Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Problém Atén alebo Frankfurtu?

.dalibor Roháč .časopis .týždeň v ekonomike

Gréci dlho bezhlavo míňali, keď došlo na najhoršie, prinútili ostatných zložiť sa na záchranu, a teraz si zvolili populistov, ktorí hodlajú Európu vydierať ešte viac. Celá pravda?

Na tom príbehu je veľa pravdy. Grécko sa do eurozóny nemalo nikdy dostať. Jeho hospodárenie bolo dlhodobo katastrofické, blízke tomu, čo misie MMF nachádzajú v účtovných knihách banánových republík. Nie je to však celý príbeh.
Od roku 2013 vykazujú grécke verejné financie primárny prebytok, čo znamená, že po odrátaní nákladov na financovanie dlhu už príjmy rozpočtu prevyšujú výdaje. Trojka, zložená z Európskej únie, Európskej centrálnej banky a MMF tiež s istým úspechom tlačí Grékov do nutných, často bolestných štrukturálnych reforiem.
Mohli Gréci urobiť viac? Asi áno, ale treba tiež uznať, že od začiatku krízy čelili nevýhode, ktorou je absencia samostatnej menovej politiky. V Spojenom kráľovstve sa podarilo ministrovi financií Georgovi Osbornovi dôsledné ozdravenie verejných financií práve vďaka menovej expanzii britskej centrálnej banky pod vedením Marka Carneyho. Grécko takýto luxus nemalo.
Ako napísal Sam Bowman, riaditeľ londýnskeho Adam Smith Institute, veľkou chybou trojky „bol predpoklad, že štrukturálne reformy v gréckej ekonomike, ktorými boli podmiené záchranné balíky v rokoch 2010 a 2011, budú stačiť na naštartovanie ekonomického rastu tvárou v tvár neustávajúcej deflácii.“ Tá dnes dosahuje 2,5 percenta, čo znamená, že ECB v Grécku podstreľuje svoj inflačný cieľ o 4,5 percenta!
Deflácia je problém najmä preto, že spomaľuje rast nominálneho HDP. Práve preto sa v Grécku ťarcha dlhu a deficitu neznižuje napriek pokroku vo fiškálnej konsolidácii. Návrh Yanisa Varoufakisa (gréckeho ministra financií, ktorý vyvolal pozornosť okrem iného svojou nevkusnou koženou bundou) na naviazanie splácania gréckeho dlhu na rast nominálneho HDP nie je vôbec absurdný. Nie je však ani riešením súčasnej situácie.
Je však ťažké predstaviť si riešenie bez hlbšej zmeny európskej menovej politiky, ktorá dnes vyvoláva hlbokú defláciu na periférii eurozóny. To sa, samozrejme, ľahšie povie než urobí, pretože eurozóna je zložená z veľmi rozdielnych krajín (nie je „optimálnou menovou oblasťou“). Odporcami menového uvoľnenia sú najmä Nemci – vzhľadom na svoju historickú skúsenosť, ale aj preto, že nechcú byť bohatým strýkom, z ktorého všetci príbuzní ťahajú peniaze.
ECB tak už dlho podstreľuje svoj inflačný cieľ v eurozóne. Jej ohlásené kvantitatívne uvoľňovanie je z tohto hľadiska správnym krokom, ale bude podľa všetkého primalé na to, aby dostalo Grékov z problémov.
Iste, súčasná politická reprezentácia v Grécku je nepríťažlivá nielen svojím primitívnym populizmom, ale i sympatiami k putinovskému Rusku. Treba sa však zamyslieť, čo možno urobiť, aby sa neradostná situácia nestala ešte horšou. Hrozbou totiž je, že veľkohubí grécki populisti môžu hlúpym rozhodnutím spôsobiť finančnú krízu v eurozóne a zároveň vženú Grécko do objatia Putina.
Je preto zásadnou chybou – a možno dokonca historickou tragédiou – že sa ECB pod tlakom nemeckej verejnej mienky ani nepokúša tomuto scénaru zabrániť.
.autor je analytik Cato Institute vo Washingtone.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite