Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Šťastné stretnutie

.peter Zajac .časopis .literatúra

V novembrových dňoch 1989, v časoch, keď sme si všetci tykali, prišla za mnou pred vystúpením na Námestí SNP Milka Vášáryová a chcela, aby som jej prezrel text. Potom vyšla na tribúnu, uvidela plné námestie a zvolala: „Láska!“

Empatia toho okamihu bola pre mňa fascinujúca. Ale až teraz, po vydaní knihy Emília Vášáryová. Pr(a)vá dáma. Rozhovory s Jánom Štrasserom. Bratislava: Forza, 2014, som zistil, ako to bolo naozaj – že vlastne parafrázovala slová Paula Claudela z Honeggerovho oratória Jana z Arku: „Radosť je mocná, nádej je mocnejšia a láska je najmocnejšia.“ Nebola to len herecká intuícia, ale aj naakumulovaná kultúra, literatúra, hudba v nej.  
Herečky poznáme, paradoxne, nie preto, aké sú, ale aké sú ich postavy. Sú niekým iným, a zároveň dávajú niekomu inému kus zo seba.  Rozhovor s herečkou je neľahký. Aj keď sa v ňom mení garde, lebo ide o osobu, a nie o postavu, osoba a postava v našom vedomí do istej miery splývajú. Aj autori rozhovorov robia rozhovory s herečkami zväčša preto, že sú herečkami. Ale herečky robia rozhovory, lebo nechcú byť len herečkami. Emília Vášáryová je v tomto ohľade zvláštny prípad. Volali ju kolotočárka. V rozhovore utkvelo opakuje myšlienku, že vlastne nechcela byť vôbec herečkou. A aj keď nakoniec povie, že hoci sa svojej profesie spočiatku bála a odmietala ju, prežila s ňou veľmi zaujímavý, bohatý a plnohodnotný život, čosi z toho pôvodného odmietavého pocitu voči vlastnému herectvu v nej uľpieva.

.elita vcítenia a účasti
Povedzme to takto. Žo Langerová či Agneša Kalinová prešli v živote cestou dramatického prerodu, ktorý je svedectvom, že človek nie je raz a navždy predurčený, ale môže sa oslobodiť od falošnej utópie a stať sa slobodným človekom. Určite existujú príbehy žien viery, láskavej a nezištnej účasti na osudoch iných. Milka Vášáryová pre mňa predstavuje príbeh meštianstva, ktoré sa nedalo pokoriť vonkajšími okolnosťami. Otec, vzťažná osobnosť jej života, jej jasne povedal a nepotreboval to opakovať, že komunizmus je veľký podvod. Vedela, a v rozhovore to nijako neskrýva, v čom ustúpila a kde z nej, ako hovorí Pavel Vilikovský, „ubúdalo“. Ale vždy vedela aj to, že sú veci, pred ktorými necúvne, a necúvla – rozpínavosť, intolerancia, diskriminácia, nacionalizmus, rasizmus, extrémizmus. Nikdy nechcela byť v politike a prvú polovicu života by bola od nej rada čo najďalej, aj keď to vždy nešlo, ani sa to vždy nepodarilo – ale nechcela prismŕdať a nebola devótna. Stačí si to porovnať s tým, koľkí slovenskí spisovatelia prismŕdali, boli devótni, a dnes sa k tomu hrdo nehlásia. Má sebavedomé a samozrejmé stredoeurópske korene a asi aj preto vedela a  podnes vie, akou stratou je rozdelenie Československa.
Je to až zvláštne, ale napriek apolitickosti bola vždy tam, kde bolo treba. V roku 1968, v roku 1989, v zápase za slobodnú kultúru, ale aj tam, kde si bolo treba uctiť obete holokaustu, rasizmu, terorizmu. Vedela sa postaviť proti dobyvačnosti, ako pri nedávnom krymskom ťažení, ktoré iste nebolo posledným. Zreteľne odlišuje svet slobody a neslobody, lebo má  jasno v hlave, na rozdiel od mnohých, na ktorých sa demokracia nalepila len ako nálepka na kufri. Ale hovorí aj to, že „sloboda a demokracia neznamená, že ľudia sa majú správať ako odtrhnutí z reťaze!“ Patrí vedome medzi elitu, čo sa na Slovensku veľmi nehonoruje, lebo u nás sa nenosí elitárstvo, ale egalitárstvo – ale ona, čo sama o sebe vie, že jej základnou vlastnosťou je citová ostražitosť, triezvosť, zdržanlivosť, civilnosť, sebakontrola, je elitou emócie, vcítenia a účasti.  

.šťastný človek
Milka Vášáryová je však predsa len predovšetkým herečka. No nehovorí iba o sebe. Vracia do kultúrnej pamäti divadelnú generáciu Karola L. Zachara, Janka Borodáča, Jozefa Budského, Miloša Pietora, Martina Hollého, Vida Horňáka, Máriu Bancíkovú, Hanu Meličkovú, Oľgu Borodáčovú, Máriu Prechovskú, Viliama Záborského, Gustáva Valacha, Martina Gregora, Františka Dibarboru, Karola Machatu. Jana Wericha a Vojtěcha Jasného.         
Milka Vášáryová cestuje rada vlakom. Vyzerá to ako rozmar, ale v skutočnosti ide o túžbu po diaľke ako základný topos slovenskej kultúry. Vo vlaku videla na vlastné oči prvý raz v živote sex. Vláčikom prichádzala a odchádzala z Banskej Štiavnice. Vlakom odišla z vrchov do nížin – ako Paulínka zo Života bez konca Františka Švantnera. Má rada svoju záhradu. Patrí k hortikultúre, záhradnej kultúre pestovateľov a kultivovateľov, a to nie je na sebazdevastovanom Slovensku zvyčajné.  Má rada kultúru jedla. Je nezištná, no ctižiadostivá. Nie je urážlivá, ale úzkostlivá. Nemá rada lakomosť, nezamieta však lenivosť a smilstvo. Pokojne povie, že dnešných mladých až trochu ľutuje, lebo majú o sexe priveľa informácií, pokým jej generácia si o to viac sex užívala. Je ironická a sebaironická, čo presakuje aj do jej slov o vzťažných ľuďoch jej života, s ktorými vytvára jemné pradivo vzťahov – o sestre Magde, ktorá „má úžasnú fantáziu“, ale „občas fabuluje“ a z inej strany aj o skepticky obozretnom Milanovi Lasicovi. Podstatnejšia je však kľúčová veta celej knihy o manželovi Milanovi Čorbovi: „A to najlepšie – stretla som svojho muža Milana! Som šťastný človek...“
Milka Vášáryová  predstavuje na Slovensku zriedkavého ducha weberovských cností. To je v krajine slovensko-uhorského džentríctva oveľa viac, ako môže zaznieť v strohej vete. Ale o tom je kniha rozhovorov Emílie Vášáryovej s Jánom Štrasserom. Aby takou mohla byť, museli sa stretnúť dvaja – ten, kto sa vie pýtať, a ten, kto vie odpovedať. Bolo to šťastné stretnutie.            
.autor je stály spolupracovník .týždňa. Ján Štrasser: Emília Vášáryová – pr(a)vá dáma. Forzy Music, 2014.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite