Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Vyrezávaný Kristus pred Chevronom

.martin Leidenfrost .časopis .klub

„Veľmi silno pochybujem,“ hovorí prezident Gazprom-Export, „že by Európania tolerovali v blízkosti svojich domovov mesačnú krajinu.“

Kamennou tvárou Alexandra Medvedeva prebleskol úškrn, krátky a samoľúby. Sedeli sme na najvyššom poschodí moskovského mrakodrapu Gazpromu, práve som nakrúcal dokumentárny film Gas Monopoly. Písal sa rok 2011, USA sa vďaka bridlicovému plynu oslobodili od Gasimportu, a americká technológia frackingu sa tlačila aj do Európy. Fracking znamená, že plyn, uložený priamo v bridliciach, sa pomocou silného hydraulického tlaku uvoľňuje pôsobením chemikálií, ktoré zabraňujú, aby sa vzniknuté pukliny znovu zatvorili. V západoeurópskych krajinách ako Francúzsko sa táto metóda nedala presadiť. Tri východoeurópske krajiny, ktoré sa chceli oslobodiť od Ruska ako dodávateľa plynu, stavili na bridlicový plyn.
A teraz sa zdá, že je všetko zase preč. Predpokladaná poľská zásoba plynu sa pri skúšobných vrtoch ukázala len ako fantázia. Koncernom ostali východné regióny dvoch východných krajín, politicky pasívne, hladné po investíciách, ktoré sú pevne v rukách dvoch tamojších vládnych strán. Chevron dostal licenciu na rumunské Moldavsko, Shell chcel investovať desať miliárd dolárov na ukrajinskom Donbase. Ale aké to prekvapenie – títo východní Európania sa tomu úporne bránili.
Nedávno som bol v Donbase. Je inak pozoruhodné, že akurát v kúpeľnom meste, v ktorom od roku 2013 Eko.Slavjansk organizoval demonštrácie proti frackingu, sa v roku 2014 začala východoukrajinská odštiepenecká vojna. Skontaktoval som sa s touto občianskou iniciatívou. Jedna aktivistka, očividne sympatizujúca so separatistami, ktorí odtiahli zo Slavjanska, mi napísala poloanonymne z ruského exilu: „Dokázali sme zadržať Shell len na základe začínajúcej občianskej vojny. Niektorí aktivisti nášho hnutia išli brániť našu zem. Väčšina našla útočisko v Rusku. Tých, čo ostali v Slavjansku, prenasledovali za ich presvedčenie terajší ukrajinskí mocipáni.  
Niektorí aktivisti však terajších vládcov vítajú, a preto zostali v meste.“ Kyjevskú vládu označila aktivistka ako „proamerických pomätencov“. To, že syn amerického prezidenta Bidena krátko po majdanskom víťazstve zasadol do predstavenstva Bursimy, vzmáhajúceho sa ukrajinského producenta plynu, nedôveru voči Amerike len posilnilo.  
Rozhliadol som sa v Slavjansku. Žena istého podnikateľa v lesníctve tvrdila: „Hovorí sa, že hlavná žila bridlicového plynu leží pod naším Leninovým námestím. Preto sa vraj vojna začala presne tu.“ V noci som išiel do hudobného klubu Dukat. Mladí muži, porozbíjané poháre, frustrované strkance. Jeden nihilista s vyvalenými očami ma provokoval: „Kašlem na všetko. Moja duša je prázdna, ale cítim sa silný.“ Keď som povedal, že „prichádzam v súvislosti s bridlicovým plynom,“ vyjadril ešte emóciu: „Nenávidím ťa.“
Vtedy ma zastihol oznam, že Chevron chce odtiahnuť z Rumunska. Povstanie proti Chevronu v rumunskom Moldavsku ma prekvapilo, mediálny mainstream Rumunska sa mi zdal taký antiruský a amerikanizovaný ako nikde inde; sociálnodemokratický premiér Ponta sa zasadzoval za fracking explicitne protiruskými argumentmi. Od roku 2013 však proti Chevronu vypochodovali pravoslávni popi a moldavskí sedliacki chlapci sa hádzali pred chevronácke nákladiaky.
Už sa stmievalo, keď som dorazil do povstaleckého hniezda. Pungeşti sa líšilo od iných dedín množstvom stĺpových božích múk, okolo ktorých sa vinuli pestrými farbami blikajúce svetelné reťaze.
Mladý predavač v potravinách sa ma opýtal: „Myslíte si, že Chevron naozaj odíde?“ – „No hej, pri padajúcich cenách plynu je bridlicový plyn nerentabilný.“ – „Teraz áno, pretože Putin bum-bum. Ale nevrátia sa počas roka?“
Aj pri biliarde v potravinách v miestnej časti Siliștea, bezprostredne za masívne oploteným vrtným miestom, nikto ničomu nedôveruje. Predo mnou sa zoradili mladí sedliaci nízkeho vzrastu, všetci s typickými dlhými čapicami na hlave. Hrdo rozprávali, ako ich „tisíc policajtov“ zmlátilo obuškami, „z Bukurešti, dokonca z Maďarska“, „tridsať z nás čaká na rozsudok súdu“. Premiér Ponta bol za nimi, proti ruskému plynu nič nemali. Pre istotu chceli demonštrovať ďalej.
Rozlúčil som sa, pred Chevronom som zbadal nové božie muky – drahý vyrezávaný Kristus, pri jeho nohách lebka. Pod tým ležal nový kilometrovník. „Pungesti, 0 km: dôstojnosť, odvaha, Rumunsko.“

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite