Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Taxíkom pre Zlatého medveďa

.peter Nágel .časopis .kultúra

Iránsky režisér Jafar Panahi nemôže oficiálne nakrúcať, ani cestovať. A tak sadol do taxíka, ktorým križoval Teherán. Jeho „jazda“ získala najvyššie ocenenie na berlínskom filmovom festivale. Zaslúžene?

Očakávania 65. Berlinale boli opäť vysoké. Lenže veľké mená, športovo povedané, sa nepredstavili v najlepšej forme. O úvodnom filme Isabel Coixet Nadie quiere la noche (Nikto si neželá noc) denník Die Welt stroho uviedol: „Berlinale si nezaslúži gýč v podobe takého otváracieho filmu!“ S veľkým rozčarovaním sa stretlo aj najnovšie dielo Wernera Herzoga, ktorý na tlačovej konferencii akoby sám seba presviedčal, že Queen of the Desert (Kráľovná púšte) je najzásadnejším filmom, aký kedy nakrútil. Terrence Malick už po druhý raz zrecykloval sám seba v „inej“ variácii Stromu života, ktorej dal formu hollywoodskej vyprázdnenej kvázifilozofickej alegórie Knight of Cups (Hrnčekový rytier). Benoit Jacquot nakrútil po J. Renoirovi a L. Buňuelovi ďalšiu verziu Journal d´une femme de chambre (Denník komornej), po zhliadnutí ktorej sa logicky núka otázka – A načo? Sklamal aj klasik Peter Greenaway, ktorý v búrlivej snímke Eisenstein in Guanajuato (Ejzenštejn v Guanajuate) prepožičal osobe excentrického sovietskeho filmára narcisticky prvoplánové alter ego. Kredit známych osobností tak zachraňoval filmár, ktorý doma má striktný zákaz filmovania.

.keď sa pašuje film
Pred šiestimi rokmi bol protirežimný iránsky režisér Jafar Panahi odsúdený k šiestim rokom domáceho väzenia a 20-ročnému zákazu tvorby a vycestovania do zahraničia. Napriek tomu sa mu podarilo vytvoriť videosnímky Toto nie je žiadny film (2011) a Zatiahnutý záves (2013), uvedené vo svete aj proti vôli oficiálnych úradov. Berlín (kde už získal ocenenia za snímky Ofsajd a Zatiahnutý záves) teraz ponúkol jeho tretí „exilový“ film Taxi. Jedna vec je film nakrútiť, druhá dostať ho von. Dieter Kosslick nechcel prezradiť spôsob prenosu filmového kontrabandu cez hranice, len s úsmevom prirovnal bizarnú situáciu ku komplikovanému pašovaniu zakázaného tovaru. „Berlinale vzniklo kvôli kultúre a umeniu, ale teraz počúvame stále intenzívnejšie ozveny politiky,“ ozval sa tesne pred svetovou premiérou iránsky minister kultúry Ajubi. „Takéto filmy a forma ich prezentácie majú za cieľ šíriť nepochopenie v iránskom národe. Ako filmový činovník tiež nie som šťastný, že nejaký filmový tvorca nemôže pracovať, ale musím sa podrobiť miestnym zákonom.“ Festivalový šéf kontroval, že uvedenie filmu je „naším vyjadrením vytrvalého, tichého protestu voči šikane, ktorej je Panahi vystavený. Preto si myslíme, že takýto druh solidarity je správny a nevyhnutný.“ Ozvali sa ale aj hlasy, že uvádzať filmy prenasledovaného filmára je z politického hľadiska správna vec, ale skôr by sa mali prezentovať v mimosúťažnom bloku, keďže logicky vznikajú v neštandardných podmienkach, a tak nedosahujú estetické, ani kinematografické kvality.

.slzy dojatia a nadšenia
Ak si už iránske oficiálne miesta film pozreli, snáď zistili, že ich obavy z „protiľudového“  diela sa nenaplnili. Rovnako museli zmĺknuť aj spomínaní kritici. Taxík sa stal príjemným prekvapením. Hoci vo svojom filmovom obraze vyznieva ešte viac minimalisticky ako predchádzajúce dve ilegálne snímky, pôsobí omnoho vyzretejšie, dramaturgicky koncíznejšie, a, paradoxne, napriek nevôli domácich úradníkov, aj zábavnejšie. Áno, najväčšou devízou filmu je práve humor. Slobodný smiech, vyvierajúci z poznania ľudskosti ako prirodzená reakcia na univerzálne slabosti človeka. Bolo by zaujímavé vedieť, ako sa s touto sympatickou lekciou ľudskosti a porozumenia vysporiadal diktátorský náboženský systém.
Film je pritom ohromne jednoduchý. Panahi šoféruje žltý taxík, rozpráva sa a hlavne počúva rôznych pasažierov, s ktorými brázdi teheránske ulice. Niektorí ho poznajú, iní nie, ale všetci a všetko je prirodzené ako život sám. Film je možné vnímať ako neoceniteľnú filmovú príučku, založenú na známom pravidle, ak vieš, čo chceš a vieš to aj vyjadriť, všetky známe poučky o filmovej tvorbe a nafúknutých financiách v skutočnosti neplatia. 55-ročný tvorca predstavil nielen ľudí najrôznejších typov, ale prostredníctvom stretnutí s nimi zobrazil množstvo postrehov o realite v Teheráne, keď kladie sympatický dôraz na jednoduchých ľudí a na mesto, ktoré ich ovplyvňuje.
Americký režisér Darren Aronofsky, šéf medzinárodnej jury, rezolútne odmietol, že Zlatý medveď pre iránsky Taxík je politickým gestom. „Jafar Panahi vytvoril ľúbostné vyznanie filmu, umeniu, svojej krajine a divákom“, uviedol pri vyhlásení najvyššej ceny. Tú prevzala Hana Saeidi, 9-ročná režisérova neter a tiež herecká protagonistka, ktorá sa v spontánnych slzách dojatia a nadšenia nezmohla ani na slovo. Po slávnostnom ceremoniáli priniesli médiá aj sprostredkovanú reakciu zakázaného iránskeho filmára. „Som nesmierne šťastný nielen za seba, ale aj za celú iránsku kinematografiu.“ A dodal: „Ak by moji krajania mohli vidieť doma moje filmy, vymenil by som to za všetky ocenenia!“
.autor je riaditeľ Art Film Festu.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite