Môj muž, ktorý ma pozná roky, si zo mňa uťahuje alebo rovno krúti hlavou nad tou premenou. Som niekto iný. Vzorná, starostlivá mamička. Kým... Kým do tejto rodinnej idylky nevtrhne šnúra. Šnúra s kapelou. To staré zvieratko okamžite otvorí oči a vystrčí ňufák. Zaňuchá dôverne známu stuchlinu klubovej scény, kde sa pivo každý večer votrie do palubovky. Zacíti nočných ľudí, bludné dušičky, ktoré žijú, akoby nemali čo stratiť, ach, tá nekonečná sladkosť v povetrí! Večer strávený v klube, v tom urýchľovači častíc, je ako výlet na Mars. Malé zvieratko, čo vo mne ožíva, sa podľa encyklopédie živej prírody volá okáľ. „Okále sú nočné živočíchy, čo znamená, že cez deň spia a v noci sú aktívne. Ich veľké oči im pomáhajú vidieť v tme. Hoci kedysi okále obývali celý svet, dnes sa vyskytujú iba v juhovýchodnej Ázii.“ My sme sa vyskytovali od Košíc až po Bratislavu. Stačili nám na to tri dni. Keď som sa z posledných síl vrátila, bola noc. Čo najtichšie, ako zlodej, som vliezla do duchien, akoby som sa ocitla medzi mechmi kostolného organu, z jednej strany odfukoval muž, z druhej syn. Syn rúčkou zašmátral a pevne sa ma chytil. Spal. Priblížila som sa kradmo a ovoňala jeho hlavičku. Razom som bola späť. „Cipanaaa!“ chcelo sa mi zvolať. Krajší návrat som v živote nezažila. Vedela som, čo príde ráno, ale bolo mi to jedno. Mám ešte šancu. Ráno sa syn na mňa sústredene zahľadel a po krátkej úvahe oznámil vecne: „Tati.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.