Vyzeralo to naozaj bizarne. Aspoň pre nášho domorodého sprievodcu. Plný mikrobus Stredoeurópanov sa vyrojil, aby si pozrel túto čudnú rastlinu, lebo o strome vraj hovoriť nemožno. Štíhla stonka držala na svojom konci košatú korunu, z ktorej nadol, ako také čudné napuchnuté náušnice, viseli pretiahnuté zelené hrušky.
Aj pre nás to vyzeralo bizarne. Príroda má evidentne veľmi prízemný zmysel pre humor. No fungoval perfektne, pretože naše spolucestujúce ženského pohlavia sa chichúňali ešte dobrú polhodinku. My chlapi sme mlčali. Vidieť niečo také visieť na strome vie s nami poriadne zamávať. Večne vysmiaty Thajec sa len usmieval popod fúzy, podobnú fascináciu stromom, ktorý im dáva to najchutnejšie a v ich kuchyni najpoužívanejšie ovocie, zrejme s Európanmi zažíva mnohokrát.
.chutí ako oranžové bonpari
Papája nepochádza z juhovýchodnej Ázie, ako by si mnohí zimní návštevíci teplých krajín mohli myslieť. Táto žlto-oranžová nadrozmerná hruška totiž pochádza z úplne iného kontinentu. Vypiplali ju pre nás Indiáni zo Strednej Ameriky dávno predtým, ako k nim zavítal náš dobre známy kamarát Kolumbus a ukázal im, čo je to civilizácia a tradičné hodnoty. Svoj plod, ktorý sa musí zberať okamžite, ako pustí po svojej pokožke žlté až oranžové šľahúne, volali ambapaya. Čo nie je tak ďaleko k našej súčasnej a ustálenej papáji.
Musí sa zbierať hneď, pretože veľmi rýchlo zreje a prezretá už nechutí tak dobre, respektíve nevydrží tak dlho, ako by sme chceli. Jej chuť nám všetkým pripomenie niečo, čo by sme nečakali. Nemilosrdne nás hodí do čias, keď sme mali dvanásť a rozhodovali sme sa, či si z rôznofarebných bonpari vyberieme ten zelený, fialový alebo oranžový. Medzi jednotlivými tropickými chuťami sa práve v oranžovom cukríku skrývala tá sladkasto voňavá chuť papáje.
Papája je paradoxne jedným z prvých vývozných artiklov Ameriky. Napriek tomu, že na stole naozaj nevydrží dlho – po odtrhnutí jej trvá veľmi krátko, kým celá zmäkne a začne sa kaziť. No jej pomerne veľké a krásne lesklé semienka vedia vydržať veľmi dlho. Španielski a portugalskí moreplavci teda tieto čierne malebné guľôčky zobrali v 16. storočí so sebou kamkoľvek sa vyplavili, a tak sa papája rozšírila po celom svete. Teda najmä po jeho subtropickej a tropickej časti.
.krehčí ako kivi
Všade ju privítali s otvorenou náručou a okamžite z nej začali vyrábať vlastné recepty. Kto si totiž myslí, že papája sa je len surová, rozkrájaná malými thajskými deťmi ostrým sekáčom v mikroténovom sáčku, veľmi sa mýli.
Ako to už býva, ľudský rod je zvedavý, a preto vyskúšal s týmto čudným plodom naozaj všetko. A zistil, že toho vie naozaj veľa. Napríklad má absolútne podobnú vlastnosť ako kivi. Vie svojou šťavou totálne skrehnúť akékoľvek mäso. Preto sa aj odporúča pridávať ju do ovocných šalátov ako poslednú, lebo v opačnom prípade z neho môžete mať zvädnutý maglajz.
Papája vynikajúco chutí aj nezrelá. Kto navštívi juhovýchodnú Áziu, nesmie si nechať ujsť štipľavý šalát zo zelenej papáje, v Thajsku nazývaný celkom našsky – som tam. Neuveriteľný životabudič, ktorý vás nakopne tak, že budete behať okolo stola a prosíkať o vodu peknú pol hodinu. Stojí to však za to, pretože chuť je naozaj božská.
.lieči ako máločo
Jej čierne zrniečka tiež nie sú dobré len na klíčenie nových rastlín. Rozdrvené vraj vedia veľmi dobre nahradiť čierne korenie. Sú štipľavé a klebetné jazyky hovoria, že vraj ich konzumácia pôsobí u mužov antikoncepčne.
No a nadôvažok má papája ešte všelijaké hojivé a liečivé účinky. Vraj šťava z nej vynikajúco pôsobí na popáleniny a bodnutia hmyzom. V trópoch sa výťažkami z nej pokúšajú liečiť maláriu a horúčku dengue. Dokonca aj Harrison Ford vraj počas nakrúcania Indiana Jonesa dostával na svoju vyskočenú platničku obstreky z papaínu – enzýmu izolovaného z papáje.
.autor je scenárista.
Ako papať papáju/
Najsamprvšou a najdôležitejšou vecou pri papáji je vybrať si v obchode vhodný kus. Papáju teda chytíme a veľmi dobre si ju poobzeráme. Mala by byť žltooranžová, rozhodne nie zelená. Ak sa totiž odtrhne ešte nedozretá, taká aj ostane, už ju môžeme nechávať kade-tade po byte, zatvárať ju do misiek s banánmi či jablkami, s ňou to nepohne. Nikdy už nebude krásne šťavnatá, voňavá a omamne sladká. Počas obzerania si všímame aj jej povrch. Mala by byť na stlačenie mäkká a poddajná, podobne ako dozreté avokádo. Menšie čierne škvrnky na povrchu nevadia. Horšie sú evidentné prezreniny, na ktorých sa zlupuje pokožka. Takú papáju neberieme. Keď si náš voňavý klenot donesieme domov, pozdĺžne ju prerežeme, zoberieme veľkú polievkovú lyžicu a vyškrabeme z nej čierne semienka podobne, ako to robíme s tekvicou. Potom chytíme lyžicu, zaryjeme ňou papáji pod kožu a tlačíme. Papája by sa nám z nej mala pekne vylúpnuť. Potom ju už len nakrájame a hodujeme.
Aj pre nás to vyzeralo bizarne. Príroda má evidentne veľmi prízemný zmysel pre humor. No fungoval perfektne, pretože naše spolucestujúce ženského pohlavia sa chichúňali ešte dobrú polhodinku. My chlapi sme mlčali. Vidieť niečo také visieť na strome vie s nami poriadne zamávať. Večne vysmiaty Thajec sa len usmieval popod fúzy, podobnú fascináciu stromom, ktorý im dáva to najchutnejšie a v ich kuchyni najpoužívanejšie ovocie, zrejme s Európanmi zažíva mnohokrát.
.chutí ako oranžové bonpari
Papája nepochádza z juhovýchodnej Ázie, ako by si mnohí zimní návštevíci teplých krajín mohli myslieť. Táto žlto-oranžová nadrozmerná hruška totiž pochádza z úplne iného kontinentu. Vypiplali ju pre nás Indiáni zo Strednej Ameriky dávno predtým, ako k nim zavítal náš dobre známy kamarát Kolumbus a ukázal im, čo je to civilizácia a tradičné hodnoty. Svoj plod, ktorý sa musí zberať okamžite, ako pustí po svojej pokožke žlté až oranžové šľahúne, volali ambapaya. Čo nie je tak ďaleko k našej súčasnej a ustálenej papáji.
Musí sa zbierať hneď, pretože veľmi rýchlo zreje a prezretá už nechutí tak dobre, respektíve nevydrží tak dlho, ako by sme chceli. Jej chuť nám všetkým pripomenie niečo, čo by sme nečakali. Nemilosrdne nás hodí do čias, keď sme mali dvanásť a rozhodovali sme sa, či si z rôznofarebných bonpari vyberieme ten zelený, fialový alebo oranžový. Medzi jednotlivými tropickými chuťami sa práve v oranžovom cukríku skrývala tá sladkasto voňavá chuť papáje.
Papája je paradoxne jedným z prvých vývozných artiklov Ameriky. Napriek tomu, že na stole naozaj nevydrží dlho – po odtrhnutí jej trvá veľmi krátko, kým celá zmäkne a začne sa kaziť. No jej pomerne veľké a krásne lesklé semienka vedia vydržať veľmi dlho. Španielski a portugalskí moreplavci teda tieto čierne malebné guľôčky zobrali v 16. storočí so sebou kamkoľvek sa vyplavili, a tak sa papája rozšírila po celom svete. Teda najmä po jeho subtropickej a tropickej časti.
.krehčí ako kivi
Všade ju privítali s otvorenou náručou a okamžite z nej začali vyrábať vlastné recepty. Kto si totiž myslí, že papája sa je len surová, rozkrájaná malými thajskými deťmi ostrým sekáčom v mikroténovom sáčku, veľmi sa mýli.
Ako to už býva, ľudský rod je zvedavý, a preto vyskúšal s týmto čudným plodom naozaj všetko. A zistil, že toho vie naozaj veľa. Napríklad má absolútne podobnú vlastnosť ako kivi. Vie svojou šťavou totálne skrehnúť akékoľvek mäso. Preto sa aj odporúča pridávať ju do ovocných šalátov ako poslednú, lebo v opačnom prípade z neho môžete mať zvädnutý maglajz.
Papája vynikajúco chutí aj nezrelá. Kto navštívi juhovýchodnú Áziu, nesmie si nechať ujsť štipľavý šalát zo zelenej papáje, v Thajsku nazývaný celkom našsky – som tam. Neuveriteľný životabudič, ktorý vás nakopne tak, že budete behať okolo stola a prosíkať o vodu peknú pol hodinu. Stojí to však za to, pretože chuť je naozaj božská.
.lieči ako máločo
Jej čierne zrniečka tiež nie sú dobré len na klíčenie nových rastlín. Rozdrvené vraj vedia veľmi dobre nahradiť čierne korenie. Sú štipľavé a klebetné jazyky hovoria, že vraj ich konzumácia pôsobí u mužov antikoncepčne.
No a nadôvažok má papája ešte všelijaké hojivé a liečivé účinky. Vraj šťava z nej vynikajúco pôsobí na popáleniny a bodnutia hmyzom. V trópoch sa výťažkami z nej pokúšajú liečiť maláriu a horúčku dengue. Dokonca aj Harrison Ford vraj počas nakrúcania Indiana Jonesa dostával na svoju vyskočenú platničku obstreky z papaínu – enzýmu izolovaného z papáje.
.autor je scenárista.
Ako papať papáju/
Najsamprvšou a najdôležitejšou vecou pri papáji je vybrať si v obchode vhodný kus. Papáju teda chytíme a veľmi dobre si ju poobzeráme. Mala by byť žltooranžová, rozhodne nie zelená. Ak sa totiž odtrhne ešte nedozretá, taká aj ostane, už ju môžeme nechávať kade-tade po byte, zatvárať ju do misiek s banánmi či jablkami, s ňou to nepohne. Nikdy už nebude krásne šťavnatá, voňavá a omamne sladká. Počas obzerania si všímame aj jej povrch. Mala by byť na stlačenie mäkká a poddajná, podobne ako dozreté avokádo. Menšie čierne škvrnky na povrchu nevadia. Horšie sú evidentné prezreniny, na ktorých sa zlupuje pokožka. Takú papáju neberieme. Keď si náš voňavý klenot donesieme domov, pozdĺžne ju prerežeme, zoberieme veľkú polievkovú lyžicu a vyškrabeme z nej čierne semienka podobne, ako to robíme s tekvicou. Potom chytíme lyžicu, zaryjeme ňou papáji pod kožu a tlačíme. Papája by sa nám z nej mala pekne vylúpnuť. Potom ju už len nakrájame a hodujeme.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.