Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

O slobode? Nie!

.časopis .téma

Štyridsať rokov sme tomu hovorili oslobodenie. A pokračovali sme v tom, aj keď sme už nemuseli – jaz(v)yk je železná košeľa. Ale oslobodenie by malo byť v prvom rade o slobode. Nie?

Druhú svetovú vojnu začali hitlerovské Nemecko a stalinské Rusko spoločným napadnutím Poľska. V priebehu vojny sa z pôvodných spojencov stali nepriatelia na život a na smrť. Pre zvyšok sveta tým bol definovaný základný strategický cieľ – dosiahnuť úplnú porážku jedného a zároveň nedopustiť úplné víťazstvo druhého z nich.
Z povahy tejto vojny pritom vyplývalo, že úplnú porážku možno dosiahnuť len dobytím väčšiny územia agresora. Nevyhnutným predpokladom dobytia tohto územia bolo vytlačenie nepriateľa zo  štátov, ktoré okupoval. Operácie na území týchto štátov boli teda vojenskou nevyhnutnosťou, a nie oslobodzovaním.
Isteže, extrémne dôležitým výsledkom týchto operácií bolo oslobodenie obyvateľstva od okupantov. Osloboditelia však neoslobodzovali, oni len postupovali podľa základnej logiky vedenia vojny.
Ofenzíva armád je naozaj niečo celkom iné ako zásah protiteroristického komanda. Kým v prípade komanda je oslobodenie rukojemníkov primárnym cieľom, v prípade postupujúcich armád je len vedľajším efektom. Presne z tohto dôvodu nenazývame vylodenie spojencov v Normandii oslobodením Normandie. O nijakú Normandiu totiž nešlo, išlo o vytvorenie predmostia pre mohutný útok na Nemecko.
Tento útok bol strategicky nevyhnutný z dvoch dôvodov. Jednak preto, aby otvorením druhého frontu rozhodujúcim spôsobom prispel k porážke Nemecka, a jednak preto, aby po porážke Nemecka nebola v Európe prítomná len jedna víťazná armáda – tá ruská. Pretože to by bola rovnaká katastrofa, ako keby vojnu vyhralo Nemecko.
Povojnové usporiadanie Európy ukázalo celkom jasne, ktoré krajiny boli v konečnom dôsledku naozaj oslobodené a ktoré len vymenili nemecké jarmo za jarmo ruské. Aj keď v našom konkrétnom prípade sa asi celkom o jarme hovoriť nedá. My sme – prinajmenšom na úrovni štátu a jeho oficiálnych predstaviteľov – veľmi ochotne kolaborovali najprv s nacistickým Nemeckom a potom s komunistickým Ruskom. Nijaký režim pre nás nebol dosť neľudský na to, aby sme sa mu jasnozrivo nepodrobili a pragmaticky ho nevelebili.
Samozrejme, že sa to netýka nás všetkých, ale vždy tu väčšinovo prevládol a prevláda pocit, že sa to vlastne ani inak nedá, že sme príliš malí a slabí. Nemôžeme sa o seba postarať sami, a preto nás musí vždy niekto buď oslobodiť, alebo nás zotročiť. Sme dokonca takí malí a slabí, že aj keď sme momentálne súčasťou silného zoskupenia, tak sa snažíme dávať čo najhlasnejšie najavo, že to s našou účasťou nemyslíme celkom vážne a že vlastne chceme byť len takým drobným čiernym pasažierom.
Toto vždy bol a stále je náš skutočný problém. Otázka, či sa má nahradenie jedného výpalníka iným výpalníkom nazývať oslobodením, je v podstate úplne irelevantná. Jednak preto, že odpoveď je úplne jasná a jednak preto, lebo na nej príliš nezáleží. Nikto nás totiž neoslobodí pred nami samými. Toto je úloha len a len pre nás.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite