Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Hovorte to všetkým

.marek Vagovič .časopis .téma

Pred 46 rokmi sa v centre Prahy upálil študent Jan Palach. Hoci jeho spôsob protestu proti okupácii Československa a nastupujúcej normalizácii vyvolal rozporuplné reakcie, Palach sa stal symbolom odporu proti komunistickému režimu. V mene akých ideálov je dnešná generácia ochotná položiť aj svoj život?

jan Palach vyrastal v mestečku Všetaty neďaleko Prahy. Jeho otec Jozef mal za prvej republiky cukrárenskú dielňu a obchod, ktoré však musel začiatkom 50. rokov zavrieť. Po nástupe komunistov k moci sa živil ako robotník. Palachova matka Libuša sa najskôr starala o domácnosť: po zrušení rodinnej živnosti pracovala ako predavačka na stanici vo Všetatoch. V roku 1957 vstúpila aj do strany, aby mohli jej deti študovať.
Jan Palach vynikal hlavne v dejepise, ako jediný z triedy zmaturoval z tohto predmetu na jednotku. Fascinovali ho najmä veľké postavy českých dejín – Jan Žižka a Jan Hus. Veľa čítal, bavila ho aj biológia. “Až k nepríčetnosti neznášal, keď niekto ubližoval živým tvorom. Keď chlapci chytali žaby a trhali im nožičky, Jan to prežíval ako svoju najväčšiu bolesť,” zistil novinár Jiří Lederer, ktorý podrobne zmapoval jeho život.

.líder štrajku
Palach chcel študovať históriu na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej – pre veľký počet uchádzačov ho však najskôr nevzali. Zapísal sa teda na Vysokú školu ekonomickú, kde sa zoznámil aj s Hubertom Bystričanom. Často sa navštevovali, počas Pražskej jari v roku 1968 spolu zakladali aj novú stavovskú organizáciu študentov. Bystričan však Palacha bližšie spoznal už v lete 1967, na brigáde v Sovietskom zväze.
„Bol to v zásade mierny chlapec, väčšinou bol v pozadí, veľmi sa neprejavoval. V Rusku ho však dráždili obrovské sociálne rozdiely – napríklad medzi študentmi a funkcionármi,” povedal .týždňu Bystričan. Podľa neho Palach na brigáde ostro kritizoval neporiadok a plytvanie, pričom už tu sa prejavil jeho zmysel pre spravodlivosť. Počas pobytu totiž zorganizovali úspešný štrajk, ktorého lídrom bol práve Palach.
„Hoci sme makali desať hodín denne, neustále sme jedli kašu. Palach však povedal, že nepovolíme a musíme to vybojovať do konca,” spomína Bystričan. Palach mal výhrady aj k vojenskému spôsobu riadenia tábora. „Zrejme ho znepokojil aj život obyčajných ľudí v Sovietskom zväze: musel to byť preňho šok, keď videl, ako vyzerá komunizmus v praxi,” myslí si Petr Blažek z Ústavu pre štúdium totalitných režimov v Prahe.
Na Vysokej škole ekonomickej sa Palach zoznámil aj s Václavom Dvořákom, ktorý bol v roku 1985 tajne vysvätený za kňaza. Stretávali sa hlavne počas Pražskej jari. „On bol evanjelik, ja katolík, viem, že chodil aj do kostola. Nikdy sa nepredvádzal, nebol to žiadny exhibicionista. Bol to, naopak, veľmi slušný, tichý a obetavý človek.” Dvořák si napríklad pamätá, ako sa Palach snažil spolužiakom rozmnožiť skriptá.

.vytriezvenie
Palacha napokon v lete 1968 prijali aj na Filozofickú fakultu Univerzity Karlovej. Zaujímavé pritom je, že napriek otrasným zážitkom zo Sovietskeho zväzu sa netajil obdivom k Marxovi. „Bol som v rozpakoch, keď povedal, že ho považuje za génia,” spomínal neskôr Palachov spolužiak Jan Hlaváč. Marxistickým svetonátozorom totiž komunisti obhajovali aj vpád sovietskych vojsk do Československa.
Hlaváč však súčasne tvrdil, že Palach pred ním “nikdy žiadne zásadné marxistické stanoviská neobhajoval”. Počas seminárov vraj spolu diskutovali hlavne o literatúre, analyzovali historické fakty a podobne. Podľa Huberta Bystričana, ktorý s ním štrajkoval za lepšie podmienky na brigáde v Sovietskom zväze, sa stala Palachovým životným a politickým krédom Všeobecná deklarácia ľudských práv.
Po 21. auguste 1968 chodil Palach niekoľko dní po pražských uliciach. Zapájal sa do protestov, diskutoval so sovietskymi vojakmi, písal heslá proti okupácii. „Palach žil politikou intenzívnejšie ako iní študenti. Nezaujímal ho len aktuálny vývoj, ale širší dejinný kontext,” hovorí historik Blažek. Už ako pätnásťročný vraj prečítal aj rozsiahle dielo Františka Palackého – Dejiny národa českého v Čechách a na Morave.  
Zlom v jeho správaní však nastal až v novembri 1968 – po neúspechu okupačného štrajku. Palacha hnevala najmä rezignácia verejnosti, sklamal ho aj prístup Alexandra Dubčeka. „Vtedy zrejme začal rozmýšľať, ako prebudiť širšiu verejnosť,” myslí si historik Blažek. O postupnej radikalizácii Jana Palacha svedčí aj návrh, ktorý poslal začiatkom januára 1969 vtedajšiemu lídrovi študentského hnutia Ľubomírovi Holečkovi.

.živá pochodeň
Palach totiž žiadal obsadenie Československého rozhlasu, vyzýval aj na generálny štrajk. No keďže nedostal žiadnu odpoveď, rozhodol sa pre šokujúcu formu odporu – upálenie zaživa. Inšpiroval sa pri tom buddhistickými mníchmi vo Vietname, ktorí týmto spôsobom protestovali proti vojne a potláčaniu náboženskej slobody. Dňa 16. januára 1969 sformuloval na internáte aj dve požiadavky: zrušenie cenzúry a zákaz šírenia novín, ktoré vychádzali na podporu okupačných vojsk.
Palach žiadal, aby začal na podporu jeho požiadaviek aj časovo neobmedzený štrajk. Súčasne skoncipoval aj štyri listy – jeden poslal Holečkovi, druhý svojmu kamarátovi Ladislavovi Žižkovi, tretí Zväzu československých spisovateľov. Štvrtý list sa našiel v jeho taške pri Národnom múzeu, kde sa upálil. Palach tvrdil, že je členom skupiny, pričom seba označil ako „pochodeň č.1”. Ak vraj nebudú splnené spomínané požiadavky do piatich dní, „vzplanú ďalšie pochodne”.
Cestou z internátu do centra Prahy poslal pohľadnicu s pozdravom aj svojmu priateľovi Hubertovi Bystričanovi. „Prišlo mi to na druhý deň po tom, ako sa upálil. Namiesto podpisu napísal: Tvoj Hus. Z pošty to odišlo okolo jednej popoludní, upálil sa okolo pol tretej,” spomína Bystričan. Palacha vraj naposledy videl začiatkom decembra 1968. „Jasné, že kritizoval vtedajší režim aj okupáciu, no nemal som pocit, že by plánoval niečo podobné. Mali sme sa stretnúť aj na Silvestra, na internát však neprišiel.”
Keď Palacha krátko po upálení previezli do nemocnice, zdôrazňoval, že nie je samovrah. Tvrdil, že to urobil z politických dôvodov. „Hovorte to všetkým,“ citovala ho v týždenníku Respekt zdravotná sestra Eva Joklová. Aj pred svojou smrťou Palach zopakoval, že chcel svojim činom „prebudiť ľudí”. Jeho protest vzbudil obrovský ohlas doma aj v zahraničí. Ľudia
na Palachovu počesť zapaľovali sviečky, študenti držali hladovku.

.psychická porucha?
Jedna z nich sa uskutočnila aj na pôde Univerzity Komenského v Bratislave. „Bola som v prvom ročníku, študovala som psychológiu. Bola to spontánna akcia, ktorou sme si chceli uctiť obrovský čin Jana Palacha a vyjadriť solidaritu jeho blízkym aj študentom v Prahe, respektíve v iných českých mestách,” spomína Jana Plichtová. K hladovke sa dostala cez vtedajšieho priateľa, ktorý bol jedným z jej organizátorov.
„Bolo nás asi štrnásť alebo pätnásť. Hladovka mala pôvodne trvať asi desať dní, ale myslím, že sme to vzdali o čosi skôr. Pamätám si aj na šialený hlad, ktorý však po troch dňoch prešiel,” hovorí Plichtová. Vtedajšie vedenie školy s hladovkou nesúhlasilo: „Obávali sa, čo sa stane, presviedčali nás, aby sme skončili.” Plichtovej priateľa neskôr zo školy vyhodili, ju zachránila jedna vyučujúca – členka strany. „Tvrdila, že ma pozná, takže ma nechali tak.”
Väčšina ľudí si uvedomovala zmysel aj odkaz Palachovho činu. Spôsob protestu, ktorý si zvolil, však vzbudil aj množstvo rozporuplných reakcií. A to dokonca aj medzi samotnými študentmi. „Všetci si uvedomovali, že ide o vážnu vec. Aj časť študentov, ktorí sa zaujímali o politické dianie, však bola presvedčená, že za tým bola nejaká psychická porucha,” spomína disident a signatár Charty 77 Daniel Kroupa, ktorý vtedy študoval Elektrotechnickú fakultu v Dejviciach.
Palachov kamarát Hubert Bystričan si uňho žiadne psychické problémy nevšimol. „Bol to úplne normálny chalan, s ktorým sme hrali volejbal či stolný tenis, chodili sme spolu do kina, do divadla aj do krčmy.” Aj Kroupa je presvedčený, že nešlo o čin psychicky narušeného človeka. Vychádza pritom aj z informácií lekárov, ktorí ošetrovali Palacha bezprostredne po upálení. „Konal cieľavedome a premyslene. Bolo to vedomé rozhodnutie vykonať obeť v prospech iných.”  

.rozdelená cirkev
S tézou o obeti súhlasí aj časť cirkvi. „Je síce pravda, že aj mnohí katolíci považovali Palachov čin za samovraždu. Napríklad kardinál Beran sa však vyjadril, že to bola obeť, s čím súhlasím,” hovorí katolícky kňaz Václav Dvořák. „Bola to obeť za iných.” Mravnú hodnotu Palachovej obete ocenil aj biskup Tomášek, respektíve pápež Pavol VI. V podobnom duchu sa na jeho pohrebe vyjadril aj evanjelický farár Jakub Trojan.
Kroupa si však kládol otázku, či je samovražda ako prostriedok nátlaku efektívnym spôsobom boja proti vzrastajúcej apatii ľudí. „Keď som sa dozvedel, že jeho čin je motivovaný politicky, tak ma to najskôr trochu pobúrilo, pretože som bol naladený veľmi militantne proti okupácii.” V tom čase totiž zastával názor, že proti okupantom treba bojovať, a nie im „uľahčovať situáciu tým, že spáchame samovraždu”.
Až približne o rok mu začalo dochádzať, že Palachov čin mal vysokú mravnú hodnotu, respektíve, že má obrovský význam aj pre budúcnosť krajiny. Bolo to vidno aj na reakcii režimu, ktorý sa snažil potlačiť akékoľvek náznaky odporu. V prvých dňoch po Palachovom upálení bola ešte moc zhovievavá: desaťtisíce ľudí v celom Československu sa schádzali na pokojných zhromaždeniach, aby si uctili jeho pamiatku.
V ďalších mesiacoch však režim postupne pritvrdil. Výsledkom bol brutálny zásah proti demonštráciám, ktoré sa konali v auguste 1969 – pri príležitosti prvého výročia okupácie Československa. Bezpečnostné zložky zasiahli proti protestujúcim obuškami, slzným plynom, vodnými delami aj tankami. Niekoľko ľudí zastrelili priamo na ulici, ďalší boli s ťažkými zraneniami prevezení do nemocníc.

.propagačná vojna
Činila sa aj ŠtB, ktorá podrobne monitorovala situáciu v súvislosti s každým výročím upálenia Jana Palacha. Komunisti sa všemožne snažili získať na svoju stranu aj verejnú mienku, respektíve aspoň zabrániť, aby sa Palachov odkaz šíril ďalej. Už 20. januára 1969 – deň po jeho smrti – vydal Úrad pre tlač a informácie redakciám pokyn, aby zverejňovali len oficiálne informácie. Vyhostených bolo aj 16 zahraničných novinárov.
Aj na Palachov pohreb, ktorý sa konal 25. januára 1969, prišli len ministri školstva a športu, ktorých širšia verejnosť takmer nepoznala. O niekoľko týždňov vyslovil poslanec Vilém Nový tézu o tzv. „studenom ohni”. Palach sa vraj nechcel poliať benzínom, ale látkou, ktorá síce horí, no nepáli. Demonštratívna akcia sa však nepodarila, takže Palach sa upálil, za čo niesli podľa Nového zodpovednosť „pravicoví spisovatelia a publicisti”.
Disident Kroupa si spomína, že meno Palach rezonovalo aj pri skúškach z marxizmu na vysokých školách. „Preverení komunisti kládli študentom otázky približne v tomto duchu: Ako sa staviate k hystérii palachiády?” Polícia sa zároveň intenzívne snažila vypátrať možných nasledovníkov Jana Palacha, o ktorých hovoril v posledných listoch krátko pred upálením. S výzvou, aby to nerobili, vystúpilo viacero známych osobností, vrátane básnika Jaroslava Seiferta.
Kriminalisti však existenciu tzv. Palachovej skupiny nepotvrdili. S ich závermi sa stotožňuje aj historik Blažek: „Netvrdím, že priebeh vyšetrovania bol úplne objektívny, ale snažili sa byť dôkladní, čo vyplýva aj zo záverečnej správy.” Podľa neho bolo vyšetrovanie veľmi rozsiahle. „Vzhľadom na vtedajšiu politickú situáciu je to veľmi dobre zdokumentované. Myslím, že žiadna skupina neexistovala.”

.ďalšie pochodne
V ďalších rokoch sa okolnosťami prípadu podrobne zaoberala aj ŠtB, ktorá išla často za hranu – niekedy sa falošne vydávala za lekárov, inokedy za kriminalistov, robila si aj tajné nahrávky. No ani tajná polícia existenciu Palachovej skupiny nezistila. Kroupa má však aj s odstupom rokov isté pochybnosti: „Ak tá skupina existovala, pričom jeden z jej členov zomrel a ostatní tú dohodu nedodržali, tak zrejme by nemali chuť sa s tým niekomu priznať. A už vôbec nie verejne.”
Blažek však pripomína, že Palach bol pomerne uzavretý študent bez životných skúseností. „Aj z jeho listu študentskému lídrovi Ľubomírovi Holečkovi vyplýva, že to bol v podstate samotár. Nemal veľa priateľov ani veľké možnosti.” Podľa Blažeka môžete zorganizovať skupinovú akciu len vtedy, keď máte silné osobné väzby. „Nevyhnutným predpokladom je aj oddanosť, respektíve poslušnosť k nejakej duchovnej či inej autorite. Špekulácie o Palachovej skupine sú úplne zbytočné.”
Faktom však je, že Palach mal niekoľko nasledovníkov, hoci sa s ním osobne nepoznali. K najznámejším prípadom patria Jan Zajíc a Evžen Plocek: dokopy sa od januára do apríla 1969 na území Československa pokúsilo upáliť asi tridsať ľudí. „Ide o pestrú zmes prípadov. Odhadujem, že Palachom sa bezprostredne inšpirovalo osem až desať ľudí. To znamená, že je tam nejaké posolstvo, snaha informovať verejnosť aj nejaké svedectvo,” vysvetľuje historik Blažek.  
Zároveň ide o ľudí, ktorí neboli opakovane hospitalizovaní na psychiatrii pre pokusy o samovraždu, alebo si týmto spôsobili riešili osobné, rodinné či pracovné problémy. Palachom sa inšpiroval aj Sándor Bauer, ktorý sa deň po jeho smrti upálil v Budapešti, alebo Ilja Rips, ktorý sa o to pokúsil v apríli 1969 v centre Rigy. Krátko po okupácii Československa sa na protest upálil aj Poliak Ryszard Siwiec. V novembri 1968 sa zase v Kyjeve zapálil Vasyl Makuch.

.tlak režimu
Tajní nedali Palachovi a jeho rodine pokoj ani po uzavretí vyšetrovania. Jeho matka Libuša sa ocitla pod veľkým tlakom ŠtB, ktorá využívala aj jednu jej priateľku. „Tlačili na ňu aj kvôli Palachovmu hrobu na Olšanských hřbitovech v Prahe, ktorý sa stal po jeho smrti miestom protestu,” pripomína Blažek. Na hrob chodili aj zahraniční diplomati, dokonca z Číny. Libuši Palachovej chodili zo Západu aj solidárne listy.
Tajní napokon jej rodinu prinútili, aby súhlasila s exhumáciou pozostatkov Jana Palacha a likvidáciou jeho hrobu na Olšanských hřbitovech. Urnu s popolom napokon uložila na cintoríne vo Všetatoch. Problémy mal aj Palachov priateľ Hubert Bystričan, ktorému poslal krátko pred upálením pohľadnicu s podpisom: Tvoj Hus. „Keď mi prišla do práce, bol som dvakrát na výsluchu na polícii. Báli sa, či nie som pochodeň číslo 2.”
Aj jeho nadriadení v kablovke v Kladne, kde dlhé roky pracoval ako ekonóm, sa k nemu správali rezervovane. „Vždy, keď som chcel niečo presadiť, bol som odmietnutý. Nedali mi napríklad súhlas, aby som si mohol urobiť ašpirantúru. Zároveň im však nikdy ani nenapadlo spýtať sa, či nechcem vstúpiť do strany,” dodal s úsmevom Bystričan. Problémy mal aj študentský líder Holeček či Palachov ošetrujúci lekár Vrabec.
„Znovu a znovu sa budeme vracať k sebaupáleniu Jana Palacha, ktoré znamená najväčší individuálny politický čin v dejinách našeho národa: najväčší svojím zmyslom aj dôsledkami. Doteraz neznámy mladý muž pohol svedomím i vedomím miliónov ľudí,” napísal dva týždne po jeho smrti český magazín Reportér. Už o niekoľko mesiacov však nadšenie vyprchalo, ľudia sa aj pod tlakom režimu stiahli do svojich domovov.

.palachov týždeň
Nastupujúca normalizácia lámala charaktery, Palachovu „pochodeň” roky niesla len hŕstka disidentov. Nebola teda jeho smrť zbytočná? „Určite neplatí, že Palachov čin zhoršil situáciu v Československu. Režim totiž musel použiť silu, aby zatlačil ten odpor do súkromia,” myslí si Kroupa.  „Výsledok, samozrejme, nebol adekvátny jeho činu, keďže v politike sa nič nezmenilo. Palach sa však stal symbolom, ktorý v januári 1989 odštartoval pád komunistického režimu,” pripomína Bystričan.
Pri príležitosti 20. výročia jeho upálenia sa totiž v Prahe konali obrovské protesty, ktoré trvali celý týždeň. Polícia sa ich snažila potlačiť, zatkla vyše 1400 demonštrantov. Ľudia však prestali mať strach. „Prekvapilo nás, že chodili každý deň k Palachovmu pamätníku na Václaváku aj napriek tomu, že policajti ich vždy zmlátili,” hovorí Kroupa. Stovky ľudí sa spontánne vybrali aj na jeho hrob do Všetat: „Policajti nás zaviezli niekam do lesa a po kilometri nás jedného po druhom vysadili.”
Polícia neskôr zatkla aj opozičného lídra Václava Havla. Po prepustení z väzenia napísal petíciu Několik vet, ktorú podpísalo zhruba 40-tisíc ľudí z celého Československa. Podľa Bystričana padol komunizmus v roku 1989 aj preto, že revoltu počas Palachovho týždňa začali študenti. „To znamená deti našej generácie, ktorá protestovala v rokoch 1968 – 1969. Ich výhodou bolo aj to, že na rozdiel od nás mali podporu vo svojich rodičoch. Tí naši nás v tom nechali.”

.ako čeliť atakom
Ako je na tom dnešná generácia? V mene akých ideálov sú ľudia ochotní položiť aj svoj život? Podľa prieskumu, ktorý nedávno zverejnil portál echo24.cz, by bránil svoju krajinu v prípade vojny len každý piaty Čech. „Problém je, že neexistuje cielená výchova mladých ľudí k demokratickým hodnotám. Toto vákuum potom vypĺňajú rôzne neonacistické skupiny,” myslí si Kroupa.
Podľa neho je to aj dôsledok intelektuálneho stavu spoločnosti. „Odtrhli sme sa od koreňov, na ktorých sme vyrástli. Navyše sme strašne povrchní, čo sa ukazuje aj na tom, ako nedokáže euroamerická civilizácia čeliť islamistickým atakom.” Teraz sme síce podľa Kroupu bezradní, civilizácia sa však vždy obnovovala v krízach. „Vtedy sa ukáže, že sú tu aj ľudia, ktorí vedia, prečo žiť, pričom sú odhodlaní položiť aj vlastný život,” uzatvára optimisticky Kroupa.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite