Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Širokého kombinatorika

.lukáš Krivošík .fero Múčka .časopis .politika

Juraj Široký sa dnes už otvorene hlási aj k Váhostavu. Táto firma prechádza spornou reštrukturalizáciou a plánuje pripraviť malých dodávateľov o väčšinu peňazí, ktoré im dlhuje. Napriek tomu, že ju vôbec nečaká zlá budúcnosť. Jej akcionári vyťažili zo systému najviac.

Slovensko zažíva diaľničný rekord, výstavba je dnes na svojom maxime. Rozostavaných je vyše 140 kilometrov v trinástich úsekoch. Dnes sa dá bez rizika zaprorokovať, že otváranie diaľnic bude pred parlamentnými voľbami 2016 veľkou súčasťou volebných kampaní.
No vysoká stavebná aktivita vrhá nové svetlo aj na udalosti okolo Váhostavu. Pripomeňme, že firma odmietla vyplatiť svojim dodávateľom oprávnené nároky, oháňajúc sa zlou finančnou situáciou. Argumentuje tým, že pre nízku cenu pri výstavbe diaľnic sa dostala do problémov a peniaze na preplácanie faktúr jednoducho nemá. Firma sa však za posledné tri roky zapojila do štyroch ďalších štátnych zákaziek. Niekde sama, inde v konzorciu s ďalšími stavebníkmi. Z tohto pohľadu je Váhostav celkom zaujímavou firmou, o ktorú by mohli mať záujem potenciálni investori, ktorí by ju prebrali aj s dlhmi. To by však znamenalo, že sa zmenia akcionári a to sa tým súčasným zrejme nepozdáva. Ich neochotu si odniesli malí dodávatelia, ktorí po reštrukturalizácii uvidia len šestinu svojich pohľadávok.

.čo sa stalo?
Slovenské diaľnice boli dlhodobo stavané za privysoké ceny. Dôvodov bolo viacero. Počas stavebného boomu pred krízou bol na trhu nedostatok stavebných kapacít, cenu zvyšoval aj tlak na skoré termíny a tunajší stavební giganti fungovali ďaleko od toho, čo sa dá nazvať efektívny manažment. Vysvitlo to neskôr, keď prišla kríza. Vtedy zrazu dokázali stavať za výrazne nižšie jednotkové ceny. A to aj bez toho, aby niekomu zostali dlžní. Teda, až na výnimky, ako Váhostav. Aj v tomto prípade to však vyzerá, že k slovu sa dostali špekulatívne zámery. Preto sa nedá vylúčiť podozrenie, že firma si od začiatku naplánovala stratégiu tak, že podvedie svojich dodávateľov. To, ako sa zrazu zmenil prístup uchádzačov, keď sa skončili dobré časy, možno zistiť na jednoduchom ukazovateli. A síce, ako nízko padli ceny v tendroch na diaľničné úseky v porovnaní so štátnou expertízou.
Štátna expertíza by mala povedať, aké štát odhaduje náklady na tendrovanú výstavbu. To, že ide vždy o výrazne prehnané odhady, ktoré firmy dokážu v praxi skresať aj na polovicu, teraz nechajme bokom. Dôležité je niečo iné. Zatiaľ čo pred krízou firmy v tendroch vyhrávali s cenovými ponukami okolo 90 percent z toho, čo predpokladala štátna expertíza, po kríze, a najmä po tom, čo sa začalo efektívnejšie tendrovať (po roku 2010), išli firmy súťažiť do tendrov s cenami, ktoré boli na úrovni polovice štátnej expertízy.
Nedostatok zákaziek, zefektívňovanie práce a lacnejšie stavebné materiály – to všetko sa podpísalo pod výrazný pokles cien, s ktorými stavbári zrazu chodili do konkurzov. Ceny na úrovni polovice hodnoty štátnej expertízy neponúkal len Váhostav, ale aj ostatní hráči – či už sami, alebo v konzorciách.

.stratégia Váhostavu
Keď sa v roku 2010 vymenila vláda, tak viac ako kríza malo na situáciu Váhostavu vplyv zrušenie diaľničných PPP. Prvá Ficova vláda totiž plánovala niekoľko veľkých projektov diaľničných PPP, kde by súkromné firmy postavili diaľnicu z vlastných zdrojov a štát by im ju následne tridsať rokov splácal. To predpokladalo, že si stavebné firmy nájdu zdroje u finančných investorov. No keď prišla kríza a finančný trh postihla nedôvera, peniaze sa zháňali ťažko. Navyše sa proti diaľnici ozvali aj ekologickí aktivisti, ktorých zahraniční finanční partneri Váhostavu brali vážne a nakoniec odskočili. Konzorcium tak nesplnilo podmienku pre PPP a diaľnicu začali tendrovať znova. Teraz už nie ako PPP, ale ako klasický štátny projekt.
Keďže pri novom vedení ministerstva dopravy už nebolo možné si politicky vyjednať výhru v tendri, Váhostav šiel do súťaže s tým, že musí vyhrať za každú cenu. V tendri tak ponúkol cenu na úrovni 41 percent oproti štátnej expertíze, čo je doteraz výrazne najväčšia odchýlka pri diaľničných tendroch.
„Cena bola veľmi nízka, ale Váhostav bol skúsený hráč, mal za sebou preukázateľné skúsenosti s diaľničnými projektmi. Navyše ďalšie ponuky neboli až tak výrazne odlišné a za také ceny stavajú iní hráči aj dnes a bez väčších problémov,“ hovorí Ján Kovalčík, ktorý v rokoch medzi Ficovými vládami pôsobil ako hlavný analytik na Ministerstve dopravy. Dodáva, že ak by sa rozhodli Váhostav s jeho ponukou vylúčiť, riskovali by súdne ťahanice pre neodôvodnené vylúčenie a odsun výstavby. Pre stavebný biznis však bolo dôležité, aby sa v krízovom období stavalo.
Navyše je otázne, či má obstarávateľ vôbec právo pri tendrovaní brať do úvahy podozrenie, či si víťazná firma splní svoje záväzky voči svojim dodávateľom. Úlohou obstarávateľa je vybojovať pre štát čo najlepšiu cenu pri dodržaní kvality stavby. Váhostav dnes na špekuláciu, že išlo o vopred zakalkulovanú taktiku, reaguje stroho. „To už terajšie vedenie nevie posúdiť,“ odpovedal Váhostav na domnienku.
Je možné aj to, že Váhostav pri súťaži počítal s tým, že si pôvodnú cenu navýši neskôr cez dodatky, ako to bývalo pri štátnych zákazkách zvykom. „Upozorňovali sme ich, že tie časy sa už skončili, tak nech si všetci dobre spočítajú ceny hneď na začiatku,“ dodáva Kovalčík.
Čo si vtedy myslel o cene, ktorú Váhostav ponúkol? Hovorí, že ju vzhľadom na dovtedajšie fungovanie Váhostavu považoval za „úlet“. Ako jedna z možností mu napadlo, že je možné, že firma Juraja Širokého už vtedy rátala s tým, že malých dodávateľov pripraví o peniaze. A že aj rozmýšľali, či sa dá tomu zabrániť. No podmieniť posielanie peňazí Váhostavu za jeho robotu tým, že aj Váhostav musí preplácať faktúry svojim dodávateľom, sa nedalo. Dôvody, prečo by Váhostav odmietol preplatiť niekomu faktúru, môžu byť aj legitímne, napríklad nespokojnosť s dodanou prácou.
Navyše, v tom čase malo pre firmy význam ísť do tendrov, aj keby čakali istú stratu a počkať tak na lepšie časy. Určite to bolo lepšie, ako keby nemali žiadnu zákazku. „Firmy predsa nefungujú tak, že berú zákazky, len keď sú ziskové. Niekedy musia zobrať aj stratové, len preto, aby mali aspoň nejakú zákazku a neskončili hneď v krachu. Dá im to čas na to, aby našli ďalšie, ziskové zákazky či zefektívnili svoje fungovanie. V súkromnom sektore je bežné, že tak firmy fungujú, počas krízy to bolo rozšírené správanie aj vo firmách, ktoré sú dnes zdravé,“ hovorí Kovalčík. No zdá sa, že aj časy, keď sa štátu darilo obstarávať za výrazne lepšie ceny, ako bola štátna expertíza, môžu byť preč. Posledné diaľničné obstarávanie ukazuje, že vysúťažené ceny sa opäť vracajú až k hladine okolo deväťdesiat percent z odhadov štátnych expertíz. Výrazne sa pritom znížil rozptyl cien, s ktorými išli uchádzači do súťaže.

.kolónka navyše
Kým konkurz smeruje k likvidácii dlžníka, reštrukturalizácia je alternatívou, ktorá má chorý podnik ozdraviť. „Jej cieľom je vyššie uspokojenie pohľadávok veriteľov, než pri konkurze,“ hovorí advokát a konkurzný správca Michal Kiča. Či veritelia skutočne uvidia pri reštrukturalizácii podniku viac peňazí, než v prípade konkurzu, to by na začiatku mal zistiť správca, menovaný dlžníkom v posudku, s ktorým prichádza pred súd. Obsah dokumentu preskúma sudca a ak usúdi, že sú zákonné náležitosti splnené, reštrukturalizáciu spravidla povolí. „Niekedy sa stane, že súd nepovolí reštrukturalizáciu, lebo plán je z biznisového hľadiska zjavne nereálny alebo obsahuje iné nedostatky,“ vysvet­ľuje Kiča. „V každom prípade správcu pri reštrukturalizácii vyberá dlžník zo zo­ znamu správcov, a preto v praxi nie je veľmi pravdepodobné, že dospeje v posudku k nevýhodnosti reštrukturalizácie oproti konkurzu.“
Kičo si myslí, že zákonodarca by mal zvážiť zmeny smerom k nižšej formálnosti reštrukturalizácie tak, aby sa súd nemusel toľko sústreďovať na sledovanie množstva formálnych náležitostí a radšej riešiť, či má reštrukturalizácia opodstatnenie a je ekonomicky udržateľná.
Ak je raz reštrukturalizácia vyhlásená, buď sa úspešne dokončí, alebo sa prehupne do konkurzu. Tam môžu firmu poslať aj veritelia. No s reprezentatívnosťou veriteľského výboru je to v reštrukturalizácii komplikované. V prípade Váhostavu navyše vznikla pochybnosť, že pohľadávky si prihlásia firmy, ktoré sú s majiteľmi dlžníka spriaznené, požičali mu v minulosti peniaze, no vzhľadom na zastretú vlastnícku štruktúru sa tento vzťah ťažko preukazuje. „V takomto prípade býva problém, že ostatní veritelia nemajú účinný spôsob, ako poprieť inú pohľadávku,“ myslí si Kičo. „Iste, veriteľ môže dať správcovi podnet, no on sa ním nemusí riadiť. Preto by sa mal mechanizmus popierania pohľadávok v reštrukturalizácii zmeniť tak, že buď by v celom procese figuroval ďalší správca, ktorý by bol vybraný náhodným výberom a mal by na starosti iba zisťovanie a popieranie pohľadávok, alebo by ich mohli poprieť priamo iní veritelia, tak ako je to možné pri konkurze.“ Veritelia spriaznení s dlžníkom nemôžu mať rovnaké ani lepšie uspokojenie ich pohľadávok ako ostatní nezabezpečení veritelia, a rovnako nemôžu v reštrukturalizácii hlasovať, teda ovplyvniť zloženie kľúčového veriteľského výberu. Práve oni, a nie iní obchodní partneri by mali niesť zvýšené podnikateľské riziko. „Ak chcem ako majiteľ dotovať moju spoločnosť v problémoch, mal by som zvýšiť svoj podiel v nej alebo jej priamo transparentne požičať,“ hovorí Kiča. „Pokiaľ padne do konkurzu, mám stratu a nebudem sa uspokojovať z jej majetku.“
Aj tu sú možné relatívne jednoduché zmeny zákona oproti dnešku. „Keď si prihlasujete pohľadávku, musíte čestne vyhlásiť niektoré skutočnosti. A nie je problém tam pridať aj čestné vyhlásenie o tom, že nie ste spriaznený veriteľ. Toto by zvýšilo riziko spriazneného veriteľa, ktorý túto okolnosť zamlčí až k trestnoprávnej zodpovednosti. Pritom je to vec jednej kolónky navyše.“
Zákonodarca by sa tiež mohol zamyslieť nad tým, či podobne ako v Rakúsku nezaviesť pri povoľovaní reštrukturalizácie hranicu 20- až 30-percentného minimálneho uspokojenia oproti konkurzu, a to za určitý vymedzený čas (napríklad dva roky).

.iné možnosti
Problém slovenských reštrukturalizácií je aj v tom, že vždy sa pod nimi myslí nanútené odpustenie časti dlhov. Pritom možností je teoreticky oveľa viac. „Dlžník si môže zobrať úver, aby uspokojenie bolo vyššie. Môže sa zmeniť dlžníkova štruktúra akcionárov. Veritelia by namiesto svojich pohľadávok mohli získať akcionárske práva vo firme. Ak by sa veritelia stali akcionármi firmy, môžu byť dlhodobo uspokojovaní zo zisku. Časť podniku sa môže predať. Tých kombinácií je viac.“ Zvlášť akutálne by mali byť v prípade Váhostavu, ktorý bude ďalej pokračovať v diaľničnom biznise so štátom, navyše opäť za vyššie ceny (v porovnaní s expertízou), ako bolo zvykom pred pár rokmi.
Väčšinou platí, že dlžník zvyčajne tlačí v reštrukturalizáciách na odpustenie dlhu, pretože je to pre neho najpohodlnejšie, kým pre veriteľov najnevýhodnejšie. Samozrejme, aj veritelia môžu tieto opatrenia navrhovať, no v praxi sú málokedy natoľko aktívni, čo zase súvisí s tým, ako sú kreované veriteľské orgány.
Hľadať riešenia, ako prevzatie firmy veriteľmi, by bolo čistejšie riešenie ako ad hoc vstup vlády do celého procesu, napríklad formou navrhovaného odkúpenia pohľadávok drobných veriteľov v prípade spoločnosti Váhostav. Podľa návrhu Radoslava Procházku by odškodnil živnostníkov štát a následne by žiadal podiel vo Váhostave. Lenže to by mohlo vytvoriť priestor, aby sa aj veritelia množstva iných firiem obrátili na štát, nech prevezme ich pohľadávky voči podnikom v problémoch. Zdá sa, že v prípade Váhostavu zostali ešte možnosti na uspokojenie drobných dodávateľov, akurát by viac zaboleli akcionárov Váhostavu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite