Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Parížska streda

.stanislav Vallo .časopis .klub

Čo sa stalo v stredu, už sa neodstane. Ani vo štvrtok. Ani v piatok. Jednoducho neodstane.

Ako sa neodstali iné udalosti. Sú také, boli také a určite aj budú. Niekedy žiaľ, inokedy chvalabohu. V tú parížsku stredu ma však ochromila hrôza dvojnásobná. Z udalosti samotnej, z jej tragiky, z vlastnej bezmocnosti, z koncentrovanej, slepej ľudskej zloby, zo všetkých tých strašných záberov, z neodvolateľnej smrti... a z mnohého ďalšieho ešte. Napríklad z detailu: belgická televízia zverejnila rozhovor s jedným z bratov, zabarikádovaných už v tlačiarni, kde o niekoľko hodín na to obaja zahynuli, a jeden z nich vyslovil zvláštnu vetu: „My nie sme nijakí zabijaci.“ A potom ešte hrôza z istej dávnej jasnej predtuchy, na ktorú som si nemohol nespomenúť. V auguste 1999 sa spustil proces opatrnej obnovy vzťahov medzi Francúzskom a Alžírskom, narušených po iných tragických udalostiach. Francúzsko urobilo sériu krokov v prospech návratu k predchádzajúcej úrovni kontaktov a vtedajšia ministerka pre šport kedysi uprostred jesene zvážila, že by bolo skvelé a užitočné podporiť tento proces historicky prvým futbalovým zápasom medzi bývalým kolonizátorom a bývalou kolóniou: Francúzsko – Alžírsko, v Paríži, na pôde Stade de France, kde rok predtým získali Galskí kohúti titul majstrov sveta. A bol z toho riadny šok. Teda... určite nie iba pre mňa. Mladí občania Francúzskej republiky, mladí Francúzi, tretia generácia prisťahovalcov z bývalej kolónie na tejto pôde, v prítomnosti najvyšších predstaviteľov republiky a v priamom televíznom prenose masovo vypískali francúzsku hymnu. Radšej to zopakujem: francúzski občania, v Paríži, Marseillaisu. A potom, asi 20 minút pred koncom, násilne vtrhli na hraciu plochu s alžírskymi vlajkami a zápas ukončili: veď Alžírsko prehrávalo, tak čo. Ako budzogáň ma omráčila otázka: ale veď... ak sa tomuto má hovoriť integrácia, kam to povedie? Do čoho to vyústi? V ďalších rokoch potom vzbĺkli predmestia a potom sa stalo, čo sa už neodstane. Cesta sa mi zrazu zdá zarúbaná. Alebo... nie? Pretože ani to, čo sa stalo v nedeľu, sa už neodstane. Chvalabohu.   

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite