Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

AD Potrebujeme Dni slovenskej literatúry?

.peter Juščák .časopis .kultúra

Keby bol minister kultúry nad článkom Moniky Kompaníkovej pomlčal, mohol ostať štedrým úradníkom, ktorý poskytol financie rozhádaným spisovateľom. Žiaľ, minister nemlčal, spísal zoznam svojich zásluh a spisovateľke netaktne pripomenul, že aj jej dielo financujú jeho úrady.

Domnievam sa, že každý minister kultúry by mal byť hrdý na prozaičku, ako je Kompaníková a ďalší autori a autorky jej generácie, o ktorých minister kultúry zatiaľ nemá dostatok informácií. Moniku Kompaníkovú nepozná ani predseda AOSS Belák a to je horšie znamenie. Potvrdzuje totiž tvrdenie mnohých spisovateľov, že on sám, penzionovaný spevák a protagonista šoubiznisu, medzi spisovateľmi nemá čo hľadať.
Vo svojej odpovedi Kompaníkovej odvodzuje svoje právo na pravdu od svojho predsedníctva „jednej z najväčších spisovateľských organizácií“. Pri tomto odvážnom tvrdení by mal svojich podporovateľov vymenovať po jednom a menovite. Samého ma veľmi zaujíma, koľko podporovateľov medzi spisovateľmi má tento predseda. V auguste sa ho tri organizácie združené v AOSS – Obec spisovateľov Slovenska, Spolok ukrajinských autorov a Združenie maďarských spisovateľov na Slovensku pokúsili odvolať. Belák odvolanie neakceptoval, ale vyslovená nedôvera jemu ako predsedovi aj zástupcom zvyšných troch organizácií v AOSS, (SC PEN, Klub nezávislých spisovateľov, Klub spisovateľov literatúry faktu) naďalej platí. Belák teda nemá mandát na to, aby vystupoval, vyjadroval sa, či rozdával nejaké ceny za AOSS.
Našla sa však odvážna Kompaníková a poukázala na špičku ľadovca organizovaného literárneho života. Treba dodať, že absurdnosť literárneho priestoru, ktorú opísala veľmi presne, má svoje pozoruhodné semenisko. Pramení v SC PEN, ktoré je dnes zásobárňou „spisovateľov“ bez jedinej vydanej knihy. Práve táto organizácia, pôvodným zameraním na šírenie tolerancie, porozumenia a slobody slova, na ochranu prenasledovaných tvorcov je dnes presnou negáciou svojich pôvodných zámerov. Jedným z mnohých dôkazov tohto tvrdenia je samotný Ľubo Belák, podpredseda SC PEN! Vo svojej reakcii na Kompaníkovej text brilantným spôsobom ukázal, aké sú jeho predstavy o porozumení medzi spisovateľmi.
Belák sa od nástupu do funkcie predsedu AOSS kasal zjednocovaním všetkých umelcov a spisovateľov. Jeho „zjednocovacie“ úsilie malo oporu len v jeho víziách, Rada AOSS ho nikdy na taký krok nevyzvala. Napoly štátna, napoly Belákova literárna spartakiáda, Dni slovenskej literatúry (DSL), nebola v členských organizáciách prediskutovaná. Je to osobná iniciatíva Ľ. Beláka, s ktorou vstúpil do rozpracovaného projektu Literárneho a informačného centra (LIC). Ani tam ho nik nepozval. Prišiel s aktívnou podporou (alebo na príkaz?) ministerských úradníkov a rozhádzal pôvodnú koncepciu festivalu poézie riaditeľky LIC Miroslavy Vallovej. Chceme veriť, že snaha brániť literárne podujatie pred jeho nekoncepčným pokrútením nespôsobí riaditeľke LIC Vallovej problémy.
Súhlasím s Kompaníkovou, že DSL v Belákovej podobe slovenská literárna obec nepotrebuje. Spisovatelia nepotrebujú ani verejnosťou ignorovaný blogerský stan, ergo Belákov nápad, za ktorý LIC zaplatilo 1 750 euro. DSL nemali nijaký prínos ani pre mimobratislavských autorov čitateľov. Akcia sa vklinila do predimenzovaného bratislavského priestoru, RTVS z nej priniesla spomienkové varenie prevarenej vody dvoch ctihodných sedemdesiatnikov pred takmer prázdnym hľadiskom. O čom premýšľajú mladí spisovatelia dnešných dní, ostalo bokom záujmu DSL.
Generácia Kompaníkovej má právo na kritiku. Sú to oni a ich mimoriadne úsilie vo svojich literárnych skupinách, je to ich nadšenie, tvorivá i vydavateľská vytrvalosť, sú to ich podujatia po celom Slovensku, čo tvorí kultúrnu pamäť hodnú aj ministerskej pozornosti. Právom poukázali na bezduchú kampaňovitosť, plytvanie, čudesné oceňovanie a na aroganciu zlostných protagonistov priemeru a podpriemeru.
Prečo teda Belák, schovaný za polorozpadnutú AOSS, súrne potreboval spichnúť akési Dni? Celé toto úsilie je vedené po teplej linke až k poradcovi ministra Maďariča. Belákova agenda – zjednocovanie spisovateľov – malo byť korunované práve touto literárnou spartakiádou. Jednotná spisovateľská obec by tak postupne mala prijať novú vedúcu úlohu ministerstva kultúry a postupujúcu etatizáciu literárneho života. Bezduché, narýchlo vymyslené a v AOSS neschválené ceny mali byť vnadidlom pre  vyvolených a nereptajúcich autorov.
Monika Kompaníková pomenovala očividný stav nielen za svojich rovesníkov, ale aj za mlčiacich nespokojencov staršej generácie. Dostalo sa jej odpudivej reakcie, aké sú dnes smerované k odvážlivcom, ktorí poukážu na plytvanie, rozhadzovanie, nekoncepčnosť, neporiadok. Nuž, aj hnevlivé Belákovo gesto na jej adresu je vážnym svedectvom. Tentoraz o vyprázdnenosti inštitúcií, neschopných sebareflexie.
.autor je predseda Obce spisovateľov Slovenska.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite