Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Vedecká detektívka

.časopis .veda

O detektívkach Francka Thillieza zvyknú recenzenti písať, že sa v nich spája napínavý príbeh s modernou vedou. Ale nikto ešte nedocenil, akým rafinovaným spôsobom sa to deje. A pritom taký román GATACA je naozaj extrémne rafinovaný. Alebo žeby nie?

ústrednou témou Thilliezovho detektívneho románu GATACA je evolučná biológia a genetika. A rozhodne nejde len o to, že tam vystupujú biológovia a genetici. Obidve vedné disciplíny sú prítomné oveľa hlbšie. Dokonca až tak, že bez základných znalostí týchto dvoch vied nie je možné pochopiť ani zápletku, ani jej rozuzlenie.
Lenže predpokladať, že všetci čitatelia ovládajú základy evolučnej biológie a genetiky, to by asi bolo príliš odvážne. A tak sa autor rozhodol nenápadne ich to naučiť. Vyšetrovatelia, ktorí sú v týchto veciach úplní laici, sa počas rozhovorov s rôznymi postavami postupne všeličo dozvedia a čitatelia sa to dozvedia s nimi. Problémom je, že učiť sa evolučnú teóriu z Thilliezovho románu je niečo podobné, ako učiť sa teológiu z kníh Dana Browna.
Naozaj, na prvý pohľad sa Thilliezova kniha javí ako kniha napísaná niekým, kto sa základy darwinizmu doučil len nedávno a doučil sa ich zle. Otázkou je, či je možný aj nejaký druhý pohľad. A ukazuje sa, že je nielenže možný, ale aj veľmi zaujímavý. Pri vhodnom druhom pohľade sa totiž z totálne zbabranej detektívky odrazu stane majstrovské dielo borgesovského charakteru. Alebo žeby nie?

.trailer
Jorge Luis Borges – jeden z najväčších spisovateľov 20. storočia – vymyslel oveľa viac kníh, než ich napísal. Mnohé svoje nápady totiž nerealizoval ako knihy, ale len ako krátke odseky vo svojich poviedkach. Celý nápad – často veľmi originálny – vyrozprával v niekoľkých vetách a knihu už potom písať nemusel. Ako príklad uveďme opis pozoruhodnej detektívky z poviedky Rozbor diela Herberta Quaina:
„Na prvých stránkach dôjde k nerozlúštiteľnej vražde, v strednej časti románu prebieha zdĺhavá rozprava a záverečné stránky prinášajú rozlúštenie. Dlhá retrospektívna pasáž, ktorá nasleduje po objasnení záhady, obsahuje vetu ‚Všetci si mysleli, že k stretnutiu oboch hráčov šachu došlo náhodou‘. Veta naznačuje, že rozlúštenie je chybné. Znepokojený čitateľ si znova prečíta príslušné kapitoly a objaví iné riešenie, tentoraz správne. Čitateľ tejto podivnej knihy je bystrejší než detektív.“
Toľko Borges a teraz späť k Thilliezovi. Je možné, že tento mladý francúzsky autor nakoniec realizoval myšlienku starého argentínskeho maj­stra? Ak čo i len na chvíľu prijmeme túto odvážnu hypotézu, potom sa pred nami objaví celkom iný text. A jeho čítanie môže byť ešte vzrušujúcejšie, ako čítanie pôvodného príbehu.
Kde začať? Nuž, asi hľadaním vety, ktorá by nás mala znepokojiť rovnako, ako vyššie citovaná Borgesova veta o stretnutí hráčov šachu. A takáto veta sa v Thilliezovom románe skutočne nachádza. Ide o štvrtú vetu na strane 171 slovenského vydania: „Obeť spadla zo stoličky, vykrvácala a o niekoľko sekúnd na to umrela.“ Na to, aby nás citovaná veta znepokojila, nemusíme byť lekármi ani patológmi. Táto veta je dostatočne silná na to, aby bežný čitateľ detektívok možno nie práve spadol zo stoličky a vykrvácal, ale určite aspoň spozornel.
Keď si takýto čitateľ spätne prelistuje strany, ktoré už prešiel, nájde ďalšie, síce menej výrazné, ale stále ešte perly. Napríklad na začiatku strany 135 je takýto popis získavania DNA mamuta: „Vo všeobecnosti pomelieme kosti, zuby a tkanivo na prášok, ktorý vysypeme na tampón, čo uľahčuje rozklad zvyškových látok, akými sú vápnik a rôzne parazitické bielkoviny. Na tampóne potom zostane čistá DNA.“ O tejto DNA sa ďalej píše, že je „rozdrvená“. Pričom jediná vec, ktorá sa tam spomína a ktorá by mohla mať niečo spoločné s drvením, je to rozmletie na prášok. A opäť, asi netreba byť profesionálnym genetikom na to, aby nám bola táto pasáž pri pozornejšom čítaní trochu, alebo aj viac než len trochu, podozrivá.
Čo znamená tento podozrivý výklad z úst postavy, ktorá sa vo francúzskom Národnom vedecko-výskumnom centre špecializuje na výskum fosílnej DNA? Možností je niekoľko. Prvá je, že Thilliez vkladá do úst svojej postavy nezmysly a vôbec si to neuvedomuje. Zaujímavejšia možnosť je, že nezmysly sú tam úmyselne a majú nás upozorniť na to, že odbornému výkladu v tejto knihe nemáme dôverovať. A potom je tu, samozrejme, ešte možnosť, že spomínaný výskumník nášho detektíva, ktorému to celé hovorí, z nejakého dôvodu úmyselne zavádza.
Nech je to akokoľvek, strana 135 obsahuje ešte jednu, podstatne dôležitejšiu stopu. Ide o vetu: „Genóm prežíva storočia, je kolektívnym dedičstvom ľudstva, čo by sme mali zachovať pre budúce generácie.“ Kľúčové slovo je slovo storočia. Thilliez alebo jeho postava nám tu naznačujú, že časovou jednotkou, počas ktorej sa genóm nejako signifikantne mení, sú stovky rokov. A podobných náznakov či priamych tvrdení je v knihe viac. Na strane 126 hovorí detektívovi riaditeľka centra primátológie v súvislosti s údajnými výhodami ľavákov v boji zblízka toto: „Všetko, čo prospieva šíreniu génov, čo je silnejšie, sa prenáša, zvyšok je eliminovaný. Samozrejme, že to trvá niekoľko desiatok rokov, či dokonca celé storočia, kým sa takáto informácia zapíše do DNA.“ A na strane 251 sa detektív dozvie od súdneho lekára, že gén tolerancie laktózy vznikol približne pred 5 000 rokmi takto: „príroda zasiahla do DNA ľudí aj kráv, keď vytvorila gény, ktoré predtým neexistovali.“
Thilliez alebo jeho postavy pletú čitateľov alebo detektívov úplne pokrúteným výkladom evolučnej teórie. Prečo to robia?

.spoiler
Ak sa nám podarilo doterajšími ukážkami navnadiť čitateľa, potom je čas pristúpiť k tomu podstatnému, čiže k základnej téze, na ktorej je vybudovaný celý príbeh. Nedá sa to urobiť bez prezradenia podstatnej časti rozuzlenia prezentovaného v knihe, ale to by v tomto prípade nemalo až tak vadiť. Ak to totiž s tým rozuzlením myslel Thilliez vážne, potom sa knihu neoplatí čítať. A ak to vážne nemyslel, ak je to celé naozaj len akási borgesovská hra, potom neprezrádzame skutočné riešenie – pretože to má predsa nájsť až čitateľ sám.
Takže poďme na to. Základom zápletky je malý kmeň amazonských Indiánov, ktorých DNA obsahuje gén, spôsobujúci úmrtie matky pri pôrode chlapca. Ženy z tohto kmeňa teda prežijú len pôrod dcéry – len čo porodia syna, umrú na rozsiahle a mimoriadne silné vnútorné krvácanie. Väčšinou však k tomu nedôjde, pretože títo divosi vedia presne zistiť, či sa má narodiť chlapec, alebo dievča (ako to zisťujú, to sa nedozvieme). A ak sa má narodiť syn, tak rodiacu ženu rituálne zabijú a živé dieťa pritom vyberú z maternice.
Antropológ, ktorý kmeň objaví, si myslí, že genetika je v tomto prípade dôsledkom kultúry a že opísaný barbarský zvyk sa v priebehu storočí zapísal do DNA. Antropológov priateľ genetik si myslí, že je to naopak, že barbarská kultúra je dôsledkom genetiky. Aby svoj spor rozhodli, vymyslia obaja vedci diabolský plán a dajú sa na dráhu zločinu.
Toto všetko sa čitateľ dozvie až v úplnom závere knihy a zdanlivo sa tým vysvetlia všetky záhady, s ktorými sa dovtedy v príbehu stretol. Lenže v skutočnosti sa tým nevysvetľuje vôbec nič. Celý spor antropológa s genetikom je totiž úplne fiktívny – je celkom nereálny aj v rámci takej fikcie, akou je bežná detektívka. Dôvodom nie je skutočnosť, že názor antropológa je úplná kravina, ktorá sa dá vyvrátiť podstatne ľahšie, než obludným zločinom. Dôvodom je fakt, že Thilliezom vymyslený kmeň Indiánov nemôže existovať. A nejde o to, či reálne existuje, alebo neexistuje. Ide o to, že vôbec existovať nemôže. Je vylúčené, aby existoval.
Thilliez totiž vymyslel genetickú poruchu, ktorá nevyhnutne vedie k rýchlemu vyhynutiu celého kmeňa. Pozorný čitateľ na to ľahko príde, ak sa zamyslí nad počtom dievčat v jednotlivých generáciách takéhoto kmeňa. No schválne, skúsme vypočítať, koľko dievčat sa narodí jednej generácii žien.
Predpokladajme, že pravdepodobnosť narodenia dievčaťa aj chlapca je, tak ako všade na svete, rovnaká. Za tohto predpokladu sa v priemere polovici žien narodí ako prvé dieťa chlapec a pri jeho narodení žena umiera. Ak by každá žena rodila len raz, klesol by ich počet v priemere na polovicu.
Ženám, ktoré prežijú prvý pôrod sa však môže narodiť aj druhé dieťa. Priemerne polovica z tých­to žien pritom porodí chlapca a umiera, druhá polovica porodí dievča. Počet narodených dievčat tým stúpne na tri štvrtiny z počtu žien v predchádzajúcej generácii.
K tretiemu pôrodu sa dostane už len štvrtina žien a z nich polovica porodí dievča, takže po tretích pôrodoch bude počet dievčat sedem osmín z počtu žien v predchádzajúcej generácii. A takto to ide aj ďalej. Ak by tie ženy rodili donekonečna, tak by sa počty dievčat v dvoch po sebe idúcich generáciách akurát vyrovnali (pretože 1/2 + 1/4 + 1/8 + 1/16 + ... = 1). Ale ak nerodia až donekonečna, alebo ak je niektorá z nich neplodná, alebo ak sa niektoré dievča nedožije reprodukčného veku pre chorobu či nehodu, potom počet žien v takejto populácii s každou ďalšou generáciou nevyhnutne klesá. No a keď klesne na nulu, tak je po populácii.
Čo z toho vyplýva? Že pravdu nemal ani antropológ, ani genetik, pretože nijaký takýto kmeň objaviť nemohli, a teda ani neobjavili. Celé rozuzlenie uvedené v knihe je totálny bulšit. A ak nechceme to isté povedať aj o celej knihe, zostáva nám asi už len možnosť interpretovať ju borgesovsky a hľadať iné riešenie. Tu však musí autor tejto recenzie pokorne priznať, že jemu sa to nepodarilo. Nájsť akékoľvek čo i len trochu rozumné alternatívne riešenie tohto prípadu bolo jednoducho nad jeho sily.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite