Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Grossmannova dedina

.juraj Kováčik .časopis .literatúra

Kniha Moja dedina, ktorú zostavila Anna Schirlbauer, obsahuje práce fotografa Igora Grossmanna od začiatku päťdesiatych rokov do roku 1968, keď sa v zrelom veku stal fotografom profesionálom a odsťahoval sa do Bratislavy.

Cesty fotografa môžu byť kľukaté. Igor Grossmann bol synom žilinského lekárnika. Sám vyštudovaný lekárnik, ktorý sa krátko pred svojou tridsiatkou pripravoval na prebratie rodinnej lekárne a fotenie bolo pre neho iba koníčkom, rozvíjaným v kultúrnom prostredí vtedajšej mestskej elity. Komunizmus, 50. roky, zoštátnenie a nedobrovoľné presídlenie do Rajca popostrčili Grossmanna aj proti jeho vôli do sveta slovenského vidieka. Pre nasledujúce roky sa dedina a život na nej stali stredobodom Grossmannovej fotografie.
Moja dedina prináša výber, v ktorom sa miešajú rôzne polohy, od dokumentárnej po vyhranene výtvarnú. A hneď na začiatku môžeme povedať, že u Grossmanna výtvarník víťazí nad dokumentaristom. Moja dedina predstavuje jeden z možných pohľadov na túto časť Grossmannovej tvorby. Kniha obsahuje veľa doteraz nezverejnených fotografií a čitateľ iba háda, čo ešte zostalo nezverejnené či nespoznané.

.lekárnik v Rajci
Idealizovaný obraz slovenského vidieka bol nástrojom, ktorý bol využívaný a zneužívaný štátnou kultúrnou politikou kontinuálne naprieč všetkými režimami dvadsiateho storočia. Grossmann však ako amatér nebol viazaný konvenciami a možno práve nenaviazanosť jeho tvorby na oficiálne potreby a požiadavky doby je jedným zo zdrojov jej jedinečnosti. Tým druhým bola blízkosť k ľuďom, zachyteným na fotografiách. Grossmann žil a pracoval v Rajci ako lekárnik a dá sa predpokladať, že veľa z ľudí, ktorých fotografoval, poznal ako svojich zákazníkov či pacientov. Táto známosť mu zrejme uľahčila prístup k nim, Grossmann ako fotograf si však stále udržiaval odstup a zostáva pozorovateľom, nie účastníkom. Jeho fotografie nie sú veľmi intímne a často nám pri detailnom pohľade na ľudí ukazuje strojené, starostlivo komponované portréty, ktoré svojím spôsobom pripomínajú neskoršie fotografie umeleckých osobností, ktoré urobil už ako profesionálny fotograf v Bratislave. Vzájomné poznanie tu potom naznačuje skôr uvoľnená póza fotených.
K najsilnejším častiam knihy patria fotografie, ukazujúce ťažkú prácu spojenú so životom na videku. Grossmann s obľubou používal podhľad, ktorým dodal záberu priestor a vtiahol diváka dovnútra. Dych berúci zjazd so saňami naloženými drevom, žena zhrbená pod ťažkým nákladom, žena zaháňajúca sa motykou, ktorá akoby iba o centrimentre minula objektív fotoaparátu. Oproti týmto záberom stoja pohľady na kolobeh prác na dedine, zachytené vo veľkej scenérii s prístupom krajinkára, s dôrazom na správne svetlo napomáhajúce definovanie štruktúr a línií, pohľady, kde ľudia tvoria iba malý, takmer vždy však nevyhnutný doplnok fotografií.
Mnohé Grossmanove fotografie sú nearanžované momentky. Niektoré sú zachytené v chvate, pri náhlom objavení príťažlivého námetu, ale najzaujímavejšie sú tie, ktoré vznikli cieleným hľadaním a trpezlivým čakaním na usporiadanie vecí. Grossmann sa často snaží zachytiť rozhodujúci okamih. Nie je to však rozhodujúci okamih v zmysle zachytenia vyvrcholenia akcie alebo diania, tej chvíle, keď sa predmet vyhodený do vzduchu na chvíľu zastaví predtým, ako začne padať dole. Grossmann striehne na chvíle, keď sa prvky obrazu – ľudia, siluety domov, holé konáre stromov a čierny potok, pretekajúci stredom dediny, usporiadajú do kompozície na milimeter presne vyváženej, harmonickej a lahodiacej oku. Proces hľadania týchto momentov nám v knihe odhaľujú mimoriadne cenné dvojstránky, ktoré výslednú fotografiu prinášajú spolu so zábermi, ktoré k nej viedli, ako v prípade Svadby z Vychylovky, 1967.

.tušené, cítené
Fotografie, v ktorých Grossmann hľadal zmysel vecí a ľudského údelu cez hľadanie harmónie a usporiadania, takého, ktoré dokáže zachytiť a zhmotniť dovtedy iba tušené či cítené vzťahy ľudí a sveta, v ktorom žijú, sú najsilnejšími momentmi jeho tvorby. Zima a zasnežená krajina, ktoré vnášajú do sveta čistotu a abstrakciu, boli pre takéto fotografie tým najlepším obdobím. S hľadaním ideálneho obrazu súvisí aj používanie výrezov. Vďaka kontaktnému hárku z Rajca 1957 zistíme, že výsledná fotografia v štvorcovom formáte je výrezom z menej presného záberu. A nie je náhoda, že vo vybranej fotografii sú fotené ženy zachytené zozadu. Fotograf ich už nezobrazuje ako individuality, ale ako znaky alebo symboly. Grossmannovmu priateľstvu ku Kompánkovi, ktoré bolo pre jeho fotografie zrejme dôležité, je venovaná jedna kapitola knihy. Vzájomná blízkosť ich tvorby bola zachytená na výstave Zaujatí krásou, ktorú v Národnej galérii pripravili Aurel Hrabušický a Bohunka Koklesová.
Grossmann strávil v Rajci roky, ktoré znamenali zánik tradičného vidieka. Ženy v krojoch v malej izbe a pri nich televízor so zašumeným obrazom, na ktorom beží hokejový zápas, Čičmany 1962, je zrejme naaranžovaným, ale zábavným zachytením toho, ako moderný svet vtrhol na dedinu. Drevenice sa rozpadávajú a sú nahrádzané murovanými stavbami, v ktorých nezostalo ani stopy po harmónii a proporčnosti tradičnej architektúry. Tak, ako v mnohých iných prípadoch, aj tu prekonalo Slovensko civilizačný rozdiel skokom, ktorý znamenal zánik tradičných hodnôt a ich nahradenie napodobeninou a občas skôr paródiou na preberaný model. Tento príbeh sa u nás opakuje stále dokola a netýka sa iba vidieka. Stačí sa len pozrieť na zmenu, akou za posledných dvadsať rokov prešla Bratislava. Aj to je jedna z príčin, pre ktorú sa oplatí túto knihu fotografií Igora Grossmanna spoznať.
.autor je fotograf

Anna Schirlbauer, Igor Grossmann: Moja dedina (Matica slovenská, 2014). Výberová kolekcia 110 fotografií z obdobia 1953 – 1968, z ktorých väčšina ešte nebola publikovaná, zachytáva autentické okamihy zo života severoslovenskej dediny v 50. a 60. rokoch minulého storočia.)

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite