Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Vysoká kultúra Valerija Kupku

.valerij Kupka .časopis .klub

Josif Brodskij, ruský básnik a esejista, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru, odsúdený v Sovietskom zväze na päť rokov väzenia za príživníctvo a napokon vyhostený z rodnej krajiny, mal tisíc dôvodov cítiť sa ako obeť režimu.

Jeho dielo však svedčí o opaku. Obeť nie je schopná tvoriť. Je už iba nástrojom, ktorým možno manipulovať, zneužiť ho na hocičo. A preto jedna z Brodského zásad hovorí: „Všemožne sa usilujte, aby ste sa neocitli v pozícii obete. Nech je vaša situácia akokoľvek neznesiteľná, snažte sa neviniť z toho vonkajšie sily: dejiny, štát, nadriadených, rasu, rodičov, fázu mesiaca, detstvo, neskoré posadenie na nočník a pod. Len čo začnete zvaľovať vinu na čosi iné, strácate vlastné odhodlanie niečo zmeniť.“ Pripomenulo mi to jednu krajinu, ktorej národ, nevediac o tom, už dávno trpí syndrómom obete. Už dávno nechce sám niečo zmeniť, stal sa tým, cez koho chce ktosi iný niečo získať, je obeťou. Obeť totiž nemá vlastnú vôľu, žije z vôle niekoho iného. V dlhodobo neznesiteľnej situácii tento národ urobil zo zúfalstva to, pred čím Brodskij varoval: začal vinu zvaľovať na vonkajšie sily. Stal sa obeťou vlastného zlyhania, ktorej ktosi v správnej chvíli našepkal, že na vine sú iní. Pripomenulo mi to situáciu z Moskvy 90. rokov. V meste sa objavilo množstvo žobrákov, obetí nespravodlivého systému. Boli všade: na ulici, v podchodoch, v metre. Zväčša zhrbené, zošúverené stareny, matky so špinavými, vždy spiacimi malými deťmi, invalidi s rôznymi defektmi vyzerali presvedčivo. Ľudia im zo súcitu do natiahnutej dlane, klobúka, škatule, cinkajúcej konzervy hádzali mince, ktoré, ako neskôr vysvitlo, skončili vo vreckách niekoho iného. Tieto úbohé obete boli súčasťou organizovanej zločineckej siete žobráckeho biznisu. Pripomína mi to jednu krajinu, z ktorej národa si jeho vládcovia urobili nástroj manipulácie. Vsugerovali svetu, že sú obeťou sily zvonka. Kto by obeti neveril, nezľutoval sa nad ňou? A tak mince z celého sveta padajú do klobúka, cinkajú a miznú vo vreckách niekoho iného. A obeť zostane obeťou. Vlastného zlyhania, vlastných „spasiteľov“. Plná nenávisti.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.valerij Kupka .časopis
.diskusia
.neprehliadnite