa hrajú deti a pred kostolom diskutuje asi desiatka ľudí. Uprostred nich stojí charizmatický, asi päťdesiatročný chaldejský kňaz s ležérne rozopnutým kolárikom, ktorého všetci oslovujú otec Douglas. Práve on provizórnemu utečeneckému táboru šéfuje. Hovorí výbornou angličtinou a s hrdosťou nám ukazuje knižnicu, počítačovú miestnosť a materskú škôlku, ktoré sa mu v tábore podarilo vybudovať. Cieľom je, aby deti, ktoré najťažšie znášajú traumu úteku, mohli svoj čas venovať zmysluplným aktivitám.
S islamistami má osobnú traumatickú skúsenosť aj otec Douglas. Uniesli ho a za prepustenie žiadali od jeho diecézy výkupné. Keď mu únoscovia podali telefón, aby zástupcom biskupstva potvrdil, že žije, do slúchadla zakričal, aby za neho žiadne peniaze neposielali. Nahnevaní bojovníci mu vzápätí vybili zuby. Diecéza nakoniec výkupné zaplatila a jeho po deviatich dňoch prepustili. Obeťami podobného únosu sa stali až trinásti kňazi z jeho diecézy.
Keď sa počas rozhovoru dostaneme k téme, či jeho ľudia veria, že sa ešte do svojich domovov vrátia, otec Douglas len pokrčí plecami. „ Asi takých dvadsať percent tomu verí a sú ochotní sa vrátiť. Sám sa neviem rozhodnúť, čo im mám na to povedať. Ja si myslím, že je jedno, či žijem v Gaze, alebo v Darfúre, ak sa tam cítim dobre a bezpečne, tak je to môj domov,“ hovorí.
V týchto dňoch sa v veľa hovorí o útoku na Mosul, ktorý by toto mesto vyrval z rúk Islamského štátu. Ide však o náročnú vojenskú operáciu, počas ktorej sa dá čakať intenzívny boj v uliciach mesta. Niektoré kruhy irackej armády by preto privítali, keby sa k útoku pripojili aj kurdské milície. Kurdi váhajú a do bojov mimo svojho teritória sa nehrnú. Svoju úlohu zohráva aj fakt, že iracká vláda neposiela do Kurdistanu žiadne peniaze a pešmergovia už niekoľko mesiacov nevideli žold. Ľudia z tábora otca Douglasa majú obavu, že ak iracká armáda zaútočí na Mosul, utekajúci ľudia a najmä bojovníci celkom zničia ich mestečká a dediny, ktoré sú teraz prázdne. Podobný osud ich domovom hrozí aj vtedy, ak by sa cez ne v prípade pripojenia sa k invázii prehnali útočiaci kurdskí pešmergovia.
Heibet, ktorá do tábora prišla v auguste, má taký strach z návratu, že sa do svojho domu už nechce vrátiť, ani keď bojovníci Islamského štátu ustúpia. V unimobunke, kde okrem postele, stola a ruženca na stene nič viac nie je, hľadí s obavami na svojho malého synčeka. Ten mal v čase ich úteku z domova pätnásť dní. Odísť sa rozhodli okamžite po tom, ako ich susedov počas ostreľovania zabil granát.
Ako môže Európa irackým kresťanom pomôcť? Otec Douglas pri tejto otázke zvážnie a odpovie nezvykle stručne: „ Nezabudnite na nás. Modlite sa za nás. Pomáhajte nám. Chráňte nás!“
.jezídovia zo stavby
Mesto Erbil má okolo seba prstenec rozostavaných budov. Ešte pred časom tu bol čulý stavebný ruch, po útokoch Islamského štátu sa väčšina prác zastavila a ostali len pusté betónové skelety. V niekoľkých takýchto domoch už niekoľko mesiacov žije asi pätnásť rodín irackých jezídov. Slovenskí lekári ich objavili pred niekoľkými týždňami a odvtedy sa tu každý týždeň zastavia. Rozložia sa na zemi a ordinujú. Merajú tlak, kontrolujú cukor, prehliadajú deti a rozdávajú lieky. Jezídovia pri ich príchode viditeľne pookrejú a vidno na nich vďačnosť. Sami by do nemocnice nemohli prísť, pretože nemajú peniaze na taxík. A v Erbile iný typ dopravy nefunguje.
Táto malá iracká menšina sú etnickí Kurdi, ich náboženstvo má však v korene v zoroastrizme a hinduizme, pričom prebrali aj niektoré prvky z kresťanstva a islamu. Bojovníci z Islamského štátu sa k nim správajú obvzvlášť kruto, pretože ich božstvo Pávieho anjela stotožňujú s diablom a považujú ich preto za satanistov. „Prišli o tretej ráno, začali nás ostreľovať. Mužov zastrelili, ženy a deti zajali a zobrali do otroctva,“ opisuje udalosti z minulého roka jezídka Dalal, ktorá pochádza z mesta Sandžár. Tí, ktorí ušli, museli pešo prejsť cez hory, tento pochod im trval niekoľko týždňov. Museli ho absolvovať bez zásob jedla a vody, ktoré si pri úteku nestihli zobrať. Cestu prežili len vďaka tomu, že im z lietadiel zhadzovali potraviny a vodu. Keď prišli do Erbilu, mnohé utečenecké tábory už boli plné a do stanových táborov ísť nechceli. Rozhodli sa usadiť v rozostavaných budovách, kde prekonali aj zimu. Teplota tu pritom niekedy klesala až na bod mrazu. Stačí letmý pohľad na to, ako žijú. Nemajú vlastne nič. Len deky a niekoľko stoličiek. A silnú vieru, že opäť uvidia svoje sväté miesta, ktoré považujú za rajskú záhradu. „Samozrejme, že veríme v návrat domov. Tešíme sa na ten deň. Len to nás drží pri živote,“ hovorí so slzami v očiach Dalal.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.