V čerešňovej záhrade

Tam je rozšírená meglenská rumunčina, balkánsky románsky jazyk, ktorý má byť najbližší rumunčine. No veľkú nádej, že natrafím na niekoho, s kým by sa napravo od diaľnice Skopje-Atény dalo hovoriť po rumunsky, som v sebe neživil. Meglenská rumunčina je údajne odsúdená na vymretie, navyše predtým vyšlo naprázdno moje pátranie po Istrorumunoch na chorvátskom polostrove Istria.
Už sa stmievalo, keď som autom vyšiel do hornatého kraja, rozkúskovaného zákrutami, pripomínajúceho viac Bosnu než Hellas. Mobilní operátori Republiky Macedónska ma v tejto gréckej časti Stredného Macedónska bombardovali esemeskami: „Vitajte v kolíske civilizácie.“ Nezačalo sa to dobre. Kaviarne nikde, postarší muži postávajúci pred krčmou v dedinke Skra sa zhovárali po grécky. Poslali mi k stolu „Rumunku“, z ktorej sa vykľula Češka z Banátu. Prisťahovaná čašníčka mi po česky potvrdila, že valaštinu Valachov tu ešte stále počuť.   
Za tmy a dažďa som sa zastavil vo väčšej dedine Archangelos. Pred domami stáli dodávky japonského pôvodu. Onej sobotnej noci sa tam preháňali mladí dedinčania na malotraktoroch, brzdili, akoby jazdili na Vespe, parkovali alebo rezko uháňali ďalej. Vďaka jednej meglensko-rumunskej štúdii som bol pripravený, pýtal som sa na „hutél“. Vdova Maria porozumela a ubytovala ma.
V úzkej uličke si konkurovalo úžasné množstvo lokálov. Pred „Miliardo“ sa povaľoval zúfalec v maskáčoch a sledoval prejav ľavicového vodcu opozície Alexisa Tsiprasa. Vnútri bolo všetko sivé, panely ošúchané. Aj krčmár a jeho kumpán hľadeli so skeptickým očakávaním. Kedysi volili socialistov, konzervatívneho premiéra Samarasa nazývajú „čierny vlk“. Krčmár Dionysos, ktorého tvár bola dosť poznačená večným flámovaním, vystavil foto vojaka, svojho syna, ktorý slúži na Kréte ako parašutista. Rozprávali sa tu svojou valaštinou, mojej rumunčine síce spolovice rozumeli, ale naša konverzácia bola krkolomná. Len pomaly som si zvykal na to, že keď hovorili „ne“ a vrteli hlavou, mysleli „áno“.  
V istom okamihu sa pri mne pristavil slepec, bielovlasý pán s postojom rovným ako svieca. Pokiaľ sa práve rukou nenačahoval po pohári Retsiny, maľoval ukazovákom a palcom po boxoch – akoby vystavoval účty. Dozvedel som sa, že Archangelos žije zo 120 tisícov čerešňových stromov, z ktorých sa urodí 10 miliónov kíl čerešní. Dionysos mal 30 stromov, pán Dimitri ich však mal zo tisíc.
„Také čerešne ako tu už nie sú nikde,“ chválil sa, „majú 20 percent cukru, inde len 15 až 16.“ S drachmou sa mu vraj žilo lepšie než s eurom, ale už nevidí cestu späť. Eurokríza ho zasiahla, ale menej, než upršané leto či ruské sankcie proti ovociu z EÚ. Ale toto leto predal ešte všetky čerešne.
Čudoval som sa, prečo slepcovi rozumiem oveľa ľahšie než ostatným. „V júni a júli tu mávame počas zberu úrody 2 000 brigádnikov,“ vysvetlil, „väčšina je z Albánska a Rumunska. Som navyknutý na ich rumunčinu.“ Dostávajú 20 centov za kilo – a tie najkrajšie tu zostávajú. Zrazu pripochodovala na opätkoch jedna mladá Albánka. Čierne vlasy a čerešňovočervené ústa, v tejto tristnej diere hotový delobuch erotiky. Žena Dionysovho kamoša! Takého, čo vlastnil 20 čerešní! Brigádničke z leta 2013 sa to medzi starými chlapmi rýchlo zunovalo. Pár pokračoval v „Music Club Envy“.   
Čerešňové stromy v Archangelose som si pozrel až ďalšieho rána. Nízke, s krátkym kmeňom, doširoka rozklenuté. Dážď priplavil na ulicu červenú zeminu. Nie, katastrofickú esej domov neprinesiem. Prinesiem však správu, že rumunské oberačky čerešní zachraňujú meglenskú rumunčinu.