Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Priama reč Lucie Piussi

.lucia Piussi .časopis .osobnosti

Chlapec už má štrnásť mesiacov a svet sa začal točiť okolo áut. „Auto! Auto! Auto!“ kričí a rúčkami nadšene udiera do madla na kočíku, kým sa predierame bratislavskými ulicami, kde parkujú autá hlava na hlave, úplne všade. Chlapec si možno myslí, že auto je ohromný živočíšny druh, čo dymí a vrčí a je ešte väčší, mocnejší a farebnejší ako všetci petržalskí havovia. A tak doma okrem knižiek so zvieratkami listujeme reklamnými katalógmi s autami a v každom časopise hľadáme nejaké „autoauto“.

Som nešofér, reklamy na autá mi doteraz unikali. Aká chyba! Opatrne obraciam stránky, akoby som sa pozerala cez kľúčovú dierku do spální pracháčov: „Vždy o krok vpred ako vy.“ „Zaslúžite si plnú rýchlosť.“ Alebo: „Zvonku rovnaký suverén ako vnútri.“ Cítim sa zvláštne, to všetko na kriedovom papieri, priložené k mienkotvorným plátkom, letáky, ktoré doteraz putovali rovno do koša. Sám Freud by spozornel. Nový mercedes? To nie je ani stroj. Nový mercedes je „viac sexi“.  (Úplne ako vy.) Zrazu podvedome otáčam hlavu a hľadám tie obrovské, plnofarebné plátna na obzore, na ktorých sa leskne plech, vytepaný v skutočných výhniach poézie súčasnosti. Portréty áut veľkosti budov. „Autoautoauto!“ volá syn, nadšene k nim dvíha prštek a ja pritakávam. Áno, všade samé auto. Zastanem pri priechode a opatrne sa obzerám, či z nejakej nečakanej strany neletí ten, čo si zaslúži plnú rýchlosť. Muž v bielej fabii pribrzdí a ukazuje mi rukou čosi ako „šup, šup, ty chudera“, a tak rýchlo pridám do kroku, aby som nezdržovala. Svet šoférov je iný, zamračený a plný zodpovednosti. Nie ako ten môj, bezstarostný, detský. Sú však aj takí šoféri, čo brzdia pred priechodom skôr, než naň vkročíte vlastnou nohou a ich gesto vraví  „nech sa páči“, ešte sa aj usmejú spoza skla, keď im ďakujem, to sa mi nestáva často, ale keď  to príde, od vďačnosti sa mi až kolená podlomia. Úžasný pocit, že sme v Európe. „Mať väčšie svaly, stal by som sa ohýbačom železa!“ volám rozochvene, sťa zblúdená gupka, čo žije medzi žralokmi.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite