Prečo si rastliny občas potrebujú pokecať? Zjednodušene povedané preto, lebo sú svojím spôsobom života pripútané, až na výnimky, na jedno miesto. Vzájomná komunikácia im môže pomôcť, aby sa včas prispôsobili meniacim sa podmienkam a účinne sa bránili proti nepriateľom.
Od čias, keď slávny Darwin vyslovil odvážnu myšlienku, že aj rastliny vzájomne vedome spolupracujú, uplynuli desiatky rokov a prebehlo množstvo experimentov. Vedci ich prostredníctvom dokazujú, že rastliny skutočne ovládajú špeciálne metódy komunikácie. Môže to byť systém nervových buniek, ktoré sú schopné rôznymi formami prenášať vzruchy. Celý proces je mimoriadne akčný, dokáže sa zmobilizovať v krátkom čase a prepojiť všetky podzemné časti rastliny s nadzemnými, a to dokonca aj pri takých obroch, akými sú niekoľkometrové stromy. Takéto rastlinné riadiace centrum je uložené v koreňovom systéme, presnejšie v jeho zakončeniach. Tie sú nielenže aktívnejšie ako zvyšok tela rastliny, ale navyše ich pred poškodením účinne chráni pôda. Nemusíme byť práve biológovia, aby sme uverili schopnostiam koreňového systému. Ten ich dokazuje už len tým, že aktívne vyhľadáva zdroj vlahy a živín, a to aj v časoch, keď sa dočasne zhoršia životné podmienky.
Poďme však späť ku komunikácii. Výborným príkladom jej využitia pri ohrození sú africké akácie, obľúbená potrava antilop. V časoch, keď sa stáda premnožia, začnú akácie spásať vo veľkom. Tie sa však naštvú a začnú produkovať toxické látky, takže ich antilopy nedokážu stráviť, viaceré dokonca hynú na otravu a neželaných stravníkov tak rapídne ubúda. Rastliny ohrozené bylinožravcami disponujú aj inými formami ochrany. Botanici zistili, že obhryzené časti obsahujú látky, na ktoré reagujú aj dravce. Je to pre ne signál, že na určitom mieste môžu nájsť spoľahlivý zdroj potravy.
.undergroundová morzeovka
Miláčikom botanických laboratórií a vďačnou pokusnou rastlinou je bôb obyčajný. Ako veľa iných rastlín, aj bôb si zabezpečuje výživu a vlahu pomocou mykoríznych húb, ktoré sú prepojené s koreňovým systémom. Pri pokuse vedci vysadili skupinu piatich bôbov, pričom vrchné časti dvoch jedincov izolovali od zvyšných troch tak, že ich zabalili do igelitových vrecúšok. Vzápätí nasadili do útoku vošky. Títo drobní záškodníci bôb zbožňujú a vyciciavajú z neho šťavu. Nielenže tým rastliny oslabujú, ale zároveň prenášajú množstvo ochorení a pripravujú vhodné podmienky pre iných škodcov. Bôb však nie je taký bezmocný, ako by sa zdalo. Pomocou špeciálnych prchavých látok, ktoré v ohrození začne vylučovať, k sebe priláka parazitické osičky, a tie rady vošiek výrazne zdecimujú. Vedci už dávnejšie zistili, že napadnuté rastliny vyšlú varovný signál aj do okolia. Rastliny, ktoré správu prijmú, začnú v tej chvíli vo veľkom produkovať ochrannú látku. Zaujímavé je, že rovnako reagujú dokonca aj tie, na ktorých sa zatiaľ žiadne vošky neukázali. Ako je vôbec možné, že rastliny dokážu tak rýchlo komunikovať, dokazuje práve pokus s piatimi bôbmi. Napriek tomu, že dva jedince boli izolované od zvyšných troch, varovný signál prijali a reagovali podľa očakávania. Vedci tak zistili, že pomocník pri komunikácii sa nachádzal kdesi v podzemí. Presnejšie, bol ním koreňový systém prepojený s mykoríznymi hubami. Odborníkom na šírenie poplachu je množstvo druhov rastlín. Napríklad tie, ktoré majú poprepájané nielen podzemné, ale aj nadzemné odnože (napríklad jahody) si medzi sebou v krátkom čase vyšlú signál, keď sa do nich zahryznú húsenice. Tím holandských vedcov zistil, že v takejto chvíli spustia chemické reakcie, ktoré škodcov odradia. Pri ďalších pokusoch sa dokonca zistilo, že rastliny rovnako reagujú aj pri pustení nahrávky s vibráciami, aké vydáva hodujúca húsenica.
.génová špionáž
Americkí vedci nedávno predstavili ďalšiu formu komunikácie medzi rastlinami, ide o informácie vysielané na molekulárnej úrovni. Takáto špionáž presahuje štýl bežných agentov, pričom by sme z nej mohli mať osoh aj my. Keď vedci detailnejšie objasnia princípy a zistia, ako ich využívať, mohli byť ich nasadiť do boja proti odolnej a rýchlo rastúcej parazitickej burine, ktorú sme doteraz likvidovali chemickými postrekmi. Tým by sme chránili nielen životné prostredie, ale aj zlepšili kondíciu úžitkových rastlín. Burina a parazitické rastliny ich totiž oberajú o živiny, priestor a vlahu, čím znižujú úrodu. Aj takéto ciele teda viedli amerických vedcov k pokusom, pri ktorých sa zamerali na skúmanie informácií, ktoré kolujú v jadrách buniek vybranej hostiteľskej rastliny okupovanej parazitickou rastlinou. Tisícky génov im poskytli správy o tom, čo sa v rastlinnom tele deje, čo sa chystá, čo mu prospieva, čo mu škodí. Zistilo sa, že k takýmto životne dôležitým utajeným záležitostiam sa bez problémov môžu dostať nielen vedci, ale prehľad takmer v polovici génovej výbavy svojho hostiteľa má k dispozícii aj parazitická rastlina. Ďalšie testy dokázali, že diskrétne a citlivé informácie neprúdia iba týmto smerom. Rovnako aj hostiteľ má možnosť nabúrať citlivú zónu svojho parazita a preniknúť do databázy jeho genómu.
Všetko má svoje za aj proti. Komunikačné toky medzi rastlinami im síce umožňujú prežiť a prispôsobiť sa zmeneným podmienkam, zároveň sú však aj hrozbou. Týmito kanálmi sa totiž môžu rovnako rýchlo rozšíriť zdroje vírusov a infekcií, ktoré v krátkom čase zdecimujú celý rastlinný organizmus.
.autor je zoológ.
Od čias, keď slávny Darwin vyslovil odvážnu myšlienku, že aj rastliny vzájomne vedome spolupracujú, uplynuli desiatky rokov a prebehlo množstvo experimentov. Vedci ich prostredníctvom dokazujú, že rastliny skutočne ovládajú špeciálne metódy komunikácie. Môže to byť systém nervových buniek, ktoré sú schopné rôznymi formami prenášať vzruchy. Celý proces je mimoriadne akčný, dokáže sa zmobilizovať v krátkom čase a prepojiť všetky podzemné časti rastliny s nadzemnými, a to dokonca aj pri takých obroch, akými sú niekoľkometrové stromy. Takéto rastlinné riadiace centrum je uložené v koreňovom systéme, presnejšie v jeho zakončeniach. Tie sú nielenže aktívnejšie ako zvyšok tela rastliny, ale navyše ich pred poškodením účinne chráni pôda. Nemusíme byť práve biológovia, aby sme uverili schopnostiam koreňového systému. Ten ich dokazuje už len tým, že aktívne vyhľadáva zdroj vlahy a živín, a to aj v časoch, keď sa dočasne zhoršia životné podmienky.
Poďme však späť ku komunikácii. Výborným príkladom jej využitia pri ohrození sú africké akácie, obľúbená potrava antilop. V časoch, keď sa stáda premnožia, začnú akácie spásať vo veľkom. Tie sa však naštvú a začnú produkovať toxické látky, takže ich antilopy nedokážu stráviť, viaceré dokonca hynú na otravu a neželaných stravníkov tak rapídne ubúda. Rastliny ohrozené bylinožravcami disponujú aj inými formami ochrany. Botanici zistili, že obhryzené časti obsahujú látky, na ktoré reagujú aj dravce. Je to pre ne signál, že na určitom mieste môžu nájsť spoľahlivý zdroj potravy.
.undergroundová morzeovka
Miláčikom botanických laboratórií a vďačnou pokusnou rastlinou je bôb obyčajný. Ako veľa iných rastlín, aj bôb si zabezpečuje výživu a vlahu pomocou mykoríznych húb, ktoré sú prepojené s koreňovým systémom. Pri pokuse vedci vysadili skupinu piatich bôbov, pričom vrchné časti dvoch jedincov izolovali od zvyšných troch tak, že ich zabalili do igelitových vrecúšok. Vzápätí nasadili do útoku vošky. Títo drobní záškodníci bôb zbožňujú a vyciciavajú z neho šťavu. Nielenže tým rastliny oslabujú, ale zároveň prenášajú množstvo ochorení a pripravujú vhodné podmienky pre iných škodcov. Bôb však nie je taký bezmocný, ako by sa zdalo. Pomocou špeciálnych prchavých látok, ktoré v ohrození začne vylučovať, k sebe priláka parazitické osičky, a tie rady vošiek výrazne zdecimujú. Vedci už dávnejšie zistili, že napadnuté rastliny vyšlú varovný signál aj do okolia. Rastliny, ktoré správu prijmú, začnú v tej chvíli vo veľkom produkovať ochrannú látku. Zaujímavé je, že rovnako reagujú dokonca aj tie, na ktorých sa zatiaľ žiadne vošky neukázali. Ako je vôbec možné, že rastliny dokážu tak rýchlo komunikovať, dokazuje práve pokus s piatimi bôbmi. Napriek tomu, že dva jedince boli izolované od zvyšných troch, varovný signál prijali a reagovali podľa očakávania. Vedci tak zistili, že pomocník pri komunikácii sa nachádzal kdesi v podzemí. Presnejšie, bol ním koreňový systém prepojený s mykoríznymi hubami. Odborníkom na šírenie poplachu je množstvo druhov rastlín. Napríklad tie, ktoré majú poprepájané nielen podzemné, ale aj nadzemné odnože (napríklad jahody) si medzi sebou v krátkom čase vyšlú signál, keď sa do nich zahryznú húsenice. Tím holandských vedcov zistil, že v takejto chvíli spustia chemické reakcie, ktoré škodcov odradia. Pri ďalších pokusoch sa dokonca zistilo, že rastliny rovnako reagujú aj pri pustení nahrávky s vibráciami, aké vydáva hodujúca húsenica.
.génová špionáž
Americkí vedci nedávno predstavili ďalšiu formu komunikácie medzi rastlinami, ide o informácie vysielané na molekulárnej úrovni. Takáto špionáž presahuje štýl bežných agentov, pričom by sme z nej mohli mať osoh aj my. Keď vedci detailnejšie objasnia princípy a zistia, ako ich využívať, mohli byť ich nasadiť do boja proti odolnej a rýchlo rastúcej parazitickej burine, ktorú sme doteraz likvidovali chemickými postrekmi. Tým by sme chránili nielen životné prostredie, ale aj zlepšili kondíciu úžitkových rastlín. Burina a parazitické rastliny ich totiž oberajú o živiny, priestor a vlahu, čím znižujú úrodu. Aj takéto ciele teda viedli amerických vedcov k pokusom, pri ktorých sa zamerali na skúmanie informácií, ktoré kolujú v jadrách buniek vybranej hostiteľskej rastliny okupovanej parazitickou rastlinou. Tisícky génov im poskytli správy o tom, čo sa v rastlinnom tele deje, čo sa chystá, čo mu prospieva, čo mu škodí. Zistilo sa, že k takýmto životne dôležitým utajeným záležitostiam sa bez problémov môžu dostať nielen vedci, ale prehľad takmer v polovici génovej výbavy svojho hostiteľa má k dispozícii aj parazitická rastlina. Ďalšie testy dokázali, že diskrétne a citlivé informácie neprúdia iba týmto smerom. Rovnako aj hostiteľ má možnosť nabúrať citlivú zónu svojho parazita a preniknúť do databázy jeho genómu.
Všetko má svoje za aj proti. Komunikačné toky medzi rastlinami im síce umožňujú prežiť a prispôsobiť sa zmeneným podmienkam, zároveň sú však aj hrozbou. Týmito kanálmi sa totiž môžu rovnako rýchlo rozšíriť zdroje vírusov a infekcií, ktoré v krátkom čase zdecimujú celý rastlinný organizmus.
.autor je zoológ.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.