Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Referendum: Ísť či neísť? (II.)

.fero Múčka .časopis .polemika

Referendum o rodine vyvolalo intenzívnu diskusiu. Polemika prebieha aj v našej redakcii. Rozhodli sme sa nenechať si ju len pre seba. Dnes vám prinášame druhú časť debaty redaktorov .týždňa, v budúcom čísle nájdete záverečnú dvojicu názorov.

Áno/
Jedna z otázok referenda požaduje, aby rodičia mali právo veta, ak sa štát rozhodne sexuálne vychovávať ich deti na vlastnú päsť.
Pre dvoma rokmi si v americkom The New York Times klinická psychologička Meg Jay všimla, že predmanželské spolužitie koreluje s vyšším počtom stroskotaných manželstiev. Keďže mala vlastnú prax, mohla si dovoliť aj interpretáciu. Dospela k presvedčeniu, že problémom je množstvo záväzkov, ktoré takéto spolužitie prináša. Spoločné nájmy, spoloční priatelia, spoločné auto či nábytok, spoločný domáci miláčik. To všetko znemožnilo využiť základnú výhodu (úlohu) randenia - možnosť ukončiť vzťah, ak zistíte, že to nefunguje dobre. Sťaženie rozchodu znamená, že mnohé páry si krach „nechávajú” až na manželstvo.

.tak vraveli odborníci
Zaujímavé je odsledovať, ako sa odborný názor na túto tému vyvíjal. Nie tak dávno, pred dvadsiatimi až tridsiatimi rokmi, začalo byť moderným tvrdiť, že spolužitie je to najlepšie, čo môžu páry pred sobášom spraviť. Spoznajú sa, oťukajú si spolužitie a do manželstva budú vstupovať otestovaní. Neskôr sa však začalo ukazovať, že manželské páry, ktoré prešli viacročným spolužitím pred sobášom, sa rozchádzajú častejšie. Na pomoc rýchlo prišli prvé interpretácie paradoxu. Zvalili to na konzervatívnosť párov. Vysvetlením, že konzervatívnejšie páry mali menšiu tendenciu žiť spolu pred svadbou a majú menšiu tendenciu sa rozvádzať. Nie preto, že by ich manželstvá boli kvalitnejšie, ale pre svoj svetonázor. Trvalo dlhší čas, kým nakoniec padla aj táto interpretácia.
Téza otestovať si manželstvo pred manželstvom sa medzičasom dostala nielen do ženských magazínov, ale aj do vzdelávacích programov škôl v mnohých krajinách, ako odporúčanie mladým ľuďom pre zodpovedné budovanie vzťahu. Hoci sa po desaťročiach ukazuje, že to nemusí platiť, zaradiť spiatočku je v zásade nemožné.
Západná spoločnosť sa z nejakého dôvodu rozhodla, že školy by dnes mali intenzívne učiť aj to, ako sa má správne sexuálne žiť. Presadzuje sa myšlienka, že je dôležité zavádzať do škôl či už do škôlok viac sexuálnej výchovy. Na tento trend reaguje jedna z otázok blížiaceho sa referenda: Súhlasíte s tým, aby školy nemohli vyžadovať účasť detí na vyučovaní v oblasti sexuálneho  správania či eutanázie, ak ich rodičia alebo deti samy nesúhlasia s obsahom vyučovania?

.radšej opatrne
Zdvihnutý prst pritom zďaleka nie  je len o riziku zlých odborných odporúčaní, ktoré sa časom ukážu ako kontraproduktívne. Sexuálna výchova nie je aritmetika, je to najmä hodnotová výchova. Napríklad, niektorí rodičia chcú svoje deti vychovávať tak, aby sexuálne spolužitie chápali ako súčasť hlbokého vzťahu, napríklad až ako súčasť manželského života a vznik nového života, ku ktorému zvykne viesť, chápali ako dar. Inde sa, naopak, preferuje interpretácia, že dôležitá je zdravotná stránka úkonu, jeho chápanie ako prejav slobody a následne schopnosť poradiť si s „nečakanými dôsledkami“ (počatím). Západná spoločnosť si v tomto konkrétnom čase prisvojila túto druhú interpretáciu a pomerne agresívne sa ju snaží pretláčať ako normu pre všetkých. Aj preto sa čoraz viac presadzuje, aby sa deti tejto téme v školách venovali častejšie, názornejšie a v skoršom veku.
O tom, že spor o sexuálnu výchovu je aj hodnotovým sporom, svedčí nakoniec aj samotné hodnotové rozdelenie zástancov či odporcov. Napríklad, medzi všetkými inštitúciami, neziskovkami či súkromnými firmami a ich predstaviteľmi, ktorí dnes vo svete hovoria o dôležitosti toho typu sexuálnej výchovy na školách, sotva nájdete niekoho s prolife presvedčením. Skôr naopak, medzi najväčšími lobistami sú poskytovatelia špecifického typu zdravotnej starostlivosti (kliniky zamerané na potraty) a príbuzného biznisu. Podobné hodnotové delenie možno vypozorovať aj u nás medzi presadzovateľmi a odporcami sexuálnej výchovy. Málo presvedčivé je tiež tvrdenie, že tunajšia sexuálna výchova bude brať do úvahy široké hodnotové zázemie. Keďže často ide o vzájomne si odporujúce pohľady, je nemožné ich skĺbiť, a nakoniec niekto rozhodne, čo sa má považovať za správne.

.čo rozkáže štát
Otázka preto znie, či je naozaj úlohou štátu, aby zvolený hodnotový postoj nanucoval deťom všetkých rodičov, neakceptujúc ich vlastné presvedčenie. To občas vyúsťuje aj do potláčania iných práv rodičov. Pri troche prehľadávania možno naraziť na nie ojedinelé prípady, keď boli rodičia v západnej Európe či v niektorých štátoch USA pre nesúhlas s obsahom či formou výučby perzekvovaní, napríklad im bol odmietnutý prístup do škôl, ktoré navštevovali ich deti.
Paradoxne pôsobí, že program viac sexu do škôl sa deje v čase, keď je západný svet vystrašený zo stagnácie, nielen ekonomickej, do ktorej sa dostal. Z niekdajších líderských pozícií ho vytláčajú krajiny či kultúry, ktoré sú preň skôr súperom, ako spojencom.
Tento paradox bude ešte viac platiť pre Slovensko, krajinu s upadajúcim školstvom, ktorá už dlho  ani na to, ako aspoň zastaviť hlúpnutie detí v matematike či v chápaní písaného slova. Napriek slabému a ďalej slabnúcemu výkonu nášho školstva  budeme  vo verejnej debate čoraz viac počúvať prekáračky zástancov aj odporcov sexuálnej výchovy.
Dôvodov na podporu požiadavky, aby rodičia mali možnosť brániť sa pred novým konceptom sexuálnej výchovy v školách, je viacero. Môže to byť nedôvera v samotný odborný konštrukt či predpoklady, z ktorých predmet vychádza. Môže to byť nesúhlas s hodnotami, ktoré tak štát bude presadzovať. Môže to byť nesúhlas už len s tým, že v tejto téme bude chcieť štát nahradiť rodičov. A môže to byť aj nesúhlas s tým, že táto agenda vytlačí oveľa dôležitejšie témy. ktorými by sa školstvo malo zaoberať.
.fero Múčka

Nie/
Moje „nie“ určite nie je jednoduché. Nestojí za ním ideológia, ktorá by na všetko našla odpoveď a pochybnosti vysunula do bezpečnej vzdialenosti. Nestojí za ním dokonca ani nezničiteľný pocit, že takto je to jedine správne. A predsa na referendum nepôjdem.

Som preto proti manželstvu muža a ženy? Nie som. Manželstvo je tak či onak len zväzok medzi mužom a ženou. Máme to aj v ústave, ale aj keby sme nemali, na realite sa nič nemení. A je to ešte oveľa viac. Je to spojenie dvoch ľudí, ktorí sa našli, ľúbia sa a vedia, že sú spolu navždy, v dobrom i v zlom. Naveky. (Aj vo večnosti.)
Štát v manželstve vidí najmä tú pragmatickú stránku (základná bunka spoločnosti, „produkcia“ daňových poplatníkov, voličov, šikovný materiál do kampaní). Cirkvi sa v manželstve snažia vidieť aj tú nadpragmatickú stránku, už celé veky. Katolícka cirkev považuje manželstvo za sviatosť, za nerozlučné, a ja sa pred týmto presvedčením skláňam. Že je to ideál? No a? Ideál je vzor, ku ktorému by sme sa mali snažiť priblížiť. (Ale nie je to palica, ktorou máme biť tých, čo ho nedosiahli.)
Manželstvo je sväté, na tom nič nezmení postoj štátu. Nevidím dôvod, prečo by mal štát manželstvo nejako posväcovať, ono už sväté je. Dejiny sú skôr plné príkladov toho, že čoho sa štát dotkne, na tom zanechá špinu, nie posvätenie. A nepotrebujem ani mienku polovice či nadpolovice oprávnených voličov, aby tento môj postoj podporila či zavrhla. Okrem toho si nerobím ilúzie, že všetci, ktorí pôjdu k urnám povedať  „áno manželstvu“, tým povedia, že manželstvo za sväté považujú – mnohí len pôjdu vyjadriť svoj odpor voči tomu, čo považujú za nenormálne.
Som za registrované partnerstvá a nenazývam ich „homomanželstvami“. Človek má právo žiť s človekom, ktorého miluje, spojil s ním svoje nádeje, svoju budúcnosť. Má právo s ním žiť  a byť mu nablízku počas choroby, dostávať informácie o jeho zdravotnom stave, nadobúdať s ním spoločné vlastníctvo. Prečo by to tak nemalo byť? Lebo to niekoho iného pohoršuje? Ale pohoršenie nie je vždy prejavom zdravého uvažovania, zhrozeného tým nezdravým. Občas je jednoducho prejavom iracionálneho vnútorného bloku, ktorý sa ťažko prekonáva.
Poznám gej-páry, ktoré spolu žijú, ako sa hovorí, usporiadane. Netvrdím, že tak žijú všetky páry osôb jedného pohlavia. Ale tvrdí niekto, že usporiadane žijú  všetky páry muž-žena? Inak, trúfam si odhadnúť, že ľudia, ktorí sa viazať nechcú, ktorí vyznávajú tzv. voľnú lásku, sa o žiadne registrované partnerstvo usilovať nebudú – načo by si komplikovali život?
Človek je v prvom rade jednotlivec, kolektívne súdy a hádzanie do jedného vreca nikdy nevystihne realitu. Lenže presne to sa tu teraz deje. Vytvoril sa kolektívny obraz gejov ako ľudí, ktorí nás chcú všetkých zotročiť, zmeniť naše vnímanie spoločnosti, morálky, prekresliť nás na svoj obraz. Vytvoril sa obraz nepriateľa. Pritom realita je, že aj gejovia, tak ako my heterosexuáli, sú názorovo rôzni, niektorí konzervatívnejší, iní liberálnejší, niektorí sú veriaci, iní ateisti, a dá dosť práce predstaviť si ich ako nejakú jednotnú „loby“.
Žiaľ, pred referendom si ich mnohí takto predstavujú. Aj preto, že tu dostala obrovský priestor samoľúbosť, ktorá sa prejavuje moralizovaním. Neraz vidím, že človek, ktorý ani náhodou nežije morálne, zrazu pocíti svätý hnev na „buzíkov“, hoci žiadnych ani len nepozná. Akoby sa tešil, že našiel niekoho, nad kým sa môže cítiť nadradený, lebo je „bezpečne hetero“. Teší sa, že takýto „hriech“ nikdy nespácha, pred takýmto „pokušením“ je v bezpečí. (A to teraz radšej nepočítam tých, ktorí homofóbiou maskujú svoju vlastnú komplikovanú identitu.) Ale samoľúbosť je veľmi vratkou podstatou morálky. Je si niekto z nás heterosexuálov istý, že nás Boh bude pre našu orientáciu súdiť tolerantnejšie?
Len na okraj, ja osobne považujem za nenormálnu promiskuitu. Neveru. Striedanie partnerov – ba niekedy ani nie partnerov, len zábavky na jednu noc. Ľutujem ľudí, ktorí sa nedokážu k nikomu pripútať, pre nikoho obetovať. Ale nemyslím, že by sa tu chystalo nejaké referendum za vernosť. Je zrejme trochu ťažšie naplniť ideál vernosti ako jednoducho byť hetero. Na to prvé treba úsilie, na to druhé sa stačí tak narodiť.
K tomu, či by si páry osôb rovnakého pohlavia mali mať možnosť adoptovať deti, nemám jednoznačný postoj. Je tam mnoho problémov, veď samy adopcie sú problematické. Ale jednoznačne viem, že sú rodiny, navonok tradičné (lebo u nás na tradičnosť zjavne úplne stačí, že sú zložené z otca a mamy a detí), kde je deťom veľmi zle. Nie som za experimentovanie s deťmi. To ani náhodou. Ale je každá rodina zložená z muža, ženy a detí, lepšia ako rodina, kde by dieťa vychovávali dve ženy či dvaja muži? Vieme dobre, že nie. Preto opatrne. Vždy je realistickejšie posudzovať individuálne prípady ako abstrakcie.
Čo sa týka povinnej sexuálnej výchovy, tá zostane vždy jablkom sváru: o tom, čo a kedy sa má dieťa o sexe dozvedieť, sotva zavládne konsenzus ešte aj v rámci jednej ulice, nieto v rámci Slovenska. To, že sexuálna výchova do školy patrí, je podľa mňa jasné. Jej obsah, to už je niečo iné. Na ten by si rodičia a školy mali dať pozor, takisto ako na „detail“, kto bude sexuálnu výchovu učiť. Lebo zlý učiteľ tu môže pokaziť ešte viac než na iných predmetoch.
Veľmi dobre viem, že vždy je riziko, že to, čo sa dieťa dozvie v škole, nebude v súlade s názormi rodičov. Nuž ale rodič je tu aj na to, aby dieťaťu vysvetlil, že jeho názor je iný a morálnejší. Ak sa niektorí rodičia boja, že sa im to nepodarí, asi málo veria v silu svojej výchovy. Realistický rodič vie, že konflikty rôznych názorových svetov musí s dieťaťom riešiť často a netýkajú sa ani zďaleka len sexuality.
.marína Gálisová

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite