Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Mila Haugová: Mám rada číslo jeden

.elena Akácsová .časopis .lifestyle

Poetke Mile Haugovej pred rokom vyšla prozaická kniha Písať ako dýchať, na jeseň však opäť chystá knihu poéziu. Hovorí, že dosť bolo všelijakých odhaľovaní, aj keď si myslí, že v jej básňach je toho odhalené oveľa viac.

V zime veľmi nepíšem, som letný človek.
Básne sa píšu sporadicky, nárazovo, v izbe nesmie byť nikto, potrebujem sa oddeliť, zahniezdiť. Prekladám veci na stole, zo zásuviek vyťahujem staré zápisníky, knihy, alebo len tak sedím, prechádzam sa. Milujem zásuvky, niektoré mám aj zamknuté, hoci ani neviem, pred kým, maminka mala röntgenové oči, videla aj napriek môjmu kľúču, čo tam mám. Keď začnem vyťahovať zásuvky, skoro vždy tam objavím niečo nové, niečo, čo ma dovtedy nezaujímalo. Je to tajomné.

Som netrpezlivá.
Aj keď inak som pomalá, v mojom živote všetky veci pomaly prišli. Ale keď stojím v rade v obchode alebo na úrade, a ide to pomaly, ak to nie je vec života a smrti, nevyčkám. Alebo keď mi niekto hovorí zbytočnosti, skočím mu do reči, lebo už to nemôžem počúvať a hanbím sa za neho. Vekom sa to zlepšuje, ale nie vo vzťahu s najbližšími – s dcérou sme obidve netrpezlivé, takže občas dvojhlasne hovoríme každá svoje.

Rada robím v záhrade.
Robí mi to radosť a privádza k zamysleniu. O rastlinách máme predstavu, že sú pokojné, ale v záhrade človek vidí, ako korene prerastajú jeden cez druhý, neustále si konkurujú, nie je to len v živočíšnej ríši. Ak dva roky neostrihám krík, prerastá do okna. Videli ste ten chrám Angkor Vat, prerastený stromami? Nielen prírodu treba chrániť, aj my sa musíme chrániť pred ňou.

Odmalička som skôr pyšná.
V zošite z prvej triedy mám vetu: mám rada číslo jeden. Keď sme išli na čerešne, bola som veľmi vysoké dieťa, nikdy som sa neuspokojila s tými na dosah, len si ich do úst vložiť, vyskakovala som vyššie, myslela som si, že tam je niečo lepšie a krajšie. Nenazvala by som to pýchou, skôr hrdosťou – aj môj otecko bol taký. Mama mala niečo, čo by som nazvala držanie, aj v najhorších životných situáciách brala všetko s humorom. Ja nemám zmysel pre humor, koľkokrát sa strašne urazím. Skôr som pozorovateľka, viem zhodnotiť smiešnu situáciu, rada sa nechám rozosmiať, ale neviem nič smiešne vymyslieť.

Mám strach, že mi bude zima a nebudem mať čo jesť.
To som zdedila po mamičke, pochádzala z veľmi chudobných pomerov, zažila aj hlad. Vždy mala doma všetko v zásobe. Naučila ma, že keď cestujem, aj keď len dve hodiny, treba si do vlaku zabaliť maslový chlieb so syrom, jedno jablko a vodu. A aj keď je teplo, tak sveter, lebo môže sa stať, že bude zima.

Moje najlepšie rozhodnutie?
To, že som sa vrátila z emigrácie v Kanade a môžem robiť, čo robím rada. Neviem si predstaviť, akoby som písala v emigrácii. Moja materčina je maďarčina, ale píšem v jazyku svojho otca. Jednu knihu som však v maďarčine napísala, po otcovej smrti. Asi preto, že som bola vo veľmi úzkom kontakte s mamičkou a keď už nebol v domácnosti otec, začali sme hovoriť len po maďarsky, tak nejako vo mne tá maďarčina ožila. Mame otec tak chýbal, že si púšťala slovenské rádio.

Som veriaca, ktorá na rozhovor s Bohom nepotrebuje ani kostol, ani sprostredkovateľa.
Som v tom silná individualistka, ako vo všetkom. Radšej by som však mala svet s Bohom ako bez Boha. Určite existuje niečo, čo nás presahuje. Pri smrti veľmi blízkeho človeka som mala mystický zážitok, dovtedy som mala pocit, že sa všetko deje, ako ja chcem, a čo chcem, to bude. Vtedy som si uvedomila, že tu je niečo, kde sa treba zastaviť.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite