Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Výšky a hĺbky

.časopis .literatúra

Najčastejšie spomínanou knihou, preloženou do slovenčiny, v našej ankete Knihy roka 2014 bola pomerne tenká novela Juliana Barnesa Roviny života.

V tej knihe ide o najpodstatnejšie veci v živote, teda o lásku a smrť. „Spojíte dve veci, ktoré dovtedy nik nespojil. A svet sa zmení. Ľudia si to v tej chvíli nemusia všimnúť, ale to nič. Svet sa zmenil aj tak.” Týmito slovami sa začína ani nie deväťdesiatstranová novela Juliana Barnesa. Po nich nasleduje pätnásť strán, na ktorých nás autor oboznamuje s množstvom zaujímavých technických a biografických faktov o vzduchoplavectve. Pripravuje tým pôdu na opis nenaplneného romantického vzťahu balónistu Freda Burnabyho a herečky Sarah Bernhardtovej. Jedno aj druhé vytvára literárny vesmír, poetický priestor, metaforický slovník potrebný na to, aby autor vystúpil zo svojho textu a porozprával nám – svojím vlastným hlasom, sám za seba – o láske, ktorá dospieva k bolestnému naplneniu vtedy, keď tu milovaná osoba už (fyzicky) nie je, no zároveň je ešte prítomná v každom sne, v každom slove, v každej spomienke.

.vzduchoplavba
V októbri 2008 vydal Julian Barnes knihu esejí Žádný důvod k obavám (český preklad Odeon, 2009). Už vtedy známy, úspešný a oceňovaný spisovateľ (autor výborných románov Flaubertov papagáj, Keď ma ešte nepoznala či Arthur & George) sa v tejto knihe – literárne, esejisticky – vyrovnával so smrťou a zomieraním. Kniha sa začína slovami: „V boha nevěřím, ale někdy mi schází,” a pokračuje autorovým priznaním, že bol dlhé roky ateistom, no postupne sa stal agnostikom. Ako poctivý agnostik sa snaží ničomu nevyhýbať, snaží sa porozumieť tomu, čomu porozumieť možno a úctivým mlčaním priznať neschopnosť preniknúť tam, kam svojím uvažovaním preniknúť nedokáže.
Keď knihu esejí dopísal a odovzdal vydavateľovi, jeho manželke a zároveň literárnej agentke Pat Kavanagh diagnostikovali zhubný nádor. O 37 dní neskôr, krátko po vydaní knihy, zomrela. „Boli sme spolu tridsať rokov. Keď sme sa zoznámili, mal som tridsaťdva, keď zomrela, šesťdesiatdva. Srdce môjho života; život môjho srdca,” píše v knihe Roviny života Julian Barnes.
Prv, než dokáže napísať tieto slová, prv, než od nich vykročí na cestu do temných priepastí, na ktoré sa mení zdanlivo pevná zem vo chvíli smrti milovaného človeka, rozpráva nám o vzduchoplavcoch. „Lietanie balónom predstavovalo slobodu – no slobodu podriadenú silám vetra a počasia,” píše. Spolu s prvými odvážlivcami prežívame radostné vzrušenie v malom koši visiacom medzi nebom a zemou. Spoznávame nebezpečenstvá, učíme sa balonistické triky. Takmer ako v starých verneovkách. Rozprávanie sa neskôr zaostrí na plukovníka Freda Burnabyho a Sarah Bernhardtovú. On bol anglický vojak a priekopník vzduchoplavby, ona bola francúzska herečka a amatérska balónistka. On bol každým cólom džentlmen, ona bohémka. On ju požiadal o ruku, ona ho – láskavo a taktne – odmietla.
Prečo nám o tom všetkom Julian Barnes rozpráva? Ako mladík, ktorý nevie obyčajnými slovami vyjadriť lásku k milovanej dievčine, a tak jej zloží báseň. Ako pesničkárka, ktorá o osobných veciach nedokáže rozprávať, a preto o nich skladá piesne. Tak Julian Barnes vytvoril dokonalú metaforu teplovzdušného balóna, ktorý sa slobodne vznáša vysoko nad zemou, no pritom je bezbranný voči silám prírody. Metaforu beztiažovej krásy a radosti, ktorá sa však často končí bolestným zrútením. Až vnútri tejto metafory dokáže rozprávať o láske.

.hĺbka
Po vzduchoplaveckej príprave ide Barnes priamo k veci. „Nevieme si veľmi dať rady so smrťou, tou banálnou, jedinečnou vecou, nevieme ju začleniť do širšieho rámca. (...) Takže, žiaľ, sa potom stáva čímsi nepredstaviteľným: nielen jeho dĺžka a hĺbka, ale aj jeho tón a štruktúra, jeho klamy a falošné úsvity, jeho sklon k recidívam.” Barnesova správa o smútení v niečom pripomína C. S. Lewisa a jeho Svedectvo o zármutku: v obidvoch prípadoch vzdelaný, svoje city a vášne dokonale ovládajúci Angličan opisuje prvé dni a týždne po smrti milovanej partnerky. Na rozdiel od Lewisa je však Barnes poetickejší, svoje myšlienky častejšie ilustruje vlastnými zážitkami, jeho metafory a prirovnania sú sviežejšie, jeho text je múzickejší.
Základný problém, ktorý Julian Barnes rieši, je „strata hĺbky” (taký je aj názov tejto časti knihy). Súvisí to podľa neho s nietzscheovskou „smrťou Boha”: „Keď sme zabili – alebo vyhnali – Boha, zabili sme aj seba,” píše. „Niet Boha, nie je posmrtný život, nie sme my.” Ako sa s tým vyrovnať? Nie teoreticky, nie v literárnej eseji, ale v normálnom živote.
Ovdovený Barnes prijíma naivné, hoci dobre mienené rady priateľov, zápasí s nespavosťou aj s bolestivo živými snami, utešuje sa konštatovaním, že „to si len vesmír robí svoje”, kráti si čas ľahostajným sledovaním futbalového zápasu Middlesbrough – Slovan Bratislava, obľúbi si operu, najmä Gluckovho Orfea a Euridiku, v ktorej Orfeus schádza za svojou milou do podsvetia. Lenže kam má zísť on, keď podsvetie už neexistuje? Nakoniec sa vráti k slobodným balónom a k vetru, ktorý ich vedie svojím ťažko predvídateľným smerom.
Barnesove Roviny života bravúrne do slovenčiny preložil Pavel Vilikovský. Ide vlastne o akýsi pendant k jeho Letmému snehu. V obidvoch prípadoch si autori najprv vytvorili poetický svet, a potom do neho zasadili príbeh lásky a smrti, ktorý by za iných podmienok možno nedokázali porozprávať. Obidvaja píšu o ťažkých veciach pravdivo, presne a veľmi pôsobivo.
Zmieniť sa tiež treba o výbornom knižnom dizajne Pala Bálika, pri ktorom nejde len o vhodne zvolený font a grafické prvky, ale aj o materiál (hrubý kartón) a jeho použitie v zhode s obsahom a estetikou Barnesovho textu.

Julian Barnes: Roviny života. (Preklad: Pavel Vilikovský, Artforum, 2014)

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite