Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Modlím sa za Rusko

.jozef Majchrák .jaroslav Daniška .časopis .rozhovor

Od mladosti chcel pôsobiť na Ukrajine. Stal sa tam biskupom. Na tohtoročné dramatické udalosti na Majdane má jasný názor. Hovorí, že ak by tam nebola prítomná modlitba a cirkev, hrozil by masaker. Vladyka Milan Šášik.

.ako sa Slovák stane biskupom na Ukrajine?
Ako veriaci hovorím, že to bola Božia prozreteľnosť. Keď som bol v bratislavskom seminári, zaujali ma spevy kolegov – študentov z Prešovskej eparchie. Začal som navštevovať prednášky pre gréckokatolíckych bohoslovcov a začal som sa modliť za slobodu gréckokatolíckej cirkvi na Ukrajine. Modlil som sa každý deň, až do decembra 1989, keď po stretnutí s Jánom Pavlom II. vydal Gorbačov nariadenie, ktorým dostala cirkev slobodu.

.pôvodne ste boli rímsky katolík?
Áno, som vysvätený rímskokatolícky kňaz. Súčasne som bol tajný vincentín, rehoľník. Už ako bohoslovec som mal túžbu odísť pracovať do Sovietskeho zväzu.

.prečo?
To je otázka! Zrodilo sa to v mojom srdci, neviem to vysvetliť.

.hovoríme o prvej polovici 70. rokov, o čase, keď Vladimír Jukl a Silvester Krčméry začali postupne budovať tajnú cirkev. Vy ste patrili k ich okruhu alebo vaša cesta bola iná?
Pre bohoslovcov bolo vtedy nebezpečné kontatovať Jukla, Krčméryho a iných exponentov podzemnej cirkvi, ale samozrejme, poznali sme sa. Niekoľkokrát som ich stretol, navštívil som aj tajného biskupa Korca. Napokon, sám som patril k vincentínom, ktorí oficiálne nesmeli prijímať nových členov. Pre mňa bol kľúčový vplyv pátra Jána Hutyru, lazaristu, aktívneho na bratislavskom internáte Svoradov. Otec Hutyra viedol zápas za kresťanstvo v čase slovenského štátu, nechcel, aby sa viera nakazila ideológiou, bol rovnako proti komunizmu ako proti fašizmu. Neskôr, v roku 1946, bol prvým väzňom po vojne. Už vtedy ho mučili sovietski agenti, podarilo sa mu však dostať cez advokáta na verejnosť odkaz, jeho list prečítali v parlamente a na základe toho bol prepustený. Zomrel v roku 1978.

.ako vyzeral váš život, keď ste skončili školu?
Stal som sa kaplánom v Leopoldove a v Červeníku. Skončila sa teória, začala sa prax.

.ako to tam vtedy vyzeralo?
Leopoldov bol úplne iný svet, najmä pre bacharov, ktorí tam vtedy pracovali. Všetci sa ich báli, ale náboženstvo prenikalo aj k nim. Spomínam si, ako jeden z policajtov vozil ku mne tajne svojho syna, aby sa pripravil na prvé sväté prijímanie. Ten chlapec zostal verný cirkvi, dnes má kresťanskú rodinu.

.kde vás zastihla sviečková demonštrácia v marci 1988?
Bol som už ďaleko od Bratislavy. Jeden príslušník Verejnej bezpečnosti vtedy povedal, že to je moje posledné miesto.

.prečo?
Zobrali mi štátny súhlas v Západoslovenskom kraji. Podnetom bola kázeň na pohrebe, ale diecéza mala farnosti aj na strednom Slovensku, tak ma presunuli do okresu Žiar nad Hronom, do Banskej Belej. V roku 1985 ma preložili na Vysokú, pod Sitnom, kde žilo 156 obyvateľov. Prekrásny kraj, zima trvala sto dní. Vždy som sníval o horách a Pán Boh plnil moje túžby. Tam ma zastihla aj sviečková demonštrácia. Môj brat sa na nej zúčastnil, my sme sa modlili.

.rok 1989 vás teda zastihol v horách.
Nie celkom. Každý rok som žiadal o devízový prísľub, chcel som navštívil Lurdy. Ale vždy som dostal odpoveď, že moja cesta nie je v záujme štátu. Bolo to smiešne, veď ako môžem ja ovplyvniť záujmy štátu? Ale v roku 1989 som cez syna mojej farníčky dostal odkaz, že teraz mi vycestovať dovolia. Prekvapilo ma to, predtým mi hovorili, že táto farnosť bude mojou poslednou a zrazu som mohol aj vycestovať. Kamarát mi povedal, že možno sú to eštebáci, ktorí sú na svojom poslednom mieste. V auguste 1989 som vycestoval do Viedne a ďalej na Západ. Navštívil som Rím, splnil niekoľko drobných konšpiratívnych úloh a vrátil sa domov. Akurát sa začínali veľké zmeny.

.čo ste robili?
Provinciál ma poslal na štúdiá do Ríma. Po dvoch rokoch som obhájil licenciát a potom ma prvý nuncius na Ukrajine oslovil, či by som sa nestal jeho sekretárom v Kyjeve. Lenže ja som sa na diplomaciu nepripravoval. Nuncius sa ma spýtal, či hovorím po rusky a poľsky, povedal som, že áno, ale po ukrajinsky som nevedel, tak mi povedal, že to sa naučím. Taká bola moja cesta. Pracoval som tam šesť rokov.

.v porovnaní s Československom bolo na Ukrajine všetko horšie. Komunizmus trval 70 rokov, bola tu ťažšia sociálna situácia, aký bol vzťah ľudí k viere?
Všetko závisí od regiónu, tu na Zakarpatí trval komunizmus, ak zarátame aj obsadenie počas vojny, len od novembra 1944. A to je veľký rozdiel oproti oblastiam, ktoré patrili pod Moskvu od roku 1921, kde prežili občiansku vojnu, Stalinov teror, hladomor, represie či vraždenie ľudí bez súdov. Stačilo slovo, aby človek prišiel o život. Východná oblasť Ukrajiny bola ateizovaná najviac, na Zakarpatí náboženské tradície prežívali. Existovala tu aj tajná gréckokatolícka cirkev, s tajnými kňazmi a tajnými bohoslužbami. Zo 450 chrámov gréckokatolíckej cirkvi bolo 50 zbúraných a 20-30 bolo zavretých. Zvyšok pripadol pravoslávnym. Okrem toho bolo otvorených pre bohoslužby asi 40 rímskokatolíckych kostolov. Keď padol režim, pravoslávni bratia nám vrátili len tretinu našich chrámov.

.ako fungovala tamojšia tajná cirkev?
Veriaci sa modlili doma, počúvali vatikánsky rozhlas, poprípade k nim prichádzal tajný kňaz, často v noci. Bohoslužby bývali niekedy pravidelne, niekedy občas. Niektorí gréckokatolíci chodili do rímskokatolíckych kostolov, keď mali túto možnosť. Komunisti si na to vypracovali metódu, zisťovali to cez deti. Deti z domu vedeli, že o tom nemôžu hovoriť, a tak sa ich pýtali na babky. Keď dieťa v škole povedalo, že babka do chrámu chodí, myslelo sa najmä pravoslávneho, znamenalo to, že je lojálna. Keď nechodila, znamenalo to, že je tam aktívna tajná cirkev.

.ako vyzeralo napätie s pravoslávnou cirkvou?
Existuje veľa rôznych príbehov. V jednej dedine napríklad miestni odmietali pravoslávneho kňaza, ktorého im pridelili, modlili sa v kostole, ale len keď tam nebol tento kňaz. Komunisti sa nahnevali, vyviezli celý interiér chrámu na smetisko a zavreli ho. Bolo to však už za Gorbačova, tak napísali sťažnosť, ktorú zaniesli do Moskvy, kde im povedali, že modliť sa môžu. Kým sa vrátili domov, bola v ich priestoroch a chráme zaregistrovaná pravoslávna hromada, boli to väčšinou miestni alkoholici. Viete si predstaviť, čo to pre tých ľudí znamenalo. Ľudia chodili do chrámu večer a modlili sa tam celú noc a podobne. V roku 1989 sa odvážili ešte viac a priviedli si tajného kňaza, niekoľkokrát zaplatili pokutu, ale už sa nebáli. Nahlas spievali, prichádzalo čoraz viac ľudí a s tým rástla aj odvaha.

.to znamená, že ste prišli do emancipovanej cirkvi?
To sa nedá povedať. Prišiel som do veľmi zranenej cirkvi. Keď sme za komunizmu porovnávali situáciu v Poľsku, čo všetko tam mohla cirkev robiť, a situáciu u nás v Československu, hovorili sme, že v Poľsku je oproti nám sloboda. Mali svoje problémy, ale zostali im kláštory, procesie, púte, všeličo iné. Ale keď porovnáme situáciu na Ukrajine a v Československu, bola sloboda u nás. Bol to zločin na ľuďoch. Totalita mala rôzne podoby, Hitlerovu, Pol Potovu, ale tu ten zločin trval 70 rokov. Na Zakarpatí, chvalabohu len 45 rokov. Keď mi niekto povie, že komunizmus bol dobrý, tak mu odpoviem, že ničomu nerozumie. Keď som pracoval na nunciatúre, prešiel som celú Ukrajinu, s výnimkou luhanskej oblasti. Nestretol som rodinu, kde by niekto nezahynul. Otec, mama, dedko, strýko, umreli od hladu, boli umučení, niečo strašné.

.ako to zmenilo ukrajinský národ?
V prvom rade nemajú úctu k inštitúciam štátu. Po druhé, svoje rany si nesú vnútri. A po tretie, ako hovoria Ukrajinci tu na Zakarpatí, Rusko nás naučilo piť, klamať a kradnúť. Musíte si uvedomiť, že tu žili rovnakí ľudia ako u nás, tiež patrili do Rakúsko-Uhorska, chodili za zárobkami do sveta, možno žili biednejšie, ale boli ako my. Cirkev zakladala spolky miernosti, vznikali družstvá, aby sa pomohlo ľuďom vymaniť sa spod vplyvu úžerníkov. Za Československa ľudia chodili do Ameriky a národ sa mal lepšie. A potom prišla tragédia. Ale na východe to bolo všetko ešte horšie. Vidieť to na životnej aj spoločenskej úrovni. Nie preto, že by štát viac dotoval západ Ukrajiny, vždy dotoval viac východ. Ale je tam hrozný alkoholizmus, veľa rozvodov, potraty, drogová závislosť, AIDS, všetko sú to úplne iné štatistiky. Sú to dva svety. Juh a východ Ukrajiny je na tom strašne. Preto sa tí ľudia dajú ľahšie manipulovať.

.obdobie postkomunizmu bolo na Ukrajine asi najťažšie v celom východnom bloku. Krátke úseky, keď sa objavila nádej, vždy rýchlo vystriedalo veľké sklamanie. Prečo?
Máte pravdu, ale je to lepšie ako v Rusku, kde sa žiadna nádej ani neobjavila. Nikdy by som nemenil Ukrajinu za Rusko. Myslím si, že najnižšiu životnú úroveň obyčajných ľudí má z celej východnej Európy Rusko.

.rusko je bohatšie ako Ukrajina.
Treba ísť na ruský vidiek. Vidieť tie mestečká a dedinky. Oligarchovia ukradnú, čo sa dá, a ľudí presviedčajú, že sa im žije najlepšie na svete.

.aj na Ukrajine sú oligarchovia. V čom sú iní, ako tí ruskí?
Nedá sa to porovnávať. Raz som cestoval autobusom z Kyjeva do Kurskej oblasti v Rusku. Bolo to veľmi smutné, tam sa nič nezlepšilo, iba zhoršilo. Napríklad tu v Užhorode vznikli nové štvrte, ale zdvihol sa aj vidiek. Ľudia pracujú v Maďarsku, na Slovensku, v západnej Európe, v USA. Vracajú sa, stavajú si nové domy, alebo opravujú staré. Zmenu vidieť.

.obnovil sa aj náboženský život?
Veľa vecí sa zlepšilo už aj tým, že sa nemusíme modliť na ulici. Ešte v roku 2003, keď som sa stal biskupom, bolo takých miest veľa. Teraz ich už nemáme. Bohoslužby na ulici devastovali ľudí aj vnútorne. Predstavte si to, že pravoslávni, ktorí im ten chrám vzali, sa modlili vnútri a oni museli stáť na mraze. Bolo to nemilosrdné. Chodil som sa s nimi modliť a mám fotografie ľudí, ktorí takto stáli a boli úplne omrznutí. Ale túto etapu máme už za sebou. Podarilo sa nám postaviť 197 nových chrámov a kaplniek, 39 sa stavia. Už môžeme robiť aj katechizáciu detí. Viete si predstaviť, aké to bolo, robiť prípravu na manželstvo v zime na ulici?

.hovorili ste o rozdieloch v mentalite ľudí na západe a východe Ukrajiny. Aký je rozdiel medzi politickými elitami?
Nechcem sa púšťať do takejto diskusie. Problém ukrajinskej politiky je, že v nej politici dávajú veľké sľuby, ktoré potom nedodržia. Ostáva len dúfať, že sa to teraz zmení.

.ukrajina má za sebou dramatický rok. Ako sa zmenil život na Zakarpatsku?
Na Majdane bolo aj veľa ľudí zo Zakarpatska, nikto, našťastie, nezahynul. Bohužiaľ, zahynulo už viac ako tridsať vojakov zo Zakarpatska, ktorí padli počas bojov na východe. To už ľudí poznačí. Keď sme v novembri spomínali na zosnulých, bola aj modlitba za padlých. Prišlo veľa ľudí a udalosť mala silný duchovný rozmer. To pomáha, aby sme sa nedali strhnúť nenávisťou a násilím. Stále hovoríme o odpustení a modlíme sa aj za obrátenie Ruska. Aj na Majdane zohrala veľkú úlohu modlitba. Rozdalo sa tam okolo milióna ružencov. Čítal som svedectvo spisovateľa - ateistu. Hovoril, že keď prišli rozkazy na rozohnatie Majdanu a kňazi sa začali modliť, bola to obrovská sila. Opäť začal veriť v Boha. Mnohí mladí ľudia priamo tam požiadali o krst. Jeden písal, ako utekal, padol na zem a zdvihol ho kňaz. Potom toho kňaza poprosil, aby ho pokrstil. Keby tam nebola cirkev, bol by to masaker.

.v súvislosti s Majdanom sa často písalo o úlohe, ktorú tam zohrali radikálni nacionalisti a extrémisti. Ako ste to vnímali vy?
Ako falzifikáciu toho, čo sa tam skutočne udialo. Aj slovenskí katolíci sa ma pod vplyvom tejto propagandy pýtali, aká je pravda. Moja odpoveď bola, že pravdou je pravý opak.

.dali ste počas týchto udalostí kňazom voľnú roku, aby sa na nich mohli zúčastňovať?
Pri takomto dianí nemôžete nikoho nikam vysielať, ale ani mu v tom brániť. Je to vec svedomia. Mnoho našich kňazov bolo aj na Majdane, ale vystupovali v duchu: My sme cirkev, chceme, aby sa nezabíjalo.

.v období komunizmu bolo na Zakarpatsko presídlených veľa etnických Rusov. Zhoršilo sa tu počas týchto udalostí spolužitie medzi Ukrajincami a Rusmi?
Nezaznamenal som to. Rusov tu však nie je až tak veľa, asi 50-tisíc ľudí a Zakarpatsko má jeden a štvrť milióna obyvateľov. Nie sú ani najväčšou menšinou, tou sú Maďari, ktorých je okolo 160-tisíc. Toto je veľmi tolerantný región. To, čo sa dnes na Ukrajine deje, nemá charakter boja proti nejakej národnosti. Nie je to občianska vojna.

.čo to je?
Zrážka civilizácií. Zrážka toho, že niekto chce obnoviť Sovietsky zväz a väčšina to nechce. Samozrejme, aj ja by som si želal, aby na Západe neprevládli antikresťanské sily, pretože je to prejav neúcty. Mrzí ma, keď ľudia, ktorí sa hlásia k západnej civilizácii, poprierajú jej židovsko-kresťanské korene. Vnímam to nebezpečenstvo, ale Ukrajina nemá inú voľbu, ako zostať v Európe.

.rusko zostane susedom Ukrajiny, ako budú tieto krajiny v budúcnosti spolunažívať?
Želal by som si, aby sa Rusko stalo civilizovanou krajinou. Mám ich rád, je to veľmi dobrý národ. Len majú to nešťastie, že prešli od samovládneho cára pod totalitného Lenina i Stalina a nevedia sa z toho spamätať.

.cirkvi dokážu prispieť k zmiereniu národov a historických tráum. Príkladom je Poľsko a Nemecko, ale aj Slovensko a Maďarsko. Vzťahy medzi ukrajinskými a ruskými cirkvami sú však veľmi napäté. Nielen medzi gréckokatolíkmi a pravoslávnymi, ale aj medzi ukrajinskou a ruskou pravoslávnou cirkvou. Prečo?
Je to jednoduchý kľúč. Cirkev má byť svedomím národa. Keď ním prestane byť a stane sa služobníkom vlády, tak je to katastrofa.

.na Zakarpatsku je aj veľa pravoslávnych veriacich, ktorí patria pod moskovský patriarchát. Aký bol ich postoj k udalostiam na Majdane?
To sa nedá zovšeobecniť. Záleží na konkrétnom človeku. Aj veľa pravoslávnych chce žiť v nezávislej krajine.

.ako vidíte ďalší vývoj na Ukrajine?
Nádej umiera posledná. Modlíme sa, aby to Ukrajina zvládla.

.ako by mohlo pomôcť Slovensko?
Vždy prosím o modlitbu. Za Ukrajinu aj za Rusko. Za lídrov obidvoch krajín. Aby mali aspoň trochu prístupné srdce Božím plánom a nielen svojim ambíciám. l

Milan Šášik/
Narodil sa v roku 1952. Študoval na Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulte v Bratislave. V roku 1971 vstúpil do Misijnej kongregácie otcov lazaristov. Ako kňaz pôsobil v Červeníku pri Leopoldove a v obci Vysoká v Štiavnických vrchoch. V rokoch 1990 až 1992 študoval na Pápežskom teologickom inštitúte Teresianum v Ríme. Neskôr pracoval na Apoštolskej nunciatúre na Ukrajine. Od roku 2000 bol farárom v meste Perečin na Zakarpatskej Ukrajine. V roku 2003 bol vysvätený za biskupa a v roku 2010 ho pápež Benedikt XVI povýšil na eparchiálneho biskupa Mukačevskej eparchie so sídlom v Užhorode.   

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite