Na dvojalbume znie džez, pesničky, sláčikové kvarteto aj improvizácie na kontrabase. Napriek tomu drží pokope. Spája ho hudobný odkaz Leoša Janáčka. S pesničkárom, básnikom a producentom Róbertom Pospišom, ktorý spieva v Polajke, Martinom Sillayom, ktorý celý dvojalbum produkoval, a skladateľom, saxofonistom a autorom celého konceptu Nikolajom Nikitinom sme sa rozprávali o tom, ako janáčkovský album vznikal.
.začnime na začiatku. Ako sa zrodil nápad vytvoriť žánrovo rôznorodý janáčkovský album?
Nikolaj Nikitin: Ja som o tom rozmýšľal už od roku 2004. Na vysokej škole som počul Janáčkov klavírny cyklus Po zarostlém chodníčku a piesňový cyklus Zápisník zmizelého a okamžite ma to inšpirovalo. Počas posledných troch rokov som robil ansámblové aranžmány s tým, že by som to chcel nahrať. Róbert prišiel s nápadom, že by tam bola aj ľudová hudba. Navrhol som mu, či by sa s Martinom Sillayom nechceli pozrieť na Janáčkovu vokálnu tvorbu. A ja by som robil inštrumentálnu. Pomaly sa to kryštalizovalo a do toho ešte prišiel Miroslav Vitouš ako hosť.
Róbert Pospiš: Najprv sme si mysleli, že to bude jedno CD, kde bude pár vokálnych vecí z cyklu Lidová poezie v písních. Ako to však vznikalo, zdalo sa nám, že by bola škoda vtláčať všetko na jeden disk. Spojili sme sa s akordeonistom Borisom Lenkom a violončelistom Romanom Harvanom, oslovili sme speváčku Evu Šuškovú. Tak vzniklo zoskupenie Polajka.
.v Polajke je zaujímavé spojenie Evinho školeného hlasu a tvojho „rockerského”. Prekvapilo ma, ako to k sebe pasovalo.
Nikolaj: Eva sa toho najprv tiež zľakla, bol tam rozdiel vo farbe a v prístupe, no vznikla zaujímavá symbióza.
Róbert: Tí ľudia hrali spolu prvýkrát, napriek tomu, že sa dlho poznajú. Robili sme to bez nôt. Pustili sme si pesničku, a potom sme si ju hrali. Následne sme to, samozrejme, upravovali, ale bol to stále pesničkársky prístup. Povedali sme si, že nebudeme špekulovať a každý z nás bude taký, aký skutočne je. S Evou sme už predtým robili a zaujala nás, lebo ona je aj výborná improvizátorka. Vie presne, čo chce spievať, nechce prezentovať seba, ale pesničku.
.z toho, čo viem o Janáčkovi, mám pocit, že by sa mu takýto prístup páčil.
Nikolaj: Aj ja si to myslím. Veľa ľudí z klasickej branže sa toho cédečka bojí. Ako ste mohli siahnuť na Janáčka? Nemám rád fúzie typu Mozart Goes Rock, ale Janáček bol vo svojej dobe naozaj jedinečný. Hudobnou tektonikou, tým, ako pracoval s motívom a časom. On bol pritom sám spracovateľom niečoho, čo už predtým vzniklo. Podobne ako Bartók, aj Janáček spracúval ľudové piesne. Chcel do toho dať niečo svoje a súčasné. Nechcel som, aby odznelo niečo „klasické” a za tým sa ozve Herbie Hancock. Snažil som sa to robiť tak, aby tam ostal Janáčkov duch. Aby bolo jasné, že sme Janáčkovi nechceli ublížiť.
Róbert: Je to pocitová hudba. Sú to veľmi intenzívne veci. Chceli sme, aby tam bola atmosféra neskorého moravského večera, keď sa niečo deje a nevieš presne, čo. Aby to bolo živé.
Nikolaj: Vzniklo tam akési „metaspracovanie”. Polajka spracovala tú istú ľudovku akú spracoval Janáček. Niekedy nevychádzali ani tak z Janáčkovho spracovania, ale išli ku koreňom tej ľudovky.
.ako sa vám spolupracovalo s Miroslavom Vitoušom?
Nikolaj: Upozorňovali ma na to, že Miroslav je veľmi prísny človek. Keď sme sa zoznámili, hneď mi hovoril, že má určité nároky na kvalitu spoluhráčov, na kvalitu hudby a že sa nechce púšťať do ničoho, čo by nemalo zmysel. Vysvitlo však, že Janáček je jeho obľúbený skladateľ, že má rád atmosféru jeho hudby, a tak do toho išiel. Úplne sa do toho vložil. Spolupracoval som už s viacerými ľuďmi zo zahraničia, ale Miroslav bol iný.
Róbert: Spolupráca s ním bola úžasná. Boli sme z toho úplne zhypnotizovaní. Jeho prístup bol, že sa robí hudba a nič iné pritom neriešime. Zároveň je to veľmi milý človek.
.na albume má Vitouš sólové skladbičky a improvizuje so sláčikovým kvartetom.
Nikolaj: Poslal som mu moje sláčikové kvarteto a on chcel do toho improvizovať. Okrem toho ho tá hudba inšpirovala a na základe toho vytvoril vlastnú hudbu, ktorú si nahrával sám. Nahral fender piano a do toho kontrabas. Takže ja som – ovplyvnený Janáčkom – spracoval vlastné témy a on – ovplyvnený mojou hudbou – urobil k tomu úvody, závery a vlastné tracky.
.na albume sa stretávajú rôzne žánre: Janáček, džez, pesničkári, Vitouš, sláčikové kvarteto – každý má svoj vlastný hudobný jazyk. Niekedy takéto stretnutia štýlov škrípu, no u vás to vytvorilo jeden zaujímavý tvar.
Nikolaj: Ja som mal od začiatku jasnú zvukovú predstavu. Na albume hrá 18 hudobníkov, ktorí sa všetci do toho zapájali tvorivo a improvizačne. Nebolo to tak, že by iba prišli a odohrali noty.
Róbert: Mali sme výhodu v tom, že svorníkom tohto všetkého bol Janáček. Všetci sme k jeho hudbe mali blízko. Nesnažili sme sa opájať tým, ako znejú naše vlastné hlasy a nástroje. Bob Dylan v súvislosti so svojím albumom Sinatrových piesní Shadows In The Night povedal, že „Sinatra je hora, na ktorú musíš stúpať.” Tak sme to cítili aj my s Janáčkom. Nesnažili sme sa ho nejako zmeniť či nebodaj prekonať. Len sme stúpali na horu. Chceli sme ukázať, že jeho hudba je stále nádherná.
.začnime na začiatku. Ako sa zrodil nápad vytvoriť žánrovo rôznorodý janáčkovský album?
Nikolaj Nikitin: Ja som o tom rozmýšľal už od roku 2004. Na vysokej škole som počul Janáčkov klavírny cyklus Po zarostlém chodníčku a piesňový cyklus Zápisník zmizelého a okamžite ma to inšpirovalo. Počas posledných troch rokov som robil ansámblové aranžmány s tým, že by som to chcel nahrať. Róbert prišiel s nápadom, že by tam bola aj ľudová hudba. Navrhol som mu, či by sa s Martinom Sillayom nechceli pozrieť na Janáčkovu vokálnu tvorbu. A ja by som robil inštrumentálnu. Pomaly sa to kryštalizovalo a do toho ešte prišiel Miroslav Vitouš ako hosť.
Róbert Pospiš: Najprv sme si mysleli, že to bude jedno CD, kde bude pár vokálnych vecí z cyklu Lidová poezie v písních. Ako to však vznikalo, zdalo sa nám, že by bola škoda vtláčať všetko na jeden disk. Spojili sme sa s akordeonistom Borisom Lenkom a violončelistom Romanom Harvanom, oslovili sme speváčku Evu Šuškovú. Tak vzniklo zoskupenie Polajka.
.v Polajke je zaujímavé spojenie Evinho školeného hlasu a tvojho „rockerského”. Prekvapilo ma, ako to k sebe pasovalo.
Nikolaj: Eva sa toho najprv tiež zľakla, bol tam rozdiel vo farbe a v prístupe, no vznikla zaujímavá symbióza.
Róbert: Tí ľudia hrali spolu prvýkrát, napriek tomu, že sa dlho poznajú. Robili sme to bez nôt. Pustili sme si pesničku, a potom sme si ju hrali. Následne sme to, samozrejme, upravovali, ale bol to stále pesničkársky prístup. Povedali sme si, že nebudeme špekulovať a každý z nás bude taký, aký skutočne je. S Evou sme už predtým robili a zaujala nás, lebo ona je aj výborná improvizátorka. Vie presne, čo chce spievať, nechce prezentovať seba, ale pesničku.
.z toho, čo viem o Janáčkovi, mám pocit, že by sa mu takýto prístup páčil.
Nikolaj: Aj ja si to myslím. Veľa ľudí z klasickej branže sa toho cédečka bojí. Ako ste mohli siahnuť na Janáčka? Nemám rád fúzie typu Mozart Goes Rock, ale Janáček bol vo svojej dobe naozaj jedinečný. Hudobnou tektonikou, tým, ako pracoval s motívom a časom. On bol pritom sám spracovateľom niečoho, čo už predtým vzniklo. Podobne ako Bartók, aj Janáček spracúval ľudové piesne. Chcel do toho dať niečo svoje a súčasné. Nechcel som, aby odznelo niečo „klasické” a za tým sa ozve Herbie Hancock. Snažil som sa to robiť tak, aby tam ostal Janáčkov duch. Aby bolo jasné, že sme Janáčkovi nechceli ublížiť.
Róbert: Je to pocitová hudba. Sú to veľmi intenzívne veci. Chceli sme, aby tam bola atmosféra neskorého moravského večera, keď sa niečo deje a nevieš presne, čo. Aby to bolo živé.
Nikolaj: Vzniklo tam akési „metaspracovanie”. Polajka spracovala tú istú ľudovku akú spracoval Janáček. Niekedy nevychádzali ani tak z Janáčkovho spracovania, ale išli ku koreňom tej ľudovky.
.ako sa vám spolupracovalo s Miroslavom Vitoušom?
Nikolaj: Upozorňovali ma na to, že Miroslav je veľmi prísny človek. Keď sme sa zoznámili, hneď mi hovoril, že má určité nároky na kvalitu spoluhráčov, na kvalitu hudby a že sa nechce púšťať do ničoho, čo by nemalo zmysel. Vysvitlo však, že Janáček je jeho obľúbený skladateľ, že má rád atmosféru jeho hudby, a tak do toho išiel. Úplne sa do toho vložil. Spolupracoval som už s viacerými ľuďmi zo zahraničia, ale Miroslav bol iný.
Róbert: Spolupráca s ním bola úžasná. Boli sme z toho úplne zhypnotizovaní. Jeho prístup bol, že sa robí hudba a nič iné pritom neriešime. Zároveň je to veľmi milý človek.
.na albume má Vitouš sólové skladbičky a improvizuje so sláčikovým kvartetom.
Nikolaj: Poslal som mu moje sláčikové kvarteto a on chcel do toho improvizovať. Okrem toho ho tá hudba inšpirovala a na základe toho vytvoril vlastnú hudbu, ktorú si nahrával sám. Nahral fender piano a do toho kontrabas. Takže ja som – ovplyvnený Janáčkom – spracoval vlastné témy a on – ovplyvnený mojou hudbou – urobil k tomu úvody, závery a vlastné tracky.
.na albume sa stretávajú rôzne žánre: Janáček, džez, pesničkári, Vitouš, sláčikové kvarteto – každý má svoj vlastný hudobný jazyk. Niekedy takéto stretnutia štýlov škrípu, no u vás to vytvorilo jeden zaujímavý tvar.
Nikolaj: Ja som mal od začiatku jasnú zvukovú predstavu. Na albume hrá 18 hudobníkov, ktorí sa všetci do toho zapájali tvorivo a improvizačne. Nebolo to tak, že by iba prišli a odohrali noty.
Róbert: Mali sme výhodu v tom, že svorníkom tohto všetkého bol Janáček. Všetci sme k jeho hudbe mali blízko. Nesnažili sme sa opájať tým, ako znejú naše vlastné hlasy a nástroje. Bob Dylan v súvislosti so svojím albumom Sinatrových piesní Shadows In The Night povedal, že „Sinatra je hora, na ktorú musíš stúpať.” Tak sme to cítili aj my s Janáčkom. Nesnažili sme sa ho nejako zmeniť či nebodaj prekonať. Len sme stúpali na horu. Chceli sme ukázať, že jeho hudba je stále nádherná.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.