Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Endbargo?

.časopis .fototéma

Vzťahy medzi Kubou a Spojenými štátmi americkými sa normalizujú. Tak to aspoň vyzerá po obnovení diplomatických stykov v roku 2014. Aký bude rok 2015? Skončí sa takmer 55-ročné embargo, ktoré Kubánci nazývajú el bloqueo?

Najdlhšie trvajúce embargo moderných dejín je pre USA ekonomicky i politicky nevýhodné, pre Kubu, samozrejme, ešte väčšmi. Komunita kubánskych exulantov v USA, ktorá ho pôvodne takmer jednohlasne podporovala, pomaly mení postoj.
Lenže vzťahová idyla sa medzi Kubou a USA nekoná a aj pozitívne kroky oboch strán sprevádza nedôvera. Američania očakávajú záruky, že Kuba začne rešpektovať ľudské práva. To však castrovská dynastia pripúšťa len veľmi nerada. A čo Kubánci? Časť z nich komunizmus podporuje. Časť z nich túži po slobode. No aj veľa z tých, ktorí komunistický režim vnímajú ako neľudský a vidia v USA slobodnejšiu krajinu, sa obáva silného amerického vplyvu. Táto obava nie je len dielom propagandy, je to výsledok búrlivých dejín. Koexistencia USA a Kuby bola vždy plná výkyvov, mocenských nárokov, nádejí a sklamaní.
Embargo je jednou z tých pák, ktoré mali Kubu vychýliť demokratickejším smerom.  Je v platnosti už vyše pol storočia a v tom, či bolo efektívne aj politicky, nepanuje zhoda. Američania ho zaviedli v októbri roku 1960 po tom, čo zvíťazila revolúcia pod vedením Fidela Castra, ktorá zvrhla autoritársky režim Fulgencia Batistu. Fidel Castro, vtedy zbožňovaný väčšinou Kubáncov,  hlásal, že na Kube zvíťazila sloboda. A že Američania si vylámali zuby na ďalšom zo svojich neokoloniálnych projektov.
Dni, keď bol bradatý mladý rebel symbolom slobody, sú preč. Z Fidela Castra sa stal diktátor, a hoci moc pred pár rokmi odovzdal svojmu mladšiemu bratovi Raúlovi, pomery na Kube zostali zlé. Vládne nesloboda, bieda, potláčanie disidentov a špicľovanie. Kubánski komunisti sú karikatúrou slobody, ktorú mali priniesť ľudu. Neboli prví, ktorí takto dopadli. Až to vyzerá, že Kuba sa zasekla v akejsi mocenskej slučke a prakticky každý pokus o vybojovanie vlastnej identity sa tu končí diktatúrou.

.v područí starého sveta
Ako prvý  z Európanov v známych dejinách sa na Kube vylodil Krištof Kolumbus v roku 1492. Španieli tu čoskoro začali budovať svoje sídla, no až začiatkom 16. storočia si Kubu úplne podrobili, keď porazili domáce indiánske kmene. Cieľom kolonistov bolo využívať pôdu a otrockú pracovnú silu – pôvodných obyvateľov. Tých však zabíjali z Európy dovezené, tu dovtedy neznáme choroby ako mumps či ovčie kiahne. Prišiel rad na dovoz afrických otrokov a otroctvo bolo na Kube zrušené až koncom 19. storočia. Kuba ako španielska dŕžava produkovala najmä tabak a neskôr sa jej základnou a najvýnosnejšou plodinou stala cukrová trstina.
V 18. storočí sa na Kube začalo prebúdzať hnutie za nezávislosť a proti koloniálnej dominancii Španielov. Zásadný vplyv na tento vývoj mali britské kolónie v Severnej Amerike, ktoré vyhlásili nezávislosť v roku 1776, ďalej Francúzska revolúcia, ktorá prepukla v roku 1789, a vzbura čiernych otrokov na Haiti v roku 1791. Bolo to obdobie prevratných  zmien. Na Kube sa odohralo niekoľko pokusov o zvrhnutie španielskej nadvlády, všetky sa však skončili väzením a popravami vzbúrencov. Rástlo aj hnutie za zrušenie otroctva, ale časť kubánskych elít sa obávala, ako by ten krok ovplyvnil stabilitu ekonomiky i celej spoločnosti.
Už vtedy sa objavili hlasy volajúce po pripojení Kuby k Spojeným štátom americkým, z politických aj hospodárskych dôvodov. USA mali stále legálne otroctvo, kým na Kubu tlačili najmä Briti, ktorí už otroctvo vo svojich kolóniách zrušili, aby sa na túto zmenu odhodlala. Časť Kubáncov bola za to, aby sa z ich vlasti stal ďalší americký štát, z iných dôvodov – šlo im o ekonomickú podporu zo strany silnej Ameriky a zaručenie demokratického vývoja na Kube.
Viacerí americkí prezidenti považovali pripojenie Kuby nielen za možné, ale aj žiaduce.  Karibskú oblasť vnímali ako prirodzene „svoj“ región. A severoamerické elity sa obávali, aby sa Kuba nestala súčasťou Veľkej Británie. Podľa nich bolo logické, aby sa ostrov, keď si vybojuje nezávislosť od Španielska, pripojil k USA. Druhého decembra 1823 vyhlásil prezident USA James Monroe svoju známu doktrínu o tom, že Spojené štáty budú akékoľvek ďalšie úsilie Európy o kolonizáciu alebo ovplyvňovanie diania v Severnej aj Južnej Amerike považovať za otvorenú agresiu. Latinskoamerické krajiny, bývalé kolónie, ale aj tie, ktoré o nezávislosť ešte bojovali, Monroeovu doktrínu uvítali. Potrebovali sa striasť pút zo Starého kontinentu. Monroeova doktrína sprevádzala ďalší vývoj Kuby ako tieň.

.podmienečná nezávislosť
Kuba si nezávislosť od Španielska vybojovala až v roku 1898, po troch oslobodeneckých vojnách, a v poslednej etape sa do konfliktu zapojili Spojené štáty americké. USA v tzv. španielsko-americkej vojne pomohlo kubánskym vzbúrencom, zároveň však americký zásah vyvolal nové obavy z anexie Kuby. Ku koncu vojny o nezávislosť sa ukázalo, že Kuba môže byť samostatná len s istými podmienkami, ktoré Američania zhrnuli v tzv. Plattovom dodatku. Podmienky upravovali napríklad možnosť zahraničného zadlžovania Kuby, aby sa ostrov nedostal do finančného područia cudzej krajiny, a celkovo sa stali pákou amerického vplyvu v kubánskej politike. Plattov dodatok bol prijatý aj do kubánskej ústavy – bez toho Američania kubánsku nezávislosť nechceli podporiť.
V roku 1925 zvolili Kubánci za prezidenta jedného z bojovníkov vojny za nezávislosť, Gerarda Machada. Machado chcel modernizovať Kubu, bol však presvedčený, že na to potrebuje viac ako jedno volebné obdobie, a keďže mu ústava bránila opäť kandidovať, jednoducho ju ignoroval. Spojené štáty mohli vojensky zasiahnuť (s odvolaním na Plattov dodatok), no nespravili to. Machadova vláda sa časom premenila na autoritársky režim podporovaný oligarchiou. Nespokojnosť bežných Kubáncov rástla. Styky kubánskej radikálnej ľavice s Komunistickou internacionálou, ktorú ovládali stalinisti, sa posilnili.
Machada napokon zvrhol Fulgencio Batista v roku 1933 po takzvanej „vzbure seržantov“. Batista sa stal najvyšším veliteľom ozbrojených síl a kubánsku politiku udržal pod svojím vplyvom z úzadia, až kým ho v roku 1940 Kubánci nezvolili za prezidenta. Toto jeho prvé prezidentské obdobie sa skončilo v roku 1944, nato sa vysťahoval do USA a v roku 1952 opäť kandidoval na post hlavy kubánskeho štátu. Na voľby však nevyčkal a moc si zabezpečil vojenským prevratom. Diktatúra, ktorú nastolil, pošliapala aj tie výdobytky liberalizmu, ktoré počas svojej prezidentúry sám  zaviedol. Dopad na kubánsku realitu bol ničivý. V Havane prekvital organizovaný zločin, vidiek chudobnel a Batistu to netrápilo – naopak, s mafiou sa dohodol na vzájomne výhodnom spolunažívaní. Ak Kuba pred Batistom zažila vládu zákona, teraz o nej mohla len snívať. USA zo strategických dôvodov privierali pred Batistovým bašovaním oči.
Ak hľadáme vinníka súčasného stavu Kuby, ešte pred komunistami ním bol Batista. Jeho spôsob vlády vyprovokoval vzburu ľavičiarov, vedených Fidelom Castrom, a tolerancia Washingtonu voči Batistovi zároveň podnietila antiamerické nálady na Kube.
Castro priniesol nový systém, ktorý mal Kubáncom, unaveným neistotou a nerovnosťou, splniť sen o lepšom živote. Kuba sa priklonila k Sovietskemu zväzu. Pre USA to bolo neprijateľné, mať prakticky na vlastnom prahu spojenca Sovietov. Napätie v regióne bolo čoraz výbušnejšie, v exile sa ocitlo mnoho Kubáncov, ktorí na „ostrove slobody“ odmietali žiť alebo boli odtiaľ vyhnaní. Títo exulanti tiež lobovali o to, aby USA zvrátilo prokomunistické smerovanie Kuby. K najznámejším pokusom o zvrhnutie Castrovho režimu zvonka patrí neúspešná invázia zo Zátoky svíň z roku 1961, na ktorej sa zúčastnilo jeden a pol tisíca ozbrojencov vycvičených pod dohľadom CIA. Päť bataliónov pechoty a jeden batalión výsadkárov vyrazili z Guatemaly, zo vzduchu im podporu poskytli bombardéry B-26, ktoré dodala CIA. Po prvotnom momente prekvapenia, keď to vyzeralo, že invázia bude úspešná, podnikla kubánska armáda protiútok a zvíťazila.
Castrovo odhodlanie kráčať sovietskou cestou sa len posilnilo a Kubánci ho ešte odhodlanejšie podporili. O rok neskôr vyvrcholilo napätie v oblasti 13-dňovou jadrovou krízou, ktorá takmer prerástla do globálneho konfliktu. Svet si vtedy uvedomil, ako nízko nad ním visí Damoklov meč nukleárnych zbraní. Tie sa Sovietsky zväz pokúsil umiestniť na Kube – údajne na žiadosť Castrovej vlády, aj keď niektorí historici tvrdia, že Castro rakety nechcel, iba sa poddal sovietskemu nátlaku. USA sa postavili proti a zablokovali svojimi loďami prístup ku Kube. Nasledovali horúčkovité rokovania medzi americkým prezidentom Kennedym a ruským generálnym tajomníkom Chruščovom. Napokon obe strany dohodli kompromis. Rusi neumiestnia jadrové rakety na Kube, Američania tie svoje stiahnu z Talianska a Turecka. (Kuba sa však cítila zradená Sovietmi a Sovieti svojmu lídrovi Chruščovovi vyčítali, že Američanom ustúpil.)

.podpora pre embargo všade klesá
Dlhodobo turbulentné vzťahy medzi USA a Kubou sa minulý rok zdanlivo dostali do pokojnejších vôd. Lenže sporné body zostali, mocenské záujmy trvajú a vzájomná nedôvera nevyhynula. Embargo, ktoré nedovolí väčšine amerických firiem obchodovať s Kubou, zostáva v platnosti, hoci USA sú najväčším exportérom na Kubu. Embargo kritizuje nielen kubánska strana, proti je aj OSN či Amnesty International.
Za terajšieho prezidenta Baracka Obamu sa otvorili možnosti cestovania na Kubu, čo uľahčilo situáciu kubánskym emigrantom, žijúcim v USA. Na Kubu sa dnes môžu vypraviť aj americkí misionári a študenti. Je to výsledok dlhodobého lobovania, ku ktorému sa v roku 2010 pripojili  otvoreným listom aj kubánski disidenti – v liste sa píše: „Sme toho názoru, že izolácia Kubáncov vyhovuje tým najmenej flexibilným záujmom tejto vlády, a pritom každé uvoľnenie by poslúžilo na informovanie a posilnenie Kubáncov, a tiež našej občianskej spoločnosti.“ List podpísala aj Yoanni Sánchez, najznámejšia kubánska blogerka a disidentka, ktorej stĺpčeky prinášame v .týždni.
Takže napokon sa možno skončí aj embargo. Už aj medzi kubánskymi exulantmi v Miami ho podporuje menej ako polovica opýtaných. A výrazná väčšina Američanov je za jeho zrušenie. S týmto hlasom verejnosti v ušiach a s vedomím, že americkú ekonomiku embargo stojí ročne veľmi veľa (od 1,2 miliardy dolárov do 3,6 miliardy, uvádza Cuban Policy Foundation), môže americká strana pristupovať k rokovaniam o zrušení embarga, ktoré sa začali v januári.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite