Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Akcia .týždňa: Presvedč jedného nevoliča

Priama reč Lucie Piussi

.lucia Piussi .časopis .osobnosti

„Šľak ma ide trafiť,“ ako písaval vo svojich stĺpčekoch pán Satinský, keď musím ísť kvôli detským topánočkám do Eurovei. Prechádzam okolo miesta, kde stálo divadlo Stoka, kde muselo padnúť, byť zbúrané, aby uvoľnilo miesto čomusi novému, ale čomu vlastne? Nech sa prepadnem, na tom mieste do dnešného dňa nie je postavené nič. Nič. Oproti vysokým skleneným budovám je jeden modrý, umelohmotný plot. Za plotom rastie burina a tam, kde divadlo pokojne mohlo stáť aj dnes, žiť z krčmy bohato navštevovanej turistami, rastie burina vysoká tri metre.

Netúžim nariekať za časmi, keď tu Stoka bola, som fatalistka, presvedčená o tom, že všetko je „presne také aké má byť“ (ako vravieval Vasil Turok, rusínsky guru.) A Stoka musela padnúť. Pri pohľade na prázdne miesto, kde doteraz nič nie je a mohla tam tá stará budova, pomaľovaná slovenskými výtvarníkmi, pokojne ďalej žiť svojím životom, mi však dochádza to hlavné. Prečo musela padnúť. Odpoveď je prostá: Aby nebránila v jednoliatom výhľade. Takáto zvrátenosť sa ani vo voľnej prírode nevyskytuje. Stoka, skrátka, iba nevyhovovala vkusu tých, čo postavili celú tú parádu zo skla a kovu oproti. V tom je celá tragédia Slovenska a jeho mentálna bieda. Ani naši moderní architekti nie sú nič iné než ich komunistickí predchodcovia. Ich povaha je boľševická. Aj lev zabíja občas len z hry, ale dá sa to pochopiť: Musí si precvičovať svoje schopnosti lovu. Čo si precvičili slovenskí architekti? Že nie sú schopní nechať žiť niečo, čo už tu je, má vlastného, osobitého ducha, čo neprojektovali sami. Že o skutočnej tradícii nemajú ani šajnu. To autentické, čo vzniklo aj bez nich, neprijmú. Vedia to len zašliapnuť silou a nakresliť miesto toho svoj modrý umelohmotný plot. Občas pri tom plote stojím a predstavujem si, ako tam na terase, pri zrekonštruovanej fasáde, sedia starí štamgasti a pozorujú japonských turistov, čo sa fotia pri Bubánovej maľbe a krčme sa darí. Lebo presne tak by to bolo. Keby... Keby sme nežili na krásnom, jednoliatom Slovensku.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite