Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Anabela Žigová: Trikrát denne bez mobilu

.elena Akácsová .časopis .lifestyle

Výtvarníčka a filmárka Anabela Žigová má za sebou slovenskú premiéru filmu Salto mortale, ale tým sa jej práca na ňom neskončila, teraz sa treba postarať o distribúciu. Vianoce bude tráviť v Prahe, doma je v New Yorku, Paríži aj Bratislave. Cíti sa svetoobčiankou.

Umelecký smer mám od malička.
Začínala som na ŠUP-ke, vystavovala od sedemnástich, vyštudovala scénografiu. Ako art directorka som sa pôvodne v New Yorku aj živila. Niektoré moje krátke filmy sú založené na kresbách, stále sa venujem aj voľnej tvorbe, ale primárny je film. Ručné práce sú pre mňa dodnes relax, keď som mentálne vyčerpaná. To sú také návaly. Ale vždy všetko dorobím, mám sitzfleisch ešte zo ŠUP-ky. Rada by som to naučila aj synovca, prváčika. Keď som s ním robila domáce úlohy, hovorila som mu, musíš to dať ľavou zadnou, aby sme sa mohli hrať pexeso.

Von chodím so psom.
Trikrát denne bez mobilu. Cosmo je pubertiak, jazvečík, už trikrát so mnou letel hore-dolu, ale nemá to rád. Naša trénerka mi presne povie, čo sa so mnou deje, podľa toho, ako sa pes správa. Je to taká nadstavba nad psychoanalýzou. Najviac skučí a vyžaduje si pozornosť, keď sa venujem nejakej umeleckej veci. Je tu, samozrejme, aj Leo, náš prvý jazvečík – pán profesor, ktorý nás tomu, čo je v živote skutočne dôležité, naučil ako prvý.

Zdravé jedlo riešim pre všetkých, aj pre psa.
Nie som food snob, ale strava má byť z dobrých zdrojov. Inak som všežravec, jem veľa a rýchlo. Teraz na raute v divadle som partnera poprosila, aby mi išiel po rezeň, že ja sa už hanbím. Povedal, sedem by aj stačilo, nie? Tak ale nemala som ich rok. Raz som dokonca robila u mňa v Brooklyne schnitzel párty. Chcela som aj bryndzové halušky, ale babička ma varovala, nebuď ambiciózna, kúp hotové. Zachránila ma reštaurácia U Milana v Sunset Park.

Som priama, až príliš.
Nemám rada intrigy, riešenie vzťahov, sociálne hry, keď sa nekoná priamo. V práci sa snažím byť vyrovnaným človekom, ale v súkromí som rada aj detská, expresívna, a občas ako tropická búrka v pralese, prehrmí a o chvíľku je slnko. Neviem robiť tichú domácnosť, chcem si hneď všetko vykomunikovať. Sranda, že to nemusí byť vždy tá správna cesta.

Môj vzťah s mamou dozrel.
Mama pôvodne nesúhlasila s tým, čo som z jej vyjadrení vo filme použila (Salto mortale rieši otcovu spoluprácu s ŠtB), ale prvý zostrih sa jej páčil, a povedala, že ona je udatná a že môže byť. Prekročila som nahrávkou nášho telefonátu hranice jej súkromia, neospravedlňuje ma ani poetická licencia umelca. Bola som pripravená na rôzne konzekvencie, ale neviem si predstaviť, že by som to urobila inak. Dokážem svoje kroky dlho zvažovať, ale keď už niečo robím, tak si za svojou voľbou pevne stojím.

Nad deťmi, samozrejme, uvažujem.
Ten film bol pre mňa práve preto dôležitý, potrebovala som vedieť, aká je moja pozícia ako človeka. Jasné že, pre ženy je biologický tik-tak stresujúcim faktorom, lenže dieťa nepotrebuje len matkino telo. Toto je silná téma na samostatný formát.

Svoju robotu milujem, neviem ju nerobiť.
Mám tendenciu vyžadovať, že všetko musí byť poctivo urobené, preto viem zájsť za hranicu, ktorá je pre niektorých ľudí mimo komfortnej zóny. Ale tam sa to celé vlastne deje. Raz som zo strižne odišla so slovami: robte si to sami, páni, je to vaša vizitka, čo sa tu budeme nervovať. Najala som si na postprodukciu človeka. Teraz na tom staviam, že niekedy, keď sa vo mne prebudí vnútorný perfekcionista a byrokrat, je najproduktívnejšie od toho odísť. Ale viem s ním po tých rokoch už skvelo spolupracovať.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite