Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Švantner a divadlo

.peter Zajac .daniel Majling .vladimír Štefko .časopis .divadlo

Literárny kritik Peter Zajac uvažuje nad jeho miestom v modernej slovenskej literatúre, dramaturg Daniel Majling píše o inscenovaní Nevesty hôľ a profesor Vladimír Štefko sa vrátil k všetkým slovenským divadelným inscenáciám textov Františka Švantnera.

Tajomstvo Švantnerovho závoja/
V súčasnosti panuje  široká a rozsiahla zhoda, že František Švantner (29. 1. 1912 –  13. 10. 1950) patrí medzi najvýznamnejších slovenských spisovateľov dvadsiateho storočia. Spory literárnych vedcov o to, či patrí medzi realistických, alebo moderných autorov, už stratili význam. Nikto už nepotrebuje zaraďovať Švantnera medzi realistov a tobôž nie socialistických realistov, ako sa to robilo dlhé desaťročia, keď sa mu nasadzovalo toto mimikry, aby ho „zachránili“ pre slovenskú literatúru, čím ho však len ideologicky zdeformovali. Tento závoj, ako hovoril v deväťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia tajomstvu Švantnerovho diela jeho prvý monografista Ján Števček (Baladická próza Františka Švantnera, 1962), už dnes spadol. František Švantner je moderný autor, hoci to bolo v sedemdesiatych rokoch minulého storočia, keď publikovali Oskár Čepan a vzápätí Milan Šútovec prvolezecké monografie Kontúry naturizmu (1977) a Romány a mýty (1982), odvážne tvrdenie. A celkom samozrejmé to nebolo dokonca ešte ani v časoch, keď to v roku 2000 potvrdila podrobným výskumom v monografii  František Švantner (V zákulisí naturizmu) Čepanova žiačka Jana Kuzmíková.
Dnes sa už vedú spory o to, či bol Švantner naturista, alebo expresionista, vitalista, alebo existencialista. Ustálil sa názor, že v súbore noviel Malka (1942) a v románe Nevesta hôľ (1946) bol autorom naturistického prírodného mýtu. No ten sa pod tlakom vojnových hrôz v nedokončenom, posmrtne vydanom súbore próz Dáma (1966) rozpadol. Vo vrcholnom románe Život bez konca, ktorý dopísal krátko pred smrťou v roku 1949, je dnes Švantner autorom existenciálnej imaginácie, v ktorej prepojil napätie medzi bergsonovským vitálnym pocitom nekonečnosti životného toku a heideggerovským existenciálnym pocitom konečnosti individuálneho ľudského života. Nie náhodou vyšiel Život bez konca prvý raz v roku 1956 v dokaličenej podobe a podnes sa vedú spory o jeho autentickú podobu, keďže  Švantnerom autorizovaný strojopis ostal stratený a všetky ďalšie vydania vykazujú stopy pôvodných cenzorských zásahov.
Súčasná rekonfigurácia slovenskej literatúry po roku 1945 ukazuje, že prozaické dielo Františka Švantnera tvorí vedno s dielom Júliusa Barča-Ivana a Leopolda Laholu kľúčový dobový uzol existenciálnej literatúry. Pri románe Nevesta hôľ sa dnešný vedecký výskum sústreďuje na dva kľúčové momenty. Tomáš Horváth upriamuje pozornosť na doteraz nepovšimnutú žánrovú charakteristiku strašidelnej fantastiky, nadväzujúcu na poetiku Edgara Allana Poea, vzťahujúcu Švantnerovu prozaickú tvorbu k dielam autorov ako Gautier, Nodier, Maupassant, Mérimeé, Turgenev, Gogoľ, Lugones, Grabiński či Henry James a Joanna Goszczyńska na romantický gotický román s upírskym trópom v postave Zuny ako bytosti „patriacej do dvoch svetov“, ktorým včleňuje Františka Švantnera ako „jedného z najoriginálnejších predstaviteľov široko chápaného modernizmu“ do modernej svetovej literatúry dvadsiateho storočia.
.peter Zajac
Autor je literárny vedec.
    
Švantnerov tekutý svet/
Keď na prvej čítacej skúške Nevesty hôľ  herci dočítali text, Alexander Bárta povedal, že ak to chceme nejako zmysluplne inscenovať, musíme sa stať absolútne slobodní. Slobodní na to, aby sme akceptovali svet, v ktorom má mytológia a iracionalita rovnaké, ak nie dôležitejšie miesto ako racionalita a poriadok; v ktorom sa minulosť, mýtus, sen,  halucinácia a prítomnosť vzájomne miešajú bez toho, aby si ktorákoľvek z týchto rovín mohla nárokovať právo byť kľúčom k chápaniu reality; prenikli do sveta, ktorý je zabývaný postavami, čo nemajú len jedno pevné a jasné racionálne jadro, ale sú premenlivé, tekuté, mnohovrstevné a nedajú sa chytiť do siete bežnej psychológie alebo sociológie.
Švantner to inscenátorom neuľahčuje. Nejde ani tak o ťažkosti pri inscenovaní príbehu, v ktorom je jednou z hlavných postáv príroda – jej pudy, krv, miazga, zem, voda, oheň...   Problém je skôr v bohatosti motívov Švantnerovho románu. Hoci Nevesta hôľ nie je ani zďaleka taký rozsiahly román ako neskorší Švantnerov román Život bez konca, už len v samotnom rozprávačovi – Liborovi sa prepletá (a zmotáva) niekoľko tematických nití. Libor sa vracia z civilizácie k svojim koreňom, no zisťuje, že sa už nemá kam vrátiť, pretože ten idylický svet jeho mladosti dávno neexistuje – je len spomienkou alebo zbožným prianím. Ani do civilizácie, v ktorej zúri vojna, sa nemôže vrátiť, a tak sa dezorientovaný a vykorenený potuluje medzi tradíciou a modernou. Zároveň je to aj príbeh o mužovi, ktorý sa snaží pochopiť a pochopením zmocniť ženy, ale nedokáže to – žena sa mu mení pred očami, raz je pre neho svätica, potom šľapka, raz zvieratko, inokedy lyricky krehká, raz submisívna, inokedy dominantná a on s týmto vedomím neuchopiteľnosti nedokáže žiť. Zároveň je Libor detektívom, ktorý pátra po podstate diabla –  divej, pohanskej, prírodnej sily, ktorá mu priamo pred očami mení podobu. Švantnerov svet je tekutý – nedá sa na javisku budovať, dá sa do neho len ponárať.
.daniel Majling
Autor je dramaturg Činohry SND.

Stratili sme korene/
Lyrizovaná próza je pre divadelníkov a filmárov zaujímavá, hoci neposkytuje – a to je istý paradox – nejaké výrazné akčné príbehy. Je to skôr typ literatúry introvertnej. František Švantner sa u nás na javisku dosť vydaril, hoci jeho inscenovanie je mimoriadne náročné. Nestačí mať dobrý inscenačný scenár, treba na to aj špeciálne pripravených hercov, ktorí dokážu emocionalitu vnútra postáv aj zhmotniť, zviditeľniť na javisku.
Martin Ťapák urobil podľa scenára Igora Rusnáka v roku 1971 poetický film Nevesta hôľ. Roman Polák inscenoval Nevestu hôľ v roku 1986 v martinskom divadle, pričom si Švantnerov román sám upravoval a adaptoval. Vtedy bol tento súbor vo veľmi dobrej kondícii a Roman Polák postavil inscenáciu na tom, že ak sa človek vyviaže z vlastného prostredia a po rokoch sa doň vracia, už nemá dosť dispozícií na to, aby sa mohol nanovo adaptovať a nadviazať na svoje detstvo, na svoje spomienky. Ten príbeh má, samozrejme, veľa až takmer detektívnych motívov, čo je napokon u Švantnera veľmi časté. Martinská inscenácia bola interesantná v tom, že konfrontovala človeka s prírodou, z ktorej vyšiel, no ktorú svojím spôsobom zradil. Už sa nedokázal adaptovať a pri stretnutí s „divožienkou” Zunou, ktorá je stelesnením baladickosti, živelnosti, aj istej sexuálnosti, jednoducho prehráva svoj zápas a musí z tohto prostredia odísť.
Zaujímavú scénu v Martine urobil Jozef Ciller. Z prírodného, svetlého, pravdepodobne jedľového dreva urobil veľký kubus, ktorý priestor na javisku uzatváral. To znie trošku paradoxne, keďže Švantnerov príbeh sa odohráva v prírode, na vrchoch, v doline, na mlyne, pri potoku, v interiéri krčmy. Pod Polákovým vedením však herci dokázali meniť prostredia bez toho, aby sa museli prestavovať súčasti scénografickej výbavy. Iba svojím herectvom dokázali naznačiť zmenu priestoru bez toho, aby sa stratila kontinuita danej postavy.
Druhá interesantná inscenácia sa udiala v roku 2004 na pôde popradského ochotníckeho divadla Commedia, kde Švantnerovu Malku adaptoval a režíroval Vlado Benko, jeden z popredných tvorcov slovenského ochotníckeho divadla. Táto inscenácia bola postavená na princípe človeka, ktorý sa v zložitostiach prírody nie dosť dobre orientuje a neustále naráža na nejaké prekážky, ktoré ho zomelú. Bola to inscenácia v ponurom, baladickom tóne s výraznou symbolikou. Svoje miesto tam mali napríklad tabule s Mojžišovým zákonom, keďže Vlado Benko hľadal paralely Švantnerovho príbehu s Božími prikázaniami. Tá inscenácia dostala na Scénickej žatve cenu za tvorivý čin roka a v roku 2005 s ňou účinkovali aj na svetovom festivale ochotníckeho divadla v Monaku, kde zožala veľký úspech.
Zaujímavou inscenáciou boli Piargy Romana Poláka a Daniela Majlinga v nitrianskom Divadle Andreja Bagara z roku 2008. Bola to montáž poviedok Františka Švantnera, Dobroslava Chrobáka a Margity Figuli, koncipovaná ako panoramatický obraz. Nebál by som sa túto inscenáciu nazvať pokusom o divadlo sveta, založené na zdanlivo folklórnom materiáli, oscilujúce medzi ľudským úsilím a limitmi, ktoré prírodné prostredie človeku nastavuje ako istú prekážku.
Od martinskej Nevesty hôľ Roman Polák pokročil k istému pesimizmu. Scénograficky novú inscenáciu v akejsi čiernej diere, kde sa ľudské vlastnosti vyjavujú najmä v negatívnych podobách. Nie je tam žiadny lúč svetla, ktorý by čosi ospravedlňoval. Ľudia sú tu živočíšni a téma živočíšnosti je v novej inscenácii Nevesty hôľ v SND dominantná. Súvisí to s dobou, s osobným dozrievaním inscenátora a s iným pohľadom na skutočnosť. A to je v poriadku. Veď divadlo by sa aspoň občas malo robiť tak, aby korešpondovalo so súčasnosťou, s pocitmi ľudí, s aktuálnym stavom spoločnosti. Dalo by sa teda povedať, že nová Polákova Nevesta hôľ je akýmsi pohľadom do čiernych duší.
Švantner nás upozorňuje na to, že sme stratili prirodzené korene, že sme bez zakotvenia v hodnotách, v systémoch, ktoré majú svoju mravnú postať, svoju racionalitu, svoju emocionalitu.
Slovenská sezóna sa v SND začína rôznorodo, čo je dobre. Návrat ku Karvašovi je zaujímavý, aj Timravin Bál je veľmi interesantný, napokon, aj Klimáčkov Mojmír II., hoci to je inscenácia, ktorá ráta s vedomostne disponovaným človekom. Považuje za neobyčajne pozitívny signál fakt, že slovenské inscenácie sú v SND vypredané, že obecenstvo na to masovo chodí, priznávam, na začiatku som to ani veľmi nepredpokladal.
Tieto štyri inscenácie ma zaujali tým, že vydávajú kritické stanovisko o slovenskom národe. Posunuli sme sa v pohľade na národnú minulosť od selankovitých, rapsodických vecí, riešiacich najmä to, ako nám všetci ubližujú. Obraz, ktorý tieto inscenácie prinášajú, je miestami až krutý, ale podľa mňa pravdivý.
.vladimír Štefko
Autor je teatrológ, profesor na Katedre divadelných štúdií Divadelnej fakulty VŠMU.

Recenziu Polákovej inscenácie Nevesta hôľ v SND nájdete na strane...

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite