Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Vtáčie pierko

.jozef Koleják .časopis .lifestyle

Už je to raz tak. Ľudstvo sa delí na dva nezmieriteľné tábory. Jedni si bez neho nevedia predstaviť svoj život, iní by ho do úst nedali, ani keby im oň išlo. Až tak dokáže polarizovať našu spoločnosť kôpor.

A polarizuje ju statočne približne takých 5 000 rokov, keď si niekde na Blízkom východe všimli naši prapredkovia čudnú rastlinku, ktorá veľmi intenzívne voňala. Pochytili teda podozrenie, že to asi nebude len tak a začali ju skúmať. Najprv zrejme vdychovali len jej vôňu, potom sa ňou natierali, no a nakoniec, keď sa po týchto úkonoch hnusne nevyhádzali, šupol si ju jeden najodvážnejší z prvotnopospolných výskumníkov aj do úst – veď čo sa bude okúňať. Po týchto čudesných testoch sa bylinka jednoznačne zaradila medzi tie, ktoré budú naši predkovia pestovať ako diví. Pretože nielen tajomne voňala, ale dokázala aj liečiť.

.zázrak na búrlivé trávenie
Už Egypťania podávali správy, že táto bylina robí neuveriteľné zázraky, pokiaľ máme komplikované a búrlivé trávenie. A o tom museli teda Egypťania niečo vedieť, keďže sa celý deň nadžgávali chlebom. V celom Stredomorí ich ani inak nevolali ako chlebožrúti. Zázračný kôpor jednoducho dokázal upokojiť rozbúrený žalúdok i črevá.
A nielen to. Egypťania na sebe potom vybadali aj nezvyklo silné afrodiziakálne účinky a kôpor vraj veľmi dobre fungoval aj proti čarodejniciam. Povedzme si rovno – po tom, ako vás prejde kolika či nafukovanie – niet sa čo čudovať, že nevidíte všetkých čertov a začne vás baviť život.

.na výdrž, na rany aj na štikútku
Výbojní Gréci a Rimania zas objavili celkom iné účinky tejto štíhlej a vysokej bylinky s páperovými lístkami. Pri olympijských a iných nudistických hrách sa športovci natierali kôprovým olejom alebo priamo drhli kôprovými listami. Vraj po tomto úkone svaly lepšie pracovali, mali lepšiu výdrž a v neposlednom rade sa ponatieraní vyrysovaní jedinci pekne ligotali na gréckom slnku.
Rímski vojvodcovia sa zas ovenčovali kôprovými listami, aby svojich hrdinov ľud lepšie spoznal. Okrem toho však poznali ešte ďalšie zázračné účinky zeleného kamaráta v zbrani, ktoré boli pre ich dobrodružné zamestnanie kľúčové. Popol zo zhorených kôprových semien sa totiž používal ako hojivá pasta na rany, ktoré utŕžili vojaci v boji alebo gladiátori v aréne. Kôpor má totiž silné antiseptické účinky. Vedel to o ňom aj jeden z najslávnejších lekárov staroveku – Hippokrates, ktorý odporúčal čistiť si každý deň kôprom ústnu dutinu. A vraj okrem dentálnych účinkov vynikajúco pomáhal aj pri dlhotrvajúcej štikútke.

.na bohatstvo, na šťastie a v biblii
Kôpor liečil, skrášľoval a pretŕčal sa na všetkých frontoch, až si v Grécku vyslúžil postavenie byliny, ktorá prináša bohatstvo, v Ríme zas šťastie.
Kôpor sa dokonca spomína aj v biblii. Konkrétne v Evanieliu sv. Matúša. Niektoré preklady si ho vraj dosť často mýlili s anízom, ale to sa kôpru za tých 5 000 rokov stáva skoro neustále. V každom prípade až teraz lingvisti jednoznačne potvrdili, že v Novom zákone naozaj nájdeme poctivý kôpor, a nie žiaden vyfintený aníz. Spomína sa ako desiatok, odvádzaný vládcovi, z čoho sa dá usudzovať, že kôpor sa už vtedy vo veľkom pestoval.
Rimania kôpor so sebou nosili na všetky výpravy a keďže je to veľmi nenáročná rastlinka, okamžite sa uchytila aj na našich územiach. V roku 812 tak zachutila Karolovi Veľkému, že vydal príkaz pestovať ju na všetkych svojich panstvách. A tak sa kôpor stal aj v našich krajoch bylinkou temer notorickou.
Dnes si už bez kôpru nevie takmer žiadny zo slovanských či severských národov predstaviť svoju kuchyňu. Len si spomeňme na taký boršč či našu kôprovú omáčku. O rôznych nakladaných zeleninách, kde kôpor statočne drží vlajku charakteristickej stredoeurópskej chuti, ani nehovorme. No a čo by bez neho robili s lososom vo Švédsku, to si už asi ani nechceme predstaviť.
.autor je scenárista.

Nebojme sa kôpru/
Myslím, že najväčší odpor našej generácie voči kôpru majú opäť na svedomí nešťastné školské jedálne a továrenské vývarovne. Dodnes cítime ten čudný puch, ktorý sa linul z kôprovej omáčky, no nemohol za ňu kôpor. To len opäť tetám kuchárkam ušla ruka pri zasmážaní múky alebo im vykypelo mlieko. Kôpor sám o sebe má totiž veľmi jemnú, delikátnu chuť, najmä ak sa skombinuje s niečím kyselkavým. Preto sa netreba báť hodiť ho najemno nasekaný, či len jemne poobtŕhaný na malé páperie, do hocijakého smotanového či jogurtového dipu. Nič totiž nevie odľahčiť bohaté a ťažké zimné jedlo tak, ako ľahučký bylinkový krém. Kôpor sa mimoriadne dobre hodí k červeným mäsám, dodáva im hĺbku. Navyše má v zime tú výhodu, že dokáže byť dlho zmrazený a nestratiť nič zo svojej intenzity. Stačí ho len nechať povoliť na stole a potom použiť. Bude pôsobiť tak, akoby sme ho práve teraz natrhali.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite