Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Finančné semená vojny

.lukáš Krivošík .časopis .fototéma

Grécky premiér Alexis Tsipras otvára 70 rokov po skončení druhej svetovej vojny otázku reparácií za nemeckú okupáciu krajiny. Myslí si, že tak zlepší vyjednávaciu pozíciu Atén pri rokovaniach o súčasnom verejnom dlhu Grécka. Má nádej uspieť so svojimi nárokmi?

Obec Distomo v pohorí Parnass je niečo ako grécke Lidice. Neďaleko odtiaľto sa nachádzajú zvyšky známej delfskej veštiarne, či stredoveký kláštor Hosios Loukas, ktorý možno nájsť aj na zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. V Distome 10. júna 1944 príslušníci SS povraždili viac ako dve stovky civilistov. Mala to byť odplata za útoky partizánov. Esesáci dve hodiny postupovali od domu k domu. Bábätká párali bajonetmi, znásilňovali ženy a niekoľkým odrezali prsia. Kňazovi vypichli oči a odsekli hlavu. Keď s jedným domom Nemci skončili, nakreslili na dvere kríž, aby spolubojovníci videli, že dnu nikto neprežil a tak nemusia s jeho čistením strácať čas. Dnes masaker pripomína pamätník.

.ťahanice pred súdmi
Nešlo o jediný ani najhorší zločin proti ľudskosti, ktorého sa Nemci dopustili počas okupácie Grécka v rokoch 1941 až 1944. No mal zaujímavú právnu dohru. V roku 1997 grécky súd rozhodol kladne o žalobe príbuzných obetí z Distoma. Spolková republika im mala vyplatiť skoro 29 miliónov eur na odškodnom. Keďže Berlín nebol ochotný túto sumu platiť, hrozila exekúcia majetku nemeckého štátu na gréckom území. No napokon na ňu grécka vláda nedala súhlas.
Právne ťahanice pokračovali na európskej úrovni i v Spolkovej republike. Nemecké súdy grécke žaloby odmietli. V roku 1960 totiž spolková vláda súhlasila, že zaplatí Aténam sumu 115 miliónov mariek a tým mali byť vybavené všetky ďalšie prípadné nároky poškodených. No talianske súdy umožnili pred pár rokmi exekúciu gréckych rozhodnutí na svojom území. Samozrejme, opäť sa malo jednať o speňaženie majetku nemeckého štátu. Berlín a Rím sa napokon ocitli v roku 2008 na Medzinárodnom súdnom dvore v Haagu. Ten dal Nemecku za pravdu. Zvrchovanosť štátov nepripúšťa, aby súdy jednej krajiny odsúdili inú krajinu k náhrade škody.
Zdalo sa, že otázka ďalších nemeckých reparácií Grécku je tak konečne zmietnutá zo stola. No dlhová kríza tieto úvahy opäť oživila. A nový grécky premiér Alexis Tsipras už vyhlásil, že na reparáciách z Nemecka bude trvať. Čísla, s ktorými vyjde, zatiaľ nie sú známe. Predbežne sa špekuluje o sume 11 miliárd eur. Organizácie, združujúce gréckych odbojárov, odhadujú celkové škody nemeckej okupácie vo výške 162 miliárd eur. K tomu treba prirátať úver vo výške takmer pol miliardy ríšskych mariek, ktorý musela grécka centrálna banka v roku 1942 poskytnúť Nemecku na krytie výdavkov okupácie. Inými slovami, Gréci museli vydržiavať nemeckú armádu na svojom území.

.vydieranie dejinami
Tsiprasovi otvorenie tejto témy dáva do rúk akýsi propagandistický kyjak, ktorým môže biť Angelu Merkelovú na diplomatickej úrovni po hlave. Domácemu obyvateľstvu signalizuje, že za všetko zlé v krajine môžu Nemci, navyše ešte zrejme kalkuluje, že sa s vlastnými nárokmi pripoja špekulanti z ďalších európskych krajín, ktoré počas vojny okupovala Tretia ríša. Natíska sa tiež otázka, či Grécko vznesie požiadavky len voči Nemecku alebo aj voči Taliansku a Bulharsku, ktoré sa tiež na okupácii krajiny podieľali.
„Nemôžem prehliadať, čo je etickou povinnosťou a povinnosťou voči dejinám,“ vyhlásil v súvislosti s nemeckým vojnovým dlhom Alexis Tsipras pred gréckym parlamentom po prevzatí moci. Dejiny sú nástrojom, s ktorým Gréci dokážu zručne narábať. Skutočnosť, že ide o kolísku demokracie a západnej civilizácie tamojší politici zvykli vytiahnuť vždy, keď chceli pre seba dosiahnuť peniaze alebo úľavy, na aké by iný európsky národ nemal nárok.
Na strane druhej, Nemci tiež nie sú v tejto situácii nevinne. Už desaťročia čelia výčitke, že ak sa niekde objaví požiadavka nových náhrad starých vojnových škôd, ich diplomati sa snažia vyriešenie problému odkladať čo najviac do budúcnosti, najlepšie na neurčito. S každým rokom, ktorý uplynul od vojny, je totiž pamätníkov (a poškodených) menej, navyše slabne aj morálna váha a presvedčivosť takýchto nárokov. Nemeckému postoju sa dá rozumieť. Keby totiž dnes uznali nové nároky z čias vojny, povzbudili by ďalších poškodených (skutočných alebo domnelých), pričom platenie by nemalo konca kraja. Navyše, Nemci desaťročia investovali veľa politického i finančného kapitálu do integračných projektov od NATO, až po Európsku úniu, či do rôznych projektov európskej spolupráce, a tak môžu argumentovať, že svoju vinu z minulosti vykúpili vybudovaním mierovej prítomnosti.

.kartáginský mier
Napriek tomu všetkému sú vojnové reparácie, ktorými porazená strana nahrádza škody tej víťaznej, zaujímavým ekonomickým fenoménom, hoci sa mu nevenuje pozornosť, akú by si azda zaslúžil. Aby sme docenili význam súčasného sporu medzi Gréckom a Nemeckom, musíme sa vrátiť na samotný začiatok zjednoteného nemeckého štátu: do roku 1871. Vzniku Nemeckej ríše predchádzalo víťazstvo Berlína v prusko-francúzskej vojne. Keďže vtedajší kancelár Otto von Bismarck chápal Francúzsko ako dlhodobého úhlavného nepriateľa svojej vlasti, rozhodol sa uvaliť naň zničujúce reparácie vo výške 5 miliárd frankov. Paríž ich mal splatiť do piatich rokov od skončenia vojny, a kým sa tak nestalo, zostávala v krajine nemecká okupačná armáda. V istom zmysle išlo aj o historický revanš za vysoké vojnové náhrady, ktoré muselo Prusko platiť Francúzsku ešte za čias Napoleona, po Tylžskom mieri v roku 1807.
Bismarck očakával, že reparácie ochromia hospodárstvo krajiny galského kohúta na ďalších tridsať rokov. V skutočnosti ich Francúzi splatili už po troch rokoch. Nemci z týchto peňazí financovali verejné stavby ako poštové a železničné stanice, či školy. Pomohli nafúknuť ekonomický boom prvých rokov po zjednotení Nemecka, no po spľasnutí bubliny prispeli ako jeden z faktorov tiež k dlhej ekonomickej kríze, ktorá pretrvala takmer do konca 19. storočia. Táto medzinárodná „dlhá kríza“ zmenila zásadným spôsobom aj intelektuálnu klímu v Európe. Dovtedy dominujúci liberalizmus a slobodný obchod strácali pôdu pod nohami v prospech etatizmu, nacionalizmu a militarizmu. Protekcionistické tendencie v medzinárodnom obchode zase zostrili boj európskych štátov o získanie zámorských kolónií, v ktorých videli alternatívne odbytištia pre svoje výrobky. Kontinent bol na najlepšej ceste k prvej svetovej vojne.
Tú Nemecko prehralo. Najmä Francúzi si po roku 1918 naplno vychutnali možnosť odplaty za ponižujúce mierové podmienky z roku 1871. Nemci po podpise Versailleskej zmluvy stratili nielen svoje kolónie a časť území v Európe, ale museli navyše splácať dohodovým mocnostiam zničujúce reparácie. Ich výška bola stanovená na 132 miliárd zlatých mariek. Ekonóm John Maynard Keynes vo svojom bestselleri Ekonomické dôsledky mieru z roku 1919 nazval snahu uvaliť na Nemecko náklady vojny „jedným z najvážnejších činov politickej hlúposti, za aký vôbec niekedy naši štátnici boli zodpovední“. No splatnosť i výška reparácií sa neskôr všemožne upravovali, takže napokon z nich Nemecko splatilo odhadom „len“ od 17 do 20 miliárd mariek. Posledná splátka bola uhradená v roku 2010.  

.veľkorysosť voči porazeným
Dodnes je predmetom debát medzi historikmi, do akej miery zaťažili vlastne reparácie nemeckú ekonomiku po prvej svetovej vojne a pokiaľ išlo hlavne o politický, či symbolický problém. Je napríklad možné, že k nemeckej hyperinflácii by došlo aj bez reparácií, čisto kvôli dlhom, ktoré Nemecko naakumulovalo počas vojny, aby financovalo vlastné vojnové úsilie. Každopádne, táto otázka zohrávala určitú úlohu aj pri nástupe nacistov k moci, ktorí chceli zmeniť celý versailleský mierový systém.
Keď skončila druhá svetová vojna, otázka reparácií bola upravená inak. Bezprostredne po jej skončení sa mali nároky spojencov uspokojiť najmä zo zahraničného nemeckého majetku a zo zabavených strojov, tovarov, či demontážou priemyselných kapacít na okupovanom nemeckom území. Odhaduje sa napríklad, že Sovieti takto zo svojej okupačnej zóny do roku 1948 odpratali takmer polovicu všetkých koľajníc. K demontážam dochádzalo aj v západných okupačných zónach. Spojencov zaujímali tiež nehmotné hodnoty ako patenty a vedecké poznatky. No s postupom Studenej vojny zvíťazila snaha integrovať Západné Nemecko do bezpečnostnej architektúry demokratického sveta, nie ďalej ho oslabovať reparáciami.
V roku 1953 sa v Londýne uskutočnila dlžnícka konferencia, ktorá sa k nemeckým dlhom postavila veľkoryso. Otázka reparácií bola presunutá do neurčitej budúcnosti a mala ich upraviť až formálna mierová zmluva. Tú však nebolo možné uzavrieť, pokiaľ Nemecko nebolo zjednotené. Namiesto formálnej mierovej zmluvy bola v roku 1990 podpísaná takzvaná zmluva „dva plus štyri“ medzi obidvomi nemeckými štátmi a štyrmi hlavnými spojeneckými mocnosťami (USA, ZSSR, Veľká Británia a Francúzsko). Žiadne ďalšie reparácie z nej nevyplývajú. Ako už bolo povedané, Spolková republika uzavrela dohody o odškodnení s viacerými štátmi, vrátane Grécka v roku 1960. Gréci sedeli za stolom aj v Londýne v roku 1953. A zmluvu „dva plus štyri“ vzali taktiež na vedomie. Podľa Berlína tak neexistuje právny podklad pre nové požiadavky na reparácie...  
„Beda porazeným“, vyhlásil keltský náčelník Brennus, keď v roku 390 pred Kristom napadol Rím. Aby sa Rimania barbarov zbavili, museli im zaplatiť výkupné tisíc libier (asi 327 kilogramov) zlata. A keď sa sťažovali, že keltské závažia sú upravené, Brennus ešte na váhy prihodil svoj meč, takže museli zaplatiť o čosi viac. Reparácie sú pokračovaním vojny inými prostriedkami. Z nich vyplývajúce poníženie kalí dosiahnutý mier a funguje často ako zárodok novej vojny. Hoci Nemecko vynaložilo veľa peňazí, aby nahradilo škody, spôsobené vojnami, ktoré rozpútalo, je jasné, že vzhľadom na spôsobenú mieru utrpenia a deštrukcie ide len o kvapku v mori. Na druhej strane, keby všetky štáty v Európe na seba vytiahli krivdy minulosti, požadujúc jeden od druhého finančné zadosťučinenie, rovno by sme sa mohli pripravovať na tretiu svetovú.                 

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite