Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Obrana spoločenskej diskusie

.marek Mikušiak .časopis .klub

Spoločenská diskusia je priestor na testovanie našich názorov ako hypotéz, ktorých sa v prípade ich zlyhania môžeme zriecť, a to bez toho, aby sme ako jednotlivci alebo ako spoločenstvo utrpeli nejakú ujmu.

Pravdaže, ak nevieme, ktoré dôsledky skutočne podkopávajú testovaný názor, situácia začína byť pomerne zložitá. Oveľa väčší problém však spočíva v tom, že mnohým diskutérom je takéto poňatie úplne cudzie, vôbec sa nevzťahuje na to, čo robia, keď diskutujú. Mám na mysli ľudí, pre ktorých je spoločenská diskusia jedna úžasná aréna, kde vety ostré ako šable narážajú na tvrdé nesúhlasné štíty. Diskutovať v tomto zmysle znamená prezentovať vlastné postoje, názory, a to takým spôsobom, ktorý čo najväčšmi zatlačí diskutérov z opačnej strany názorového spektra do defenzívy. Ide o podujatie plné napätia a emócií, ktoré sa stupňujú priamo úmerne s narastajúcou mierou nesúhlasu opačnej strany. Tu už to nie sú len hypotézy, ktoré musia čeliť tlaku kritiky, sú to totiž samotní diskutéri, ktorí by mohli byť porazení.

.intektuálny snobizmus a Tatarkova tradícia
Dôsledky týchto súbojov nie sú lichotivé. V aréne strácame schopnosť citlivo rozlišovať medzi nerozumným názorom a nerozumným človekom, a rovnako tak medzi zlým názorom a zlým človekom. Vinou tohto znecitlivenia sa rozmáha intelektuálny snobizmus, ktorý si zakladá na falošných víťazstvách. Môžeme to vidieť napríklad v televíznych diskusiách, ktorých moderátori (niektorí) si kladú za cieľ, aby diskutujúci reagovali najmä na ich otázky a aby sa im podarilo vyprovokovať diskutérov k formulácii čo najväčšieho počtu presvedčivých argumentov. A cieľom diskutujúcich v aréne je práve formulácia presvedčivých argumentov. O intelektuálnom snobizme tu možno hovoriť preto, lebo primárnym zmyslom diskusie už nie je testovanie názorov ako hypotéz, ale manifestácia vlastných intelektuálnych či mravných dispozícií. Zaujíma nás presvedčivosť argumentov, a nie ich platnosť. Ak chceme zvýrazniť kontúry práve načrtnutého obrázka, dodajme, že využívanie všetkých dostupných prostriedkov na presviedčanie ostatných a túžba byť spoločnosťou uznaný ako rozumná či dobrá osobnosť sú mnohokrát, hoci určite nie vždy, dve strany jednej mince.
Úprimne povedané, mrzí ma, že spoločenské diskusie zvyčajne premieňame na arénu; že moderátori kladú otázky ako vypuklé dôkazy vlastnej sčítanosti bez ohľadu na to, či sa tým dostávajú k podstate problému; že do diskusie vstupujeme s neotrasiteľnými presvedčeniami bez ochoty vmýšľať sa do myšlienkového sveta druhej strany. Paradoxne, tieto nefalšované prejavy intelektuálneho snobizmu sú v skutočnosti založené na emóciách, spomedzi ktorých vyčnieva ako špička ľadovca nad hladinou oceána pocit duševnej zušľachtenosti. A paradoxné je tiež to, že intelektuálny snobizmus bujnie v krajine, v ktorej deklaratívne a právom oceňujeme Dominika Tatarku okrem iného aj za to, že dokázal racionálne prehodnotiť časť svojej minulosti a priznať si svoj omyl.
Aréna spoločenskej diskusie je niekedy zábavným miestom, kde si môžeme vypočuť rečníkov, ktorí namiesto toho, aby diskutovali o probléme, diskutujú o tom, že o probléme treba diskutovať. Prednedávnom som zachytil niekoľko podobných prejavov takzvaného nadhľadu, nanešťastie, v niektorých prípadoch išlo o ľudí zdôrazňujúcich potrebu diskusie o pálčivých otázkach, na ktoré zároveň reagovali kategorickými vyhláseniami. Kategorické vyhlásenia sú vety, ktoré sa končia (niekedy len implicitne prítomným) dôvetkom: ...a bez diskusie! Takéto, nazvime ich, konverzačné protirečenia sú typickou súčasťou verbálnych prejavov dnes tak veľmi oslavovaného zdravého sedliackeho rozumu. Oveľa problematickejšie sú však samotné kategorické vyhlásenia, pretože na neoddiskutovateľné pravdy diskutéri často vešajú aj dodatky, ktoré s nimi síce súvisia, ale nie sú neoddiskutovateľné. A práve tieto jemné významové posuny či interpretačné prírastky by sme mali odhaľovať prostredníctvom diskusie. Pravdaže, v tomto prípade diskusia nemôže byť (primárne!) arénou, musí byť skôr niečím, čo nám pripomína laboratórium. Čiže miestom na testovanie názorov ako hypotéz.

.zradnosť emócií
Základom takejto diskusie je schopnosť porozumieť slovám toho druhého. Je pravda, že pri odhaľovaní zmyslu výpovede druhej osoby sa môžeme pomýliť, ale práve diskusia nám má pomôcť korigovať podobné chyby. Kľúčová stratégia, pomocou ktorej môžeme preveriť niečie tvrdenia z hľadiska ich obsahu, spočíva v pýtaní sa na pravdivosť iných tvrdení, ktoré z toho pôvodného vyplývajú. Takto oddelíme rétoriku od argumentácie, pretože diskutér musí obhajovať vlastné tvrdenia bez pomoci sugescie slov, ktoré použil v pôvodných vyhláseniach; ak to nedokáže, niečo zrejme nie je v poriadku.
Rehabilitácia spoločenskej diskusie má kľúčový význam pre zdravé fungovanie demokratickej spoločnosti. Nech si už pod zdravým fungovaním spoločnosti predstavujeme čokoľvek, fenomény ako tyrania väčšiny či strach z tých druhých do tejto predstavy zrejme nezapadajú. Hoci nie som vyznávačom katastrofických vízií, musím povedať, že práve v aréne vzniká veľké množstvo spoločenských antagonizmov, ktoré majú mnohokrát neblahé následky. Pod rúškom intelektuálnej debaty tu kryštalizuje obraz nepriateľa – a obraz nepriateľa, to je jedna z najsilnejších emócií. Všetci vieme, aké sú emócie zradné a čo nám hrozí, ak sme v dave, kde zavládne panika. A to je zrejme dostatočný dôvod na to, aby sme v súvislosti s arénou mohli hovoriť o destabilizácii spoločnosti. S týmto konštatovaním je spojených príliš veľa nitiek, ktoré tu nemôžem sledovať. V každom prípade máme skutočné dôvody volať po ozdravení spoločenskej diskusie; alebo si môžeme sadnúť na tribúnu a sledovať všetku tú parádu: jeden povie sloboda slova, druhý povie provokácia, jeden povie mier, druhý povie agresia, jeden povie ľudskosť, druhý povie sodoma... A my si už iba vyberieme, čo sa nám viac páči. Aké jednoduché! Marek Mikušiak/
Narodil sa v roku 1986 v Liptovskom Mikuláši. Pôsobí na Katedre slovenského jazyka FiF UK v Bratislave, kde ako interný doktorand vedie niekoľko lingvistických kurzov. Medzi jeho odborné záujmy patrí filozofia jazyka a kognitívna lingvistika. Popri akademickej činnosti pracuje ako jazykový korektor v rámci národného projektu Moderné vzdelávanie a príležitostne sa venuje aj literárnej tvorbe. Publikoval literárnou porotou ocenený cyklus básní Anthropoesis a v českom literárnom časopise Aluze vyšlo jeho (apollinairovské) pásmo Bilbordy. Niektoré jeho texty odzneli na literárnych festivaloch. Žije v Pezinku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite