.otvorený list ukrajinského vojenského dôstojníka matke člena ruskej tankovej posádky
Počas tankovej bitky 22. januára 2015 sme v mojej krajine mali o chlp viac šťastia, ako posádka Vášho syna (ktorý je na obrázku). Zasiahli sme ich tank, mechanik utrpel otras mozgu, Váš syn (veliteľ tanku) a strelec zostali nezranení.
Keď vychádzali z poškodeného tanku, stačilo, aby sme stlačili spúšť a všetci traja by zostali len spomienkou v tomto prekliatom svete. Ale nezabili sme ich, nechali sme ich ísť. Váš syn si zabudol v tanku telefón s Vaším číslom a ja som sa rozhodol napísať Vám tento list.
Naša krajina má mnoho problémov, možno ich poznáte alebo tušíte. Korupcia, bezprávie, kriminalita, chudoba a nezamestnanosť gniavia Ukrajinu ako rakovina. Ľudia boli už z toho všetkého unavení.
Začali sme bojovať za lepší život pre nás a naše deti. Vykopli sme prezidenta Janukovyča a chceme vybudovať právny štát, jednoducho žiť lepšie. Nie sme fašisti, nezaujíma nás, akým jazykom hovoria naši občania, nejeme deti, neznásilňujeme nevládne dôchodkyne. Sme úplne normálni ľudia. Milujeme našu krajinu, naše deti a naše životy. Sme mierumilovní ľudia.
Nalieham na Vás, radšej neskôr ako nikdy. Povedzte synovi, že nie je dobré živiť sa tým, že pripravuje o život iných. Mal by ísť domov a nájsť si inú prácu. A nech si so sebou vezme jedného či dvoch kolegov, budeme to tu mať o niečo ľahšie. Nech žije svoj život v mieri a nezaťažuje svoju dušu hriechom.
Nech je nebo pokojné nad Vašou hlavou.
S pozdravom
Alexej Chaban
.zverejnil Alexej Chaban na sociálnej sieti Facebook 24. januára 2015.
.otvorený list všemohúcemu bohu z Facebooku.
Olena Lisovska, ukrajinská blogerka, 26.januára 2015
Drahý pán Mark Zuckerberg. Drahí páni administrátori. Drahé predstavenstvo alebo organizačná zložka alebo čokoľvek dopekla sa skrýva pod menom Facebook.
Neviem, ako vás najlepšie oslovovať, tak vám budem písať ako všemohúcemu bohu. Isto neviete, že moja krajina je vo vojne. Začala ju naša susedná krajina, a je to presne o tom istom, ako to urobil chlapík Sukarno v Malajzii v 1966. Bol to indonézsky doživotný (úplne vážne) prezident a vyhlásil susednú krajinu za falošnú krajinu, v ktorej Indonézania potrebujú ochranu. Už ste dosť zmätení?
Takže, náš susediaci doživotný prezident, prezývaný „čurák“, odpálil hybridnú vojnu v mojej krajine. V skutočnosti nie je hybridná, ale to nie je dôležité. Významná časť tejto hybridnej vojny, či ako sa nazýva, sa vedie vo forme informačnej vojny, ak to tak môžem povedať. Nanešťastie, jedným z informačných bojísk je Facebook.
Moji krajania a spoluobčania sú trolovaní, blokovaní a zakazovaní za písanie pravdy a za postovanie svojich želaní nebyť súčasťou „poriadku“ susednej „rádoby“ ríše.
Deje sa to v enormnej miere.
Ale ešte vo väčšej miere sa produkujú lži proti mojej krajine, ktoré len tak alebo za peniaze šíria rôzni darebáci.
Takže, prečo vám píšem, ako samotnému bohu?
Lebo vás prosím, aby ste ukrajinskej časti Facebooku dali takého moderátora, či čo je to za človeka, ktorý má právo nás sústavne blokovať, ktorý by nemal žiadne prepojenie na ideológiu Kremľa.
Bolo by skvelé, keby na ukrajinskú časť nedohliadali z Moskvy. Teraz to totiž vyzerá práve tak. Pomôžte nám.
Ide len o slobodu prejavu. Nečakáme nič viac.
Vďaka za váš čas.
Nie sme Charlie Hebdo. Sme Ukrajina. #weareUkraine
.zverejnila blogerka Olena Lisovska na sociálnej sieti Facebook 26. januára 2015.
.svedectvo krízového koordinátora Lekárov bez hraníc z mesta Debaľcevo
Tím Lekárov bez hraníc prvýkrát vstúpil do Debaľceva 21. februára 2015, tri dni po tom, čo mesto padlo do rúk proruských separatistov. Okamžite začal poskytovať zdravotnícku pomoc a vyhodnocovať potreby ľudí, ktorí v meste aj cez prudké boje zostali. Olivier Antonin, krízový koordinátor Lekárov bez hraníc, ktorý bol súčasťou tímu, opisuje svoje prvé dojmy zo zdevastovaného mesta.
„Hneď po príchode do Debaľceva vidíme, že boje boli naozaj urputné. Most vedúci do centra mesta je zničený, musíme ho kadesi obísť. Mesto vyzerá opustene. Hovoríme si, či v domčekoch s roztrúsenými oknami vôbec niekto zostal. Po zemi sa váľajú konáre stromov a drôty vysokého napätia vejú vo vetre. Strechy majú obrovské diery po ostreľovaní. Nakoniec nachádzame cestu, ktorá vedie ku koľaji. Podídeme ju tunelom. Aj tu sú stopy po bojoch, ale iného druhu – po bokoch sa povaľujú zvyšky zemiakov a prázdne konzervy.
Bližšie k centru je mesto živšie, na veľkom námestí stretávame veľa ľudí. Niektorí akoby niečo hľadali, iní sa len prechádzajú sem a tam. Šokujú nás ich prázdne pohľady, sú ako omráčení. Nakoniec prekonajú ostych a pýtajú sa nás, kde môžu zohnať lieky a ako môžu odviezť svojich príbuzných, ktorí sa nemôžu pohybovať.
Telefónna sieť nefunguje. Nie je možné čokoľvek zorganizovať na diaľku, je potrebné byť na mieste. V Debaľceve ostali len traja lekári – vedúci lekár jednej z dvoch nemocníc a dvaja lekári, ktorí ošetrujú v ordinácii, provizórne zriadenej na prízemí jedného z domov na námestí. Preložíme dovezené krabice s liekmi (súpravy pre ošetrenie ranených a na poskytovanie základnej starostlivosti a základný zdravotnícky materiál na jedno použitie) do iného auta. Počíname si nenápadne. Aby sme nevyvolali davovú reakciu, nacúvame autami k sebe, „popka k popke", ako tu hovoria. Možno sme zbytočne opatrní. Kúsok ďalej pokojne čakajú ľudia v rade na potraviny distribuované v bývalej samoobsluhe, ešte nedávno funkčnej.
Vraciame sa na druhý deň. Pokračuje distribúcia potravín – olej, cukor, konzervy, ryža. Ďalšie dni sú to potom prikrývky, hygienické prostriedky, sviečky, igelitové plachty na uzavretie rozbitých okien. Je zima a podlahy pokrývajú namrznuté plochy. Noví predstavitelia mesta pristavili na námestí pojazdnú kuchyňu, aby ľudia dostali teplé jedlo, pripravujú tam tradičnú pohánkovú kašu. Rozdáva sa aj teplý čaj. Hneď vedľa stojí generátor na elektrinu. Aj tu ľudia pokojne čakajú, až si budú môcť nabiť mobilný telefón alebo baterku. „Elektrina nefunguje a po vodu musíme do studní," vysvetľujú nám miestne ženy.
Pred začiatkom konfliktu žilo v Debaľceve 25 000 ľudí. Koľko ich v zdevastovanom meste zostáva teraz, to nedokáže nikto povedať. Podľa počtu rozdaných vecí odhadujeme, že zostalo najmenej 5 000 osôb. Tí všetci museli za viac ako tri týždne bojov prežiť v nekonečnom ostreľovaní peklo ...
.svedectvo Oliviera Antonina bolo zverejnené na internetovej stránke Lekari-bez-hranic.cz 4. marca 2015.
.výzva ukrajinskej vojenskej pilotky Nadije Savčenkovej z ruského väzenia
Parlamentnému zhromaždeniu Rady Európy od Nadiye Viktorivny, členky stálej delegácie ukrajinského parlamentu (Verkhovna Rada) pri Parlamentnom zhromaždení Rady Európy.
Žiadam vás, aby ste zorganizovali a poslali do Ruskej federácie nezávislú komisiu doktorov z Ukrajiny, Nemecka a iných krajín, ktorí sa chcú zúčastniť na mojej prehliadke v ruskom väzení. Tiež vás žiadam o úsilie zaistiť nerušenú návštevu doktorov z nezávislej komisie do väzenia SIZO-1 v Rusku, kde som držaná.
Žiadam vytvorenie komisie na moje vyšetrenie, pretože môj život je po strate hmotnosti na 55-50 kilogramov vystavený riziku.
Rozhodne neumožním, aby som bola násilne donútená ukončiť hladovku na území Ruska, pretože ruská vláda a Vyšetrovacia Komisia Ruskej federácie chcú utajiť dôsledky zločinov proti mne vykonaných na ruskom území pri neúspešnej snahe zvrátiť moju hladovku a moju (nasledujúcu) smrť.
Ukončenie hladovky a moje zotavenie umožním iba v nemocniciach na Ukrajine alebo v inej európskej krajine.
Žiadam vás o vytvorenie komisie pod záštitou Parlamentného zhromaždenia Rady Európy a s pozorovateľmi OBSE.
V hladovke budem pokračovať, pokiaľ sa nevrátim na Ukrajinu, alebo dokedy nezomriem na území Ruska, kde som bola ilegálne vzatá, proti mojej vôli, napriek môjmu alibi a na základe falošných obvinení zo zločinov, ktorých som sa nedopustila.
.zverejnené Savčenkovej právnym zástupcom Nikolajom Polozovom na sociálnej sieti Twitter 19. februára 2015.
Počas tankovej bitky 22. januára 2015 sme v mojej krajine mali o chlp viac šťastia, ako posádka Vášho syna (ktorý je na obrázku). Zasiahli sme ich tank, mechanik utrpel otras mozgu, Váš syn (veliteľ tanku) a strelec zostali nezranení.
Keď vychádzali z poškodeného tanku, stačilo, aby sme stlačili spúšť a všetci traja by zostali len spomienkou v tomto prekliatom svete. Ale nezabili sme ich, nechali sme ich ísť. Váš syn si zabudol v tanku telefón s Vaším číslom a ja som sa rozhodol napísať Vám tento list.
Naša krajina má mnoho problémov, možno ich poznáte alebo tušíte. Korupcia, bezprávie, kriminalita, chudoba a nezamestnanosť gniavia Ukrajinu ako rakovina. Ľudia boli už z toho všetkého unavení.
Začali sme bojovať za lepší život pre nás a naše deti. Vykopli sme prezidenta Janukovyča a chceme vybudovať právny štát, jednoducho žiť lepšie. Nie sme fašisti, nezaujíma nás, akým jazykom hovoria naši občania, nejeme deti, neznásilňujeme nevládne dôchodkyne. Sme úplne normálni ľudia. Milujeme našu krajinu, naše deti a naše životy. Sme mierumilovní ľudia.
Nalieham na Vás, radšej neskôr ako nikdy. Povedzte synovi, že nie je dobré živiť sa tým, že pripravuje o život iných. Mal by ísť domov a nájsť si inú prácu. A nech si so sebou vezme jedného či dvoch kolegov, budeme to tu mať o niečo ľahšie. Nech žije svoj život v mieri a nezaťažuje svoju dušu hriechom.
Nech je nebo pokojné nad Vašou hlavou.
S pozdravom
Alexej Chaban
.zverejnil Alexej Chaban na sociálnej sieti Facebook 24. januára 2015.
.otvorený list všemohúcemu bohu z Facebooku.
Olena Lisovska, ukrajinská blogerka, 26.januára 2015
Drahý pán Mark Zuckerberg. Drahí páni administrátori. Drahé predstavenstvo alebo organizačná zložka alebo čokoľvek dopekla sa skrýva pod menom Facebook.
Neviem, ako vás najlepšie oslovovať, tak vám budem písať ako všemohúcemu bohu. Isto neviete, že moja krajina je vo vojne. Začala ju naša susedná krajina, a je to presne o tom istom, ako to urobil chlapík Sukarno v Malajzii v 1966. Bol to indonézsky doživotný (úplne vážne) prezident a vyhlásil susednú krajinu za falošnú krajinu, v ktorej Indonézania potrebujú ochranu. Už ste dosť zmätení?
Takže, náš susediaci doživotný prezident, prezývaný „čurák“, odpálil hybridnú vojnu v mojej krajine. V skutočnosti nie je hybridná, ale to nie je dôležité. Významná časť tejto hybridnej vojny, či ako sa nazýva, sa vedie vo forme informačnej vojny, ak to tak môžem povedať. Nanešťastie, jedným z informačných bojísk je Facebook.
Moji krajania a spoluobčania sú trolovaní, blokovaní a zakazovaní za písanie pravdy a za postovanie svojich želaní nebyť súčasťou „poriadku“ susednej „rádoby“ ríše.
Deje sa to v enormnej miere.
Ale ešte vo väčšej miere sa produkujú lži proti mojej krajine, ktoré len tak alebo za peniaze šíria rôzni darebáci.
Takže, prečo vám píšem, ako samotnému bohu?
Lebo vás prosím, aby ste ukrajinskej časti Facebooku dali takého moderátora, či čo je to za človeka, ktorý má právo nás sústavne blokovať, ktorý by nemal žiadne prepojenie na ideológiu Kremľa.
Bolo by skvelé, keby na ukrajinskú časť nedohliadali z Moskvy. Teraz to totiž vyzerá práve tak. Pomôžte nám.
Ide len o slobodu prejavu. Nečakáme nič viac.
Vďaka za váš čas.
Nie sme Charlie Hebdo. Sme Ukrajina. #weareUkraine
.zverejnila blogerka Olena Lisovska na sociálnej sieti Facebook 26. januára 2015.
.svedectvo krízového koordinátora Lekárov bez hraníc z mesta Debaľcevo
Tím Lekárov bez hraníc prvýkrát vstúpil do Debaľceva 21. februára 2015, tri dni po tom, čo mesto padlo do rúk proruských separatistov. Okamžite začal poskytovať zdravotnícku pomoc a vyhodnocovať potreby ľudí, ktorí v meste aj cez prudké boje zostali. Olivier Antonin, krízový koordinátor Lekárov bez hraníc, ktorý bol súčasťou tímu, opisuje svoje prvé dojmy zo zdevastovaného mesta.
„Hneď po príchode do Debaľceva vidíme, že boje boli naozaj urputné. Most vedúci do centra mesta je zničený, musíme ho kadesi obísť. Mesto vyzerá opustene. Hovoríme si, či v domčekoch s roztrúsenými oknami vôbec niekto zostal. Po zemi sa váľajú konáre stromov a drôty vysokého napätia vejú vo vetre. Strechy majú obrovské diery po ostreľovaní. Nakoniec nachádzame cestu, ktorá vedie ku koľaji. Podídeme ju tunelom. Aj tu sú stopy po bojoch, ale iného druhu – po bokoch sa povaľujú zvyšky zemiakov a prázdne konzervy.
Bližšie k centru je mesto živšie, na veľkom námestí stretávame veľa ľudí. Niektorí akoby niečo hľadali, iní sa len prechádzajú sem a tam. Šokujú nás ich prázdne pohľady, sú ako omráčení. Nakoniec prekonajú ostych a pýtajú sa nás, kde môžu zohnať lieky a ako môžu odviezť svojich príbuzných, ktorí sa nemôžu pohybovať.
Telefónna sieť nefunguje. Nie je možné čokoľvek zorganizovať na diaľku, je potrebné byť na mieste. V Debaľceve ostali len traja lekári – vedúci lekár jednej z dvoch nemocníc a dvaja lekári, ktorí ošetrujú v ordinácii, provizórne zriadenej na prízemí jedného z domov na námestí. Preložíme dovezené krabice s liekmi (súpravy pre ošetrenie ranených a na poskytovanie základnej starostlivosti a základný zdravotnícky materiál na jedno použitie) do iného auta. Počíname si nenápadne. Aby sme nevyvolali davovú reakciu, nacúvame autami k sebe, „popka k popke", ako tu hovoria. Možno sme zbytočne opatrní. Kúsok ďalej pokojne čakajú ľudia v rade na potraviny distribuované v bývalej samoobsluhe, ešte nedávno funkčnej.
Vraciame sa na druhý deň. Pokračuje distribúcia potravín – olej, cukor, konzervy, ryža. Ďalšie dni sú to potom prikrývky, hygienické prostriedky, sviečky, igelitové plachty na uzavretie rozbitých okien. Je zima a podlahy pokrývajú namrznuté plochy. Noví predstavitelia mesta pristavili na námestí pojazdnú kuchyňu, aby ľudia dostali teplé jedlo, pripravujú tam tradičnú pohánkovú kašu. Rozdáva sa aj teplý čaj. Hneď vedľa stojí generátor na elektrinu. Aj tu ľudia pokojne čakajú, až si budú môcť nabiť mobilný telefón alebo baterku. „Elektrina nefunguje a po vodu musíme do studní," vysvetľujú nám miestne ženy.
Pred začiatkom konfliktu žilo v Debaľceve 25 000 ľudí. Koľko ich v zdevastovanom meste zostáva teraz, to nedokáže nikto povedať. Podľa počtu rozdaných vecí odhadujeme, že zostalo najmenej 5 000 osôb. Tí všetci museli za viac ako tri týždne bojov prežiť v nekonečnom ostreľovaní peklo ...
.svedectvo Oliviera Antonina bolo zverejnené na internetovej stránke Lekari-bez-hranic.cz 4. marca 2015.
.výzva ukrajinskej vojenskej pilotky Nadije Savčenkovej z ruského väzenia
Parlamentnému zhromaždeniu Rady Európy od Nadiye Viktorivny, členky stálej delegácie ukrajinského parlamentu (Verkhovna Rada) pri Parlamentnom zhromaždení Rady Európy.
Žiadam vás, aby ste zorganizovali a poslali do Ruskej federácie nezávislú komisiu doktorov z Ukrajiny, Nemecka a iných krajín, ktorí sa chcú zúčastniť na mojej prehliadke v ruskom väzení. Tiež vás žiadam o úsilie zaistiť nerušenú návštevu doktorov z nezávislej komisie do väzenia SIZO-1 v Rusku, kde som držaná.
Žiadam vytvorenie komisie na moje vyšetrenie, pretože môj život je po strate hmotnosti na 55-50 kilogramov vystavený riziku.
Rozhodne neumožním, aby som bola násilne donútená ukončiť hladovku na území Ruska, pretože ruská vláda a Vyšetrovacia Komisia Ruskej federácie chcú utajiť dôsledky zločinov proti mne vykonaných na ruskom území pri neúspešnej snahe zvrátiť moju hladovku a moju (nasledujúcu) smrť.
Ukončenie hladovky a moje zotavenie umožním iba v nemocniciach na Ukrajine alebo v inej európskej krajine.
Žiadam vás o vytvorenie komisie pod záštitou Parlamentného zhromaždenia Rady Európy a s pozorovateľmi OBSE.
V hladovke budem pokračovať, pokiaľ sa nevrátim na Ukrajinu, alebo dokedy nezomriem na území Ruska, kde som bola ilegálne vzatá, proti mojej vôli, napriek môjmu alibi a na základe falošných obvinení zo zločinov, ktorých som sa nedopustila.
.zverejnené Savčenkovej právnym zástupcom Nikolajom Polozovom na sociálnej sieti Twitter 19. februára 2015.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.