Ak si v súčasnej komplikovanej medzinárodnej situácii môžeme dovoliť odľahčenie, tak povedzme, že cenu Európsky integrátor roka získalo Rusko. S otrasmi, ktoré sa dnes odohrávajú v Rusku, európski politici sami nepočítali, keď ich sankciami spolutvorili. Sami mierne šokovaní sledujú, čo sa spustilo. A akú majú moc, keď postupujú spoločne a s USA. Nepočítal s tým ani Vladimír Putin. Jeho taktika rozdeľovať krajiny Únie cez bilaterálne vzťahy nebola úplne bez ovocia, ale nestačila. Svoje rozhorčenie nad relatívne jednotným postojom Únie ventiluje Kremeľ výkrikmi o tom, že nepredpokladal, že Európa bude až takým verným vazalom USA.
.prekvapivý výtlak
K sile západných sankcií výrazne prispeli ďalšie okolnosti. Keď európski, americkí, ale i ruskí politickí stratégovia prepočítavali, ako sa Ruska dotknú ekonomické sankcie, vychádzalo im, že budú mať relatívne mierne následky. Určite mierne v porovnaní s tým, čo sa deje teraz. Viacerí dokonca pochybovali, či sa ich následky vôbec dostanú cez ruskú propagandu k obyvateľom.
No nie je to iba dôsledok postupu európskych a amerických politikov. V tom istom čase, ako spriadali plány oni, niekde tisíce kilometrov ďaleko zasa ropní magnáti špekulovali, ako sa vyrovnať s tým, že nové technológie sprístupňujúce ropu z nálezísk, považovaných za nedostupné, menia pravidlá hry v obchode s ropou. Zatiaľ čo na jar svet kalkuloval, že vojenské manévre Ruska a nestabilita na Strednom východe budú tlačiť na rast ceny ropy, deje sa opak. A deje sa málo vídaným spôsobom.
V snahe ropných magnátov udržať si postavenie na trhu aj za cenu dumpingu je dnes svet zaliaty lacnou ropou. Zatiaľ čo magnáti rátajú ušlé zisky, Rusku (ale napríklad aj Venezuele) ide o fungovanie štátu. Trhy rýchlo pochopili, že ak sa izolované Rusko nebude môcť oprieť už ani o ropu, nebude mať nič. Preto prišiel útek investorov, pád meny a, samozrejme, nástup špekulantov, ktorí sa snažia ťažiť zo šokov na trhoch. Pre obyvateľov to znamená rady pred zmenárňami, útok na banky a obchody. Hoci ide o spojený efekt sankcií a cien ropy, je čitateľné, že v čase ropných turbulencií je sťažený prístup Ruska k finančným trhom a obchodným partnerom veľkou zbraňou v rukách Západu.
Najhorúcejšie chvíle zažíva jadrová veľmoc práve koncom roka 2014 a s tým bude vstupovať do ďalšieho roka. V tom sa bude rozhodovať, či Rusko bude na vzniknutý chaos reagovať zvýšenou agresivitou a zaťatosťou, alebo naopak, Putin sa pokúsi napätie so Západom zmierniť, a tak pomôcť ekonomike znovunaštartovaním politických, obchodných a finančných spojenectiev so Západom. Otázka potom bude znieť, ako benevolentne budú Európa a USA nastavené, ak Rusko s takým dopytom príde.
.myšlienky na rozvod
Rusko pritiahlo v roku 2014 do Európy nový typ konfliktu, ktorý tu už dlhý čas nebol. Veľmocenský konflikt s vojenskou povahou. Nie je prekvapením, že ten veľmi ľahko zatienil vnútorné problémy starej Európy. Tie však nezmizli, naopak, výrazne sa zväčšili. Viaceré krajiny eurozóny stále nevyriešili problémy s vlastnou finančnou nerovnováhou, hoci o nich v roku 2014 takmer nebolo počuť. Ich symbolom je nepretržitý rast dlhu Talianska, ktoré sa považuje za najproblematickejšieho muža eurozóny.
Od začiatku krízy v 2009, keď mala krajina najvyšší dlh v eurozóne, vzrástol takmer o polovicu. Hoci nemecké krídlo, reprezentované najmä nemeckou centrálnou bankou, stále opakuje, že Taliansko musí šetriť a reformovať, krajina sa k tomuto odporúčaniu stavia vágne. Hoci vedia, že aj optimistickejšie odhady budúcoročného vývoja ekonomiky hovoria, že rast nebude dostatočne silný, aby sa situácia Talianska nezhoršovala. Nemeckú centrálnu banku dnes možno považovať za jediný orgán v eurozóne, ktorý má právo veta nad tlačiarňami Európskej centrálnej banky.
Nemeckí centrálni bankári pritom vedia, že ich tlak stačiť nebude. Hra je o tom, neprejaviť žiadnu benevolenciu voči zlej hospodárskej politike krajiny a nevyslať tým signál ani talianskym, ani žiadnym iným politikom, že problém môže riešiť niekto iný.
No ak sa talianska finančná situácia pod tlakom trhov príliš rozkýva, už nebude možné riešiť to podobne ako pri Grécku, teda nejakými vyzbieranými peniazmi. Technicky zostanú len dve možnosti, buď krajina opustí eurozónu, alebo sa európska centrálna banka proti vôli Nemecka rozhodne otvorene pomáhať Taliansku nekonvenčnými prostriedkami. Napríklad obrovskými pôžičkami, splatnými o sto rokov, či iným skupovaním vládnych dlhopisov. Vnútri eurozóny tak pôsobia proti sebe tlačiace sily a tlak, ktorým na seba pôsobia, sa zvyšuje.
.prijateľný odchod
Práve pri téme opustenia eurozóny sa v roku 2014 potichu odohral aj v hlavách talianskej elity mentálny posun. Zatiaľ, čo pred rokom-dvoma bola politická povinnosť hovoriť, že krajina spraví všetko preto, aby zostala v eurozóne, len potrebuje pomoc vlastných obyvateľov a európskeho spoločenstva, verejná debata v Taliansku sa dostala na úroveň, keď už vládni poradcovia hovoria o odchode z eurozóny ako o realizovateľnom, hoci nepreferovanom riešení. Ani verejná mienka nebude silou, ktorá by sa postavila za euro. Dnes je pri tejto téme rozdelená na polovicu, s rýchlym rastom tých, ktorí chcú návrat k líre.
Nové, netradičné nástroje, o ktorých v poslednom čase akoby mimovoľne, ale častejšie než predtým, spomínajú aj hlasy z Európskej centrálnej banky, by mohli byť použité aj na to, aby v prípade potreby stabilizovali otrasy spôsobené neistotou pri opúšťaní eura jednej alebo viacerých krajín. Stručne povedané, otras neistoty, ktorú by taliansky odchod (alebo šoky z iných krajín či trhov) zo zóny spôsobil, by sa dal upokojiť len rýchlymi a ľahko dostupnými peniazmi a zárukami.
Európa bude naďalej čeliť aj politickým problémom. Nárast euroskepticizmu v najväčších krajinách, ako Veľká Británia, Francúzsko, Taliansko či Španielsko bude formovať vzťah aj k centru Únie. Na máj sú naplánované parlamentné voľby vo Veľkej Británii, ktoré poznačia aj vzťahy s úniou.
.protipól
Proti týmto tendenciám bude, naopak, silnieť aj hlas druhého tábora, požadujúceho hlbšiu politickú integráciu. Nebude sa argumentovať len ideologicky a politicky. Prehlbovanie politickej únie, ako sa tento proces zvykne nazývať, bude predkladaný ako vyššia záruka ekonomickej stability, a teda niečo, čo by malo byť akceptované aj pragmatikmi. Prvým hlásateľom tohto názoru okrem politikov bude práve šéf Európskej centrálnej banky, Talian Mario Draghi.
Jeho taktika bude presadzovať nástroje, ktoré posilnia väzby členských krajín k centru eurozóny. Takým bude presadzované vykupovanie vládnych dlhopisov európskou centrálnou bankou. Hoci mu Nemci budú pripomínať, že to je už politika, na ktorú nemá mandát a že s takým cieľom ECB nevznikla, Draghi sa odradiť nenechá.
V roku 2015 si treba želať, aby ho Európa prežila v mieri, čo nemusí byť také samozrejmé, ako sa zdalo ešte nedávno. No ak sa to podarí, bude to tiež znamenať, že jej vnútorné rozdelenie sa zvýši.
.prekvapivý výtlak
K sile západných sankcií výrazne prispeli ďalšie okolnosti. Keď európski, americkí, ale i ruskí politickí stratégovia prepočítavali, ako sa Ruska dotknú ekonomické sankcie, vychádzalo im, že budú mať relatívne mierne následky. Určite mierne v porovnaní s tým, čo sa deje teraz. Viacerí dokonca pochybovali, či sa ich následky vôbec dostanú cez ruskú propagandu k obyvateľom.
No nie je to iba dôsledok postupu európskych a amerických politikov. V tom istom čase, ako spriadali plány oni, niekde tisíce kilometrov ďaleko zasa ropní magnáti špekulovali, ako sa vyrovnať s tým, že nové technológie sprístupňujúce ropu z nálezísk, považovaných za nedostupné, menia pravidlá hry v obchode s ropou. Zatiaľ čo na jar svet kalkuloval, že vojenské manévre Ruska a nestabilita na Strednom východe budú tlačiť na rast ceny ropy, deje sa opak. A deje sa málo vídaným spôsobom.
V snahe ropných magnátov udržať si postavenie na trhu aj za cenu dumpingu je dnes svet zaliaty lacnou ropou. Zatiaľ čo magnáti rátajú ušlé zisky, Rusku (ale napríklad aj Venezuele) ide o fungovanie štátu. Trhy rýchlo pochopili, že ak sa izolované Rusko nebude môcť oprieť už ani o ropu, nebude mať nič. Preto prišiel útek investorov, pád meny a, samozrejme, nástup špekulantov, ktorí sa snažia ťažiť zo šokov na trhoch. Pre obyvateľov to znamená rady pred zmenárňami, útok na banky a obchody. Hoci ide o spojený efekt sankcií a cien ropy, je čitateľné, že v čase ropných turbulencií je sťažený prístup Ruska k finančným trhom a obchodným partnerom veľkou zbraňou v rukách Západu.
Najhorúcejšie chvíle zažíva jadrová veľmoc práve koncom roka 2014 a s tým bude vstupovať do ďalšieho roka. V tom sa bude rozhodovať, či Rusko bude na vzniknutý chaos reagovať zvýšenou agresivitou a zaťatosťou, alebo naopak, Putin sa pokúsi napätie so Západom zmierniť, a tak pomôcť ekonomike znovunaštartovaním politických, obchodných a finančných spojenectiev so Západom. Otázka potom bude znieť, ako benevolentne budú Európa a USA nastavené, ak Rusko s takým dopytom príde.
.myšlienky na rozvod
Rusko pritiahlo v roku 2014 do Európy nový typ konfliktu, ktorý tu už dlhý čas nebol. Veľmocenský konflikt s vojenskou povahou. Nie je prekvapením, že ten veľmi ľahko zatienil vnútorné problémy starej Európy. Tie však nezmizli, naopak, výrazne sa zväčšili. Viaceré krajiny eurozóny stále nevyriešili problémy s vlastnou finančnou nerovnováhou, hoci o nich v roku 2014 takmer nebolo počuť. Ich symbolom je nepretržitý rast dlhu Talianska, ktoré sa považuje za najproblematickejšieho muža eurozóny.
Od začiatku krízy v 2009, keď mala krajina najvyšší dlh v eurozóne, vzrástol takmer o polovicu. Hoci nemecké krídlo, reprezentované najmä nemeckou centrálnou bankou, stále opakuje, že Taliansko musí šetriť a reformovať, krajina sa k tomuto odporúčaniu stavia vágne. Hoci vedia, že aj optimistickejšie odhady budúcoročného vývoja ekonomiky hovoria, že rast nebude dostatočne silný, aby sa situácia Talianska nezhoršovala. Nemeckú centrálnu banku dnes možno považovať za jediný orgán v eurozóne, ktorý má právo veta nad tlačiarňami Európskej centrálnej banky.
Nemeckí centrálni bankári pritom vedia, že ich tlak stačiť nebude. Hra je o tom, neprejaviť žiadnu benevolenciu voči zlej hospodárskej politike krajiny a nevyslať tým signál ani talianskym, ani žiadnym iným politikom, že problém môže riešiť niekto iný.
No ak sa talianska finančná situácia pod tlakom trhov príliš rozkýva, už nebude možné riešiť to podobne ako pri Grécku, teda nejakými vyzbieranými peniazmi. Technicky zostanú len dve možnosti, buď krajina opustí eurozónu, alebo sa európska centrálna banka proti vôli Nemecka rozhodne otvorene pomáhať Taliansku nekonvenčnými prostriedkami. Napríklad obrovskými pôžičkami, splatnými o sto rokov, či iným skupovaním vládnych dlhopisov. Vnútri eurozóny tak pôsobia proti sebe tlačiace sily a tlak, ktorým na seba pôsobia, sa zvyšuje.
.prijateľný odchod
Práve pri téme opustenia eurozóny sa v roku 2014 potichu odohral aj v hlavách talianskej elity mentálny posun. Zatiaľ, čo pred rokom-dvoma bola politická povinnosť hovoriť, že krajina spraví všetko preto, aby zostala v eurozóne, len potrebuje pomoc vlastných obyvateľov a európskeho spoločenstva, verejná debata v Taliansku sa dostala na úroveň, keď už vládni poradcovia hovoria o odchode z eurozóny ako o realizovateľnom, hoci nepreferovanom riešení. Ani verejná mienka nebude silou, ktorá by sa postavila za euro. Dnes je pri tejto téme rozdelená na polovicu, s rýchlym rastom tých, ktorí chcú návrat k líre.
Nové, netradičné nástroje, o ktorých v poslednom čase akoby mimovoľne, ale častejšie než predtým, spomínajú aj hlasy z Európskej centrálnej banky, by mohli byť použité aj na to, aby v prípade potreby stabilizovali otrasy spôsobené neistotou pri opúšťaní eura jednej alebo viacerých krajín. Stručne povedané, otras neistoty, ktorú by taliansky odchod (alebo šoky z iných krajín či trhov) zo zóny spôsobil, by sa dal upokojiť len rýchlymi a ľahko dostupnými peniazmi a zárukami.
Európa bude naďalej čeliť aj politickým problémom. Nárast euroskepticizmu v najväčších krajinách, ako Veľká Británia, Francúzsko, Taliansko či Španielsko bude formovať vzťah aj k centru Únie. Na máj sú naplánované parlamentné voľby vo Veľkej Británii, ktoré poznačia aj vzťahy s úniou.
.protipól
Proti týmto tendenciám bude, naopak, silnieť aj hlas druhého tábora, požadujúceho hlbšiu politickú integráciu. Nebude sa argumentovať len ideologicky a politicky. Prehlbovanie politickej únie, ako sa tento proces zvykne nazývať, bude predkladaný ako vyššia záruka ekonomickej stability, a teda niečo, čo by malo byť akceptované aj pragmatikmi. Prvým hlásateľom tohto názoru okrem politikov bude práve šéf Európskej centrálnej banky, Talian Mario Draghi.
Jeho taktika bude presadzovať nástroje, ktoré posilnia väzby členských krajín k centru eurozóny. Takým bude presadzované vykupovanie vládnych dlhopisov európskou centrálnou bankou. Hoci mu Nemci budú pripomínať, že to je už politika, na ktorú nemá mandát a že s takým cieľom ECB nevznikla, Draghi sa odradiť nenechá.
V roku 2015 si treba želať, aby ho Európa prežila v mieri, čo nemusí byť také samozrejmé, ako sa zdalo ešte nedávno. No ak sa to podarí, bude to tiež znamenať, že jej vnútorné rozdelenie sa zvýši.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.