Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Očami Doroty Nvotovej

.dorota Nvotová .časopis .osobnosti

Celý deň bolo všetko proti mne. Včerajších 30 km v nadmorskej výške 4 000 – 5 000 metrov ma dosť dorazilo. Navyše hneď v prvom kilometri sme nastúpali 300 metrov, čo je úplný brutus, keď si to predstavíte geometricky.

Celý deň bolo všetko proti mne. Včerajších 30 km v nadmorskej výške 4 000 – 5 000 metrov ma dosť dorazilo. Navyše hneď v prvom kilometri sme nastúpali 300 metrov, čo je úplný brutus, keď si to predstavíte geometricky.
Potom nás zahalil prach, štípal v očiach, potom som si sadla do tŕnia a vrieskala bolesťou, potom som na zľadovatenom chodníku na ten zadok padla, tŕnie sa roztrúsilo do celých nohavíc a doškriabalo mi celé nohy. Smoliarsky deň som však čakala už skôr, a tak som s pokorou šliapala ďalej. A na druhý deň som dostala paranoju, že mám výškovú chorobu. Nemala som síce žiadne príznaky, bola som však strašne zadýchaná, a tak som si v sebe nejako vyfantazírovala, že mám pľúcny edém, ktorý sa prejavuje zadychčanosťou aj v pokojovom stave a je omnoho horší ako mozgový edém, pretože takmer vždy sa končí smrťou, a tak som pre istotu prestala na tento večer fajčiť.
Ale nebolo mi lepšie, navyše som dostala aj zimnicu, a tak som zaspávala s tým, že asi v noci zomriem. Nedalo sa mi zaspať, preto som si zobrala knižku, na ktorú som sa tešila celý čas, že si ju prečítam a aspoň prídem na iné myšlienky, ale po pár riadkoch som došla na to, že som ju už čítala, a tak som sa ustarostená drgľovala ďalej pod špinavou a smradľavou perinou. Vonku bolo asi mínus desať, spala som dve hodiny a ráno ma čakal vrchol treku. Z paranoje, že mám pľúcny edém, som sa vôbec nevyspala a čakal ma výstup do 5 416 metrov. Povedala som si, že radšej umriem tu ako doma na rakovinu pľúc, a tak sa mi nejako podarilo zahnať strach zo smrti. Vyrazili sme za tmy, s čelovkami na hlavách. Vonku bola fujavica, ale našťastie mám dobrú windstopperovú čiapku, a tak som len počula, ako vietor sviští okolo mojej hlavy a spieva ako meluzína. To dodávalo celej scéne patričnú dramatickosť. Okrem tohto zvuku bolo počuť len zrýchlený dych a vŕzganie snehu pod topánkami. Išli sme najpomalšie ako sa dalo, aby sme sa neunavili, neumreli a nezamrzli, ale aj tak to bola fuška. Cestička bola úzka, svah strmý a chodník samý ľad a neraz som takmer padla dolu do priepasti. Vedľa chodníka visela šiltovka s pamätnou tabuľou „Dead trekker“. Striaslo ma a potom sme to dosiahli. Hviezdy a mesiac zhasli a my sme mali východ slnka v Thorong la, v jednom z najvyšších horských prechodov a svete. Dvakrát som si jemne potiahla z nosičovej cigy, zatočila sa mi hlava a začali sme klesať. A poviem vám pravdu, to klesanie bolo omnoho horšie ako stúpanie. Naklesali sme asi 1 700 metrov, čo bol taký brutus na moje kolená, že som len stonala bolesťou a bez slova krivkala dolu.  Ale spravila som to! Vrchol treku je za mnou, už to len odhopsám dolu a budem sa týždeň v Káthmandú rozmaznávať.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite