Ako bol Pán prsteňov diel za dielom dlhší, väčší, epickejší, tak sa Hobit diel za dielom skracuje. Stále síce nie dosť, ale ako výraz či symptóm istej autorskej beznádeje to stačí. Nedá sa nakrúcať, ak nie je o čom. Preto sú Hobiti kratší. Po troch rokoch a troch filmoch v svetle tretieho Hobita sa nedá urobiť nič iné, len prozaicky skonštatovať, že trojdielny filmový Hobit bol chybou, omylom, krokom kamsi vedľa, kam nechceme, aby film kráčal. Smerom, kde netreba iný scenár ako technický. Lenže on tam asi vykročí, lebo ani jeden z filmov nebol žalostným prepadákom. Naopak, kiná sa zaplnili, ľudia prišli, minuli peniaze za vstupné i za pukance, takže o komerčnom neúspechu nemôže byť ani reči. A nič iné, ako fatálny komerčný neúspech by tu nepomohlo.
.forma bez obsahu
Lebo Hobit – a na tomto treťom to najviac vidno – je len a iba formou, je vynikajúcou filmárčinou, ale bez obsahu. Je exhibíciou kamery, výpravy, efektov a vôbec všetkého toho, čo by malo byť nositeľom obsahu, ale nie je. Za posledné tri dekády sa kinematografia obrovsky premenila, obsah a forma sa v nej zliali v jedno, obsah sa stal formou, forma obsahom a v praxi to znamenalo, že v príbehu sa to, čo sa deje, stalo rovnako dôležitým, ako to, ako sa to deje. Lenže, keď si teraz položíme otázku, čo sa v poslednom Hobitovi vlastne stalo, odpovedať na ňu vôbec nebude ľahké. Lebo čo sa tam stalo? No, zabil sa drak. Čo ešte? Bojovalo sa. Čo ešte? Hlavný trpaslík prežíval krízu osobnosti. Čo ešte? Hobit schoval drahokam. A takto by sa síce dalo pokračovať pomerne dlho, ale vždy len krátko, útržkovito, nezmyselne. To preto, že film Hobit nemá nosnú tému. Nemal ju prvý diel ani druhý, ani tento. Zápas metafyzického dobra a zla? Ale kde. Putovanie ako metafora poznania? Nič také. Magická moc slova? Zabudnime.
O čom to teda bolo? O pokuse vystačiť si bez témy, a preto to bolo banálne, zbytočné a predovšetkým nekonečne hlúpe. Samo osebe neobsahujúce akýkoľvek zmysel, fungujúce len ako pokračovanie, avšak pokračovanie, v ktorom nám tvorcovia zabudli odovzdať akýkoľvek odkaz či ponaučenie. Bitka piatich armád mala čosi završovať. Akúsi výpoveď, dávajúcu zmysel videnému. Prvý Hobit to nemal, lebo to nepotreboval, nemal to ani druhý, tam už by sa to šiklo, ale keď sa to tam neobjavilo, potešili sme sa dobrodružným dejom a s nádejou čakali na tretí diel. Zavŕšenie, koniec, pointu. A tá neprišla.
Drak zaútočí na jazerné mesto, hrdina ho zabije, trpaslíci sa nakvartírujú do hory a odmietnu sa podeliť o zlato, elfovia a ľudia sa rozhodnú vziať si ho násilím, pod horu dotiahne armáda trpaslíkov, aby im to prekazila, ale prv, ako skrížia meče, prídu po zlato orkovia, škrati a vôbec celá táto háveď, tak sa trpaslíci, elfovia a ľudia spoja a bojujú proti hávedi. Prečo? Nevedno.
.malichernosti
A tak sa divák, ktorý vlastne nevie, na čo sa díva, hoci to vidí na plátne, začne sústreďovať na malichernosti. Napríklad na to, kedy môžeme armádu nazvať armádou. Wikipedia tvrdí, že armáda by mala pozostávať minimálne z dvoch armádnych zborov, čo sú minimálne štyri divízie, teda nejakých štyridsať tisíc ľudí v zbroji. Trpaslíci, elfovia a škrati to, samozrejme, môžu mať inak, ale my to máme takto. V Hobitovi nie. Tam ľudskú armádu tvorí hŕstka preživších z jazerného mesta, tak päťsto hláv maximálne, vidíme ich možno päťdesiat, teda zúfalo málo. Elfov je síce viac, aj trpaslíkov, skutočnú armádu však počtom pripomínajú iba škrati. Teda tých je dosť, dokonca tak veľa, že celý ten opulentný boj, tá lomenica, tie jatky vyznievajú úplne neuveriteľne. Jasné, škrati nemusia byť dobrí vojaci, ani nie sú, to vieme, ale zase, na druhej strane, však meče majú aj oni a brnenia a je ich ako kobyliek a nie sú úplné nemehlá, tak nech mi nikto nevraví, že pri takej obrovskej presile im ľudia, elfovia a trpaslíci budú dôstojnými súpermi. Ale kde.
Kde? V treťom Hobitovi, ktorý vďaka tomu zlyháva aj tam, kde by zlyhávať nemal. Vo forme. Aby Hobit mohol fungovať aspoň tu, podobné myšlienky by mi ako divákovi ponorenému do deja vôbec nemali napadať. Súc fanúšikom, cítim sa oklamaný, podvedený, zradený. Akoby som sumu svojich očakávaní, svojich emócií, akoby som svoju dôveru dal napospas kupcovi, nie vizionárovi. Počúval som táraja, nie básnika, chcel som epos, dostal som katalóg vizuálnych efektov.
Preto je tretí Hobit čistým sklamaním, ba čo viac, je hanebnou zradou, je filmom, ktorý sa neoplatí pamätať si, filmom, ktorý som spotreboval, ale nepotreboval. Je výrazom márnivosti, nie pokory. Je prázdny.
Séria filmov o Hobitovi sa tak stáva svojho druhu unikátom, tri filmy v spoločnej minutáži 474 minút budú možno dávať väčší zmysel zostrihané na 120 minút. Lebo to, ako vyzerajú Hobiti teraz, vzbudzuje zo všetkého najviac dojem, že to najdôležitejšie – to, o čom tie filmy mali byť – z nich niekto vystrihal. Hobit je teda tak strašne utrmácaný, ufilmovaný, natiahnutý, rozvláčny a dlhý, až sa zdá, že sa doň nevošlo všetko, čo v ňom malo byť. Paradox? A aký. Zvláštnym rysom posledného Hobita totiž je, že miestami sa zdá, akoby ho nikto nerežíroval. Postavy, herci, sa teda ocitajú uprostred deja, ktorému chýba scenáristické ukotvenie v príbehu o niečom, a čosi robia, ale robia to presne tak, akoby režisérsky povel znel doslova: „Akcia – čosi robte.“ A herci to robia a vyzerá to skutočne zúfalo.
Hobit je extrémne nevydareným dielom série, ktorá sa sama vďaka nemu stáva extrémne nevydarenou, a je to tak preto, že v tých filmoch niet ničoho, čo by dokazovalo, že autori vedia, čo robia.
.autor je stály spolupracovník .týždňa.
Hobit: Bitka piatich armád (NZ / USA, 2014) Réžia: Peter Jackson. Scenár: Fran Walsh, Philippa Boyens, Peter Jackson, Guillermo del Toro. Hrajú: Ian McKellen, Martin Freeman, Richard Armitage a ďalší.
.forma bez obsahu
Lebo Hobit – a na tomto treťom to najviac vidno – je len a iba formou, je vynikajúcou filmárčinou, ale bez obsahu. Je exhibíciou kamery, výpravy, efektov a vôbec všetkého toho, čo by malo byť nositeľom obsahu, ale nie je. Za posledné tri dekády sa kinematografia obrovsky premenila, obsah a forma sa v nej zliali v jedno, obsah sa stal formou, forma obsahom a v praxi to znamenalo, že v príbehu sa to, čo sa deje, stalo rovnako dôležitým, ako to, ako sa to deje. Lenže, keď si teraz položíme otázku, čo sa v poslednom Hobitovi vlastne stalo, odpovedať na ňu vôbec nebude ľahké. Lebo čo sa tam stalo? No, zabil sa drak. Čo ešte? Bojovalo sa. Čo ešte? Hlavný trpaslík prežíval krízu osobnosti. Čo ešte? Hobit schoval drahokam. A takto by sa síce dalo pokračovať pomerne dlho, ale vždy len krátko, útržkovito, nezmyselne. To preto, že film Hobit nemá nosnú tému. Nemal ju prvý diel ani druhý, ani tento. Zápas metafyzického dobra a zla? Ale kde. Putovanie ako metafora poznania? Nič také. Magická moc slova? Zabudnime.
O čom to teda bolo? O pokuse vystačiť si bez témy, a preto to bolo banálne, zbytočné a predovšetkým nekonečne hlúpe. Samo osebe neobsahujúce akýkoľvek zmysel, fungujúce len ako pokračovanie, avšak pokračovanie, v ktorom nám tvorcovia zabudli odovzdať akýkoľvek odkaz či ponaučenie. Bitka piatich armád mala čosi završovať. Akúsi výpoveď, dávajúcu zmysel videnému. Prvý Hobit to nemal, lebo to nepotreboval, nemal to ani druhý, tam už by sa to šiklo, ale keď sa to tam neobjavilo, potešili sme sa dobrodružným dejom a s nádejou čakali na tretí diel. Zavŕšenie, koniec, pointu. A tá neprišla.
Drak zaútočí na jazerné mesto, hrdina ho zabije, trpaslíci sa nakvartírujú do hory a odmietnu sa podeliť o zlato, elfovia a ľudia sa rozhodnú vziať si ho násilím, pod horu dotiahne armáda trpaslíkov, aby im to prekazila, ale prv, ako skrížia meče, prídu po zlato orkovia, škrati a vôbec celá táto háveď, tak sa trpaslíci, elfovia a ľudia spoja a bojujú proti hávedi. Prečo? Nevedno.
.malichernosti
A tak sa divák, ktorý vlastne nevie, na čo sa díva, hoci to vidí na plátne, začne sústreďovať na malichernosti. Napríklad na to, kedy môžeme armádu nazvať armádou. Wikipedia tvrdí, že armáda by mala pozostávať minimálne z dvoch armádnych zborov, čo sú minimálne štyri divízie, teda nejakých štyridsať tisíc ľudí v zbroji. Trpaslíci, elfovia a škrati to, samozrejme, môžu mať inak, ale my to máme takto. V Hobitovi nie. Tam ľudskú armádu tvorí hŕstka preživších z jazerného mesta, tak päťsto hláv maximálne, vidíme ich možno päťdesiat, teda zúfalo málo. Elfov je síce viac, aj trpaslíkov, skutočnú armádu však počtom pripomínajú iba škrati. Teda tých je dosť, dokonca tak veľa, že celý ten opulentný boj, tá lomenica, tie jatky vyznievajú úplne neuveriteľne. Jasné, škrati nemusia byť dobrí vojaci, ani nie sú, to vieme, ale zase, na druhej strane, však meče majú aj oni a brnenia a je ich ako kobyliek a nie sú úplné nemehlá, tak nech mi nikto nevraví, že pri takej obrovskej presile im ľudia, elfovia a trpaslíci budú dôstojnými súpermi. Ale kde.
Kde? V treťom Hobitovi, ktorý vďaka tomu zlyháva aj tam, kde by zlyhávať nemal. Vo forme. Aby Hobit mohol fungovať aspoň tu, podobné myšlienky by mi ako divákovi ponorenému do deja vôbec nemali napadať. Súc fanúšikom, cítim sa oklamaný, podvedený, zradený. Akoby som sumu svojich očakávaní, svojich emócií, akoby som svoju dôveru dal napospas kupcovi, nie vizionárovi. Počúval som táraja, nie básnika, chcel som epos, dostal som katalóg vizuálnych efektov.
Preto je tretí Hobit čistým sklamaním, ba čo viac, je hanebnou zradou, je filmom, ktorý sa neoplatí pamätať si, filmom, ktorý som spotreboval, ale nepotreboval. Je výrazom márnivosti, nie pokory. Je prázdny.
Séria filmov o Hobitovi sa tak stáva svojho druhu unikátom, tri filmy v spoločnej minutáži 474 minút budú možno dávať väčší zmysel zostrihané na 120 minút. Lebo to, ako vyzerajú Hobiti teraz, vzbudzuje zo všetkého najviac dojem, že to najdôležitejšie – to, o čom tie filmy mali byť – z nich niekto vystrihal. Hobit je teda tak strašne utrmácaný, ufilmovaný, natiahnutý, rozvláčny a dlhý, až sa zdá, že sa doň nevošlo všetko, čo v ňom malo byť. Paradox? A aký. Zvláštnym rysom posledného Hobita totiž je, že miestami sa zdá, akoby ho nikto nerežíroval. Postavy, herci, sa teda ocitajú uprostred deja, ktorému chýba scenáristické ukotvenie v príbehu o niečom, a čosi robia, ale robia to presne tak, akoby režisérsky povel znel doslova: „Akcia – čosi robte.“ A herci to robia a vyzerá to skutočne zúfalo.
Hobit je extrémne nevydareným dielom série, ktorá sa sama vďaka nemu stáva extrémne nevydarenou, a je to tak preto, že v tých filmoch niet ničoho, čo by dokazovalo, že autori vedia, čo robia.
.autor je stály spolupracovník .týždňa.
Hobit: Bitka piatich armád (NZ / USA, 2014) Réžia: Peter Jackson. Scenár: Fran Walsh, Philippa Boyens, Peter Jackson, Guillermo del Toro. Hrajú: Ian McKellen, Martin Freeman, Richard Armitage a ďalší.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.