Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Británia si zakrývala oči

.nick Cohen .časopis .téma

V Británii prekvitá ideológia, rovnako sexistická, homofóbna, netolerantná a vražedná ako fašizmus. Je to ideológia radikálneho islamu. Na rozdiel od fašizmu však takmer nemá oponentov. Chýba tu antifašistická kultúra, ktorá by sa proti radikálnemu islamu postavila a spoločensky ho znemožnila.

Donedávna bolo takmer nemysliteľné, aby britské školy potláčali radikálny islam tak, ako potláčajú napríklad nacizmus. Kritika islamu sa v akademickom prostredí automaticky chápala ako islamofóbia – teda len ďalší prejav rasizmu. A obvinenia z rasizmu, to nechcel nikto riskovať, aj keby boli úplne absurdné. Na univerzitách prednášali moslimskí klerici, hlásali nerovnosť medzi mužmi a ženami, trest smrti za neveru. Na ich prednáškach bolo publikum segregované – muži museli sedieť vpredu, ženy vzadu. Vlani sa po prvý raz stalo, že politici skritizovali Radu pre britské univerzity, orgán, ktorý zastupuje všetky vyššie vzdelávacie inštitúcie v krajine za to, že islamskému klerikovi priznala neodňateľné právo segregovať na verejných prednáškach mužov a ženy. Ale to už je – dúfam – predzvesť nových časov, nového prístupu štátu. Áno, agresívnejšieho a menej „liberálneho“. Nemýľte sa, netlieskam novým štátnym právomociam. Skôr sa desím spoločnosti, v ktorej budeme podriadení prísnejším zákonom a naša sloboda prejavu dostane náhubok. No ešte väčšmi sa desím toho, čo vidím teraz okolo seba.

.kedy sme ich naozaj kritizovali?
Ako hovorí môj kolega Shiraz Maher, viac britských moslimov dnes bojuje za Islamský štát, ako slúži v britskej armáde. Viac než 30 percent osôb, ktoré boli v rokoch 1999 až 2009 odsúdené za teroristické činy súvisiace s al-Káidou, navštevovali univerzitu alebo inú inštitúciu vyššieho vzdelávania.  A ako vám povie každý policajt, bezpečnostné zložky sa obávajú vraždenia, keď sa sem vrátia bojovníci Islamského štátu, plní nenávisti k Západu, k Židom, ku gejom – k všetkým a všetkému, čo ich fašistická ideológia odsudzuje.
Obávajú sa takých ako Nasser Muthana, Brita, ktorý vstúpil do radov Islamského štátu a na Twitteri sa chvasce: „Kafir [neveriaci] sa boja, že zabijeme Jazidov. Naša cesta je jasná, pobijeme ich mužov a ich ženy aj deti vezmeme do otroctva, inšalláh.“
Nasser Muthana, tak ako mnoho iných, nie je bežný vrah. Je to náboženský vrah. A nie je hlasom  utláčaných. Kedysi pôsobil ako nasledovaniahodný mladý muž. Jeho otec o ňom hovoril, že je „tichý a vzdelaný“. Štyri univerzity mu ponúkli možnosť študovať medicínu. Ak by niekto tvrdil, že islamistických fanatikov dohnala k zabíjaniu bieda a postavenie na okraji spoločnosti, on je presne opačný prípad.
Treba si však položiť otázky, kedy tento mladý muž na svojej ceste k barbarstvu začul naše argumenty, liberálne argumenty, proti radikálnemu islamu? Kedy sa stretol s odporom voči mužom, ktorí sú predsa sexisti – veď znásilňujú a zotročujú ženy? Kedy narazil na kritiku bigotnosti takej neoblomnej, že odsudzuje na smrť každého, kto nezdieľa jej verziu islamu? Inými slovami, kedy v našej údajne liberálnej spoločnosti zaznievalo konzistentné odsúdenie ideí takých homofóbnych, nedemokratických, antisemitských, sektárskych, pomstychtivých a násilníckych, že by mali byť nočnou morou každého liberála?

.kultúra je viac než zákon
Dnes stovky, možno aj tisícky mladých Britov páchajú zločiny proti ľudskosti. Politici reagujú mocensky a mne sa obracia žalúdok pri predstave, aké nové zákony a aké nepokoje na uliciach nás čakajú, ak si tí, ktorých zverboval Islamský štát, prenesú svoju vojnu aj sem.
Lenže kultúra je najmenej taká dôležitá ako zákony. Možno nemá moc zatýkať a trestať, ale je vytrvalejšia a všadeprítomnejšia. Presiakne aj do tých kútov, kam polícia nemá dosah. Najmä u mládeže je určite účinnejšie to, čo kritizujú a zosmiešňujú ich kamaráti než prejavy členov vlády. Žiaľ, pravda je taká, že Británia, Európa a Spojené štáty americké v skutočnosti nemajú antifašistickú kultúru.
V dnešnej Británii mám priateľov, ktorí žijú ako disidenti v diktatúre. Stretávajú sa len v utajení. Každého nového človeka na svojich stretnutiach dôkladne preverujú, lebo sa boja, že by to mohol byť špeh. Ich život riadi strach. Sú to bývalí moslimovia, žijú v údajne slobodnej krajine, ale boja sa, že ich nepriatelia označia za odpadlíkov a v súlade so zákonmi šaríje zabijú. A zastávajú sa ich vari tí, ktorí sami seba považujú za antifašistov? Nie. Liberálnych moslimov či bývalých moslimov považujú za hŕstku zúfalcov, ktorých ani nestojí za to brániť – jednak je ich málo, a jednak, kto by si chcel pohnevať zároveň radikálnych islamistov aj liberálov, ktorí každú kritiku islamu považujú za rasizmus?

.obavy zo zlej reklamy
Anglicko, údajne liberálne, je dnes schopné odsúdiť skôr kritikov odpudivých myšlienok ako tých, ktorí takéto myšlienky hlásajú. Nie tak dávno sa chystala Sekulárna právnická spoločnosť predniesť pred publikom zloženým zo študentov práva na University of West London správu o islamských fanatikoch, ktorí v roku 2014 prednášali na rozličných britských vysokých školách. A čo sa stalo? Správa neodznela, univerzita ju zakázala. (Zjavne prevládli obavy zo „zlej reklamy“.) Inými slovami, kým extrémistickí kazatelia z iERA (Islamskej vzdelávacej a výskumnej akadémie) sa pokojne presúšali po akademickej pôde, študenti, ktorí chceli proti ich názorom namietať, z nej boli vykopnutí. Pritom členmi spoločnosti iERA boli aj radikálni klerici, ktorí kázali nenávisť  voči gejom a Židom, podporovali sobášenie detí a dožadovali sa trestu smrti pre „odpadlíkov“ od islamu. Títo kazatelia boli neskôr vypovedaní z Británie. Ich názory však iERA hlása ďalej a prezentuje ich na britskej akademickej pôde.
Kazatelia z iERA sa obhajujú, že nevyzývajú na násilie. Hlásajú síce, že nevera sa trestá pomalou smrťou ukameňovaním, že medzi mužom a jeho otrokyňami sú povolené sexuálne vzťahy, že treba zabiť každého, kto vystúpi proti moslimom, ale dodávajú, že toto by podľa nich malo nastať až v budúcnosti, v nejakom ideálnom islamskom štáte. Takže prísne právne vzaté, nepodnecujú násilie tu a teraz. A tu vidieť, že náš antifašizmus je slabý, možno nulový. Proti podobným ideám treba vystúpiť rovnako tvrdo, ako vystupujeme proti hlásaniu myšlienok extrémnej pravice.
Ibaže naša kultúra je celkom iná. Národný študentský zväz rozhodol, že je prejavom islamofóbie, podporovať boj Kurdov proti Islamskému štátu, a to napriek skutočnosti, že väčšina Kurdov sú sami moslimovia (aj keď treba priznať, že niektorí sú kresťania a niektorí neveria v nijaké božstvá).
Na univerzitách a okolo nich sa rozvíja akási ľavicová verzia radikálneho islamu. Alebo, aby sme to zase neprehnali, skôr kultúra, ktorá sa správa, akoby ju riadili radikálni islamisti. Táto kultúra pokojne kritizuje kresťanstvo – ako by to urobil hociktorý islamista. No nepripustí žiadnu satiru islamu, aj keď ide o úplne bezzubé vtipy. Ignoruje zločiny proti ľudskosti, ktoré pácha Islamský štát, ale zato obviňuje z genocídy Izrael. (Londýnska Goldsmith College sa už tak zamotala v antisemitizme,  že nedávno prijala rozhodnutie nepripomínať si pamiatku židovských obetí, ktoré zahynuli v nacistických táboroch smrti – pretože je to vraj „eurocentrické“ a „kolonialistické“.) Táto kultúra síce hlasno vykrikuje, že je feministická, ale pokojne umožní islamským klerikom, aby na svojich prednáškach posádzali mužov dopredu a ženy, ktoré by nebodaj mohli zviesť niekoho z čistej cesty, dozadu.

.musel zasiahnuť štát
Zdalo sa, že potrvá roky, kým sa táto dominantná akademická kultúra zmení. Lenže spoločnosť – a napokon aj štát – uvideli pokrytectvo a riziko, že extrémisti dostávajú na akademickej pôde voľnú ruku a nikto sa ich neodváži ani len kritizovať. Ako som už spomínal, vlani sa prvý raz ozvalo zo strany politikov odsúdenie tých akademických inštitúcií, ktoré islamským klerikom umožňujú prednášať a segregovať pritom poslucháčov. A teraz, keď mladí Briti prúdia do zámoria, aby tam páchali zločiny proti ľudskosti, štát konečne zašiel ešte ďalej a vzdelávacie inštitúcie to musia rešpektovať. Londýnska univerzita napríklad zakázala vystúpenie islamistovi, ktorý vyčítal „západnej kultúre“, že nepotláča „obscénne, nemravné a nehanebné“ homosexuálne konanie. V ten istý deň britská právnická asociácia naveľa stiahla svoje neuveriteľne sexistické odporúčanie právnikom – aby hovorili svojim moslimským klientom, že v testamente by podľa šaríje mala žena dostať vždy len polovicu z toho, čo muž.
Vládni inšpektori zaviedli na cirkevnej anglikánskej Škole Sira Johna Cassa „mimoriadne opatrenia“. Tamojší učitelia a členovia správnej rady sa budú musieť zodpovedať a môžu dostať okamžitú výpoveď – pretože nezistili, že ich moslimskí žiaci chodia na facebooku na extrémistické stránky. Ešte vlani by sa to považovalo za odpustiteľný lapsus. Teraz prišla táto škola o autonómiu. Je to signál a každá škola v krajine už vie, že radikálny islam musí potláčať rovnako ako potláča belošský rasizmus – inak ponesie dôsledky.
Niečo podobné čaká charitatívne organizácie. Novinári už mnohokrát písali o islamských „dobročinných organizáciách“, ktoré posúvajú peniaze teroristickým skupinám. Lenže takzvaný tretí sektor ich články nikdy nebral vážne a neopýtal sa, prečo by tí, ktorí podporujú a umožňujú trestné činy, mali mať úľavy od daní. V tomto malom svete to nebol problém. A znovu prišiel zásah zhora. Komisia pre charitatívne organizácie žiada o nové právomoci a islamský extrémizmus označuje za „potenciálne najnebezpečnejší problém“ vo svojej práci. Možnosti dobrých ľudí konať dobro budú obmedzené – pretože neboli až takí dobrí, aby čo i len priznali, že medzi nimi sú aj takí, ktorí konajú zlo.
A to ešte nie je nič proti autoritárskym útokom na občianske slobody, ktoré nás očakávajú. Ministerka vnútra Theresa May chce hroziť školám a univerzitám dôraznými právnymi krokmi, ak nebudú riešiť radikalizáciu medzi deťmi a nezakážu extrémistom kázať na akademickej pôde. Vláda chce prijať dokonca špeciálne opatrenia, ktoré by umožnili sudcom zakázať extrémistom vysielať, protestovať alebo aj bez špeciálneho povolenia písať na tacebook či twitter.
Nič pekné? Vyslúžili sme si to sami. Mali sme dosť času, aby sme hrozbe radikalizmu čelili aj bez zákonov, ale neurobili sme to.
.autor je britský novinár, píše pre Observer. Text vychádza vďaka spolupráci so Standpoint magazine.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite