Na pochybnosti však nie je dôvod. Sami sme mali isté obavy, keď sme sa dozvedeli o vyškrtnutí jednej z otázok, rozhodnutie Ústavného súdu je však jasné. Súd odôvodnil zamietnutie referendovej otázky, týkajúcej sa zachovania výnimočnosti práv, ktoré dnes patria výlučne iba manželstvu, úplne inak, ako sme sa obávali v Aliancii a inak, ako si želali naši kritici.
Považujem za pozitívne, že Ústavný súd sa vyjadril k právnym účinkom referenda so zjavným cieľom pridať na vážnosti referendu. Prísne podmienky presviedčajú Ústavný súd o vysokom stupni legitimity referenda. Súd sa vyrovnal s námietkou, že iba parlament je jediný ústavodarný a zákonodarný orgán. Podľa Ústavného súdu to „nevylučuje iný spôsob prijímania všeobecne záväzných pravidiel správania so silou zákona, prípadne ústavného zákona, konkrétne občanmi v referende“. Pôvodné názory súdu spred pár rokov, ktoré oslabili celý inštitút referenda, sa však znovu zopakovali. Nový a vyváženejší prístup sa nenašiel. Poslanci nemajú žiadnu povinnosť hlasovať podľa vôle prejavenej ľuďmi v referende. Ústavný súd však poznamenal, že výsledok fakultatívneho referenda „môže, (ale nemusí) v závislosti od použitej formulácie vyžadovať ďalšie konanie národnej rady“. A to je práve prípad, ktorý sa týkal minimálne dvoch otázok, ktoré v petícii podporilo 400-tisíc občanov. O manželstve a adopciách nie je potrebná žiadna ďalšia úprava.
.spor o nejednoznačnosť
Ústavný súd našiel ako dôvod na odmietnutie tretej otázky – nejednoznačnosť. Rád by som sa k tomu bodu v rozhodnutí našich ústavných sudcov vyjadril, pri všetkej úcte, kriticky. Podľa súdu existujú dve možné interpretácie. Jedna z nich hovorí, že ide o zachovanie práv a povinností patriacich iba manželstvu a manželom. Problémom je pojem „uznanie ... ako životného spoločenstva pred verejnou autoritou“ kde dôvodí, že iniciátori referenda opomenuli, že existuje inštitút „blízkych osôb“, ktoré náš štát uznáva. „Blízkou osobou sú príbuzní v priamom rade, súrodenec, manžel, iné osoby v rodinnom alebo obdobnom sa pokladajú za osoby sebe navzájom blízke, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu.“ Nikto nespochybňuje, že blízke osoby sú „uznané“ štátom, moja námietka však znie: sú blízke osoby uznávané, lebo sú to životné spoločenstvá? Iba manželstvo je v zákone uznané ako „životné spoločenstvo“. Definičným znakom blízkej osoby je existencia príbuzenstva alebo dovôdne pociťovaná ujma toho druhého ako vlastná. Vôbec nie to, že títo žijú v životnom spoločenstve. Neverím, že by niekomu napadlo, že žije v štátom uznanom životnom spoločenstve, povedzme, so svojou sestrou, ktorá sa medzitým vydala a má vlastnú rodinu, hoci by určite potvrdil, že je pre neho stále osobou blízkou. Hlavne ak formulácia v otázke znie doplnene ako „uznanie, registrácia či evidovanie ako životného spoločenstva pred verejnou autoritou“. A ak to niekomu napadne, predpokladal by som, že podobne ako Ústavný súd dospeje k názoru – ako tvrdí na inom mieste – že „niet pochýb, že výkladom celkového kontextu položenej tretej otázky by bolo možné dospieť k záveru, že smeruje výlučne k právnym pomerom vyhradeným manželstvu.“
.deľba moci má v demokracii význam
Ústavný súd uznal, že v prípade posilnenia súčasného stavu (a práve o to išlo v prvých troch otázkach) musí byť opatrný, aby neprekročil svoje právomoci a musí vychádzať z predpokladu ústavnosti právnych predpisov.
Súd nevyužil príležitosť pre naplnenie a výklad ústavného pojmu rodinného a súkromného života. Hoci nemožno nič namietať k prihliadaniu na judikatúru európskych súdov, chýba istá forma sebauvedomenia. Takáto úloha pred Ústavným súdom stále stojí. Najmä ak Európsky súd pre ľudské práva, naopak, niekedy neváha zaviesť nové práva. Vtedy platí, že nie Dohovor, nie Ústava, ale súdny aktivizmus definuje to, čo je obsahom konkrétneho práva, najmä ak celkom zjavne platí, že novodefinované právo má obsah, ktorý v čase prijatia neexistoval. Súdy vtedy právo nenachádzajú, ale tvoria. Súdny aktivizmus sa ospravedlňuje kontroverznou teóriou „živého dokumentu“, takýto prístup má medzi sudcami a právnymi filozofmi svojich zástancov aj tvrdých kritikov. Radím sa k tým druhým, keďže verím v klasickú deľbu moci v demokratickom štáte, podľa ktorej je tvorba práva či jeho zmena z dôvodu prispôsobenia súčasným podmienkam výslovne určená iným zložkám moci, osobitne parlamentu, prípadne vláde (pri uzatváraní medzinárodných zmlúv). Na tvorbu práva a zavádzanie nových práv celkom určite nie sú povolané súdy. A táto skutočnosť nijako význam súdov neznižuje, skôr naopak.
Vráťme sa však na Slovensko. Košický Ústavný súd totiž žiadne nové práva nezaviedol. Aj pri vylúčenej otázke o výnimočných právach manželstva potvrdil, že vo formulácii otázky nenašiel diskrimináciu vo vzťahu k sexuálnej orientácii. Súd potvrdil, že by bol opatrný, ak by išlo o zníženie štandardu základných práv, k tomu však pri povolených troch otázkach nedochádza. Stotožnil sa s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva pri adopciách detí a potvrdil to, čo tvrdila aj Aliancia, že ESĽP takéto právo nepozná. Pri práve rodičov voči škole konštatoval, že vo vyvažovaní práv rodičov nevidí ústavný problém.
Súd rozhodol, prezident vypísal referendum, odôvodnenie uzatvára dohady a spory. Ani štvrtá položená otázka nikoho nediskriminovala, nikto tu nie je Talibanec. Bola to ťažká fáza, ale sme za ňou a začína sa nová: a tou je kampaň. Nechcem sa znížiť k tomu, aby som ju viedol na tomto mieste, chcem upozorniť na niečo iné, vážnejšie.
Referendum o zásadných otázkach, podobne ako každé voľby, je oslavou demokracie. Moc uchopia opäť jej nositelia, ktorí ju inak delegujú na zastupiteľské orgány. Ak si vážime demokraciu, musíme si vážiť spoločnú diskusiu aj svojich oponentov. Je čas to ukázať. Anton Chromík/
Narodil sa v Bánovciach nad Bebravou, študoval právo na Právnickej fakulte Univerzity Komenského a doktorát obhájil na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity. Je advokát a hovorca Aliancie za rodinu, v minulosti bol riaditeľom kancelárie ministra spravodlivosti Daniela Lipšica. Podieľal sa na príprave viacerých zákonov, o. i. bol jedným z hlavných autorov zákona o rodine, legislatívy upravujúcej anonymný pôrod alebo informovaný súhlas ženy pred potratom. V roku 2011 zastupoval Lekársky odborový zväz pri vyjednávaniach s vládou, dnes zastupuje združenie zdravotných sestier. Je ženatý, má päť detí a žije v Šenkviciach.
Považujem za pozitívne, že Ústavný súd sa vyjadril k právnym účinkom referenda so zjavným cieľom pridať na vážnosti referendu. Prísne podmienky presviedčajú Ústavný súd o vysokom stupni legitimity referenda. Súd sa vyrovnal s námietkou, že iba parlament je jediný ústavodarný a zákonodarný orgán. Podľa Ústavného súdu to „nevylučuje iný spôsob prijímania všeobecne záväzných pravidiel správania so silou zákona, prípadne ústavného zákona, konkrétne občanmi v referende“. Pôvodné názory súdu spred pár rokov, ktoré oslabili celý inštitút referenda, sa však znovu zopakovali. Nový a vyváženejší prístup sa nenašiel. Poslanci nemajú žiadnu povinnosť hlasovať podľa vôle prejavenej ľuďmi v referende. Ústavný súd však poznamenal, že výsledok fakultatívneho referenda „môže, (ale nemusí) v závislosti od použitej formulácie vyžadovať ďalšie konanie národnej rady“. A to je práve prípad, ktorý sa týkal minimálne dvoch otázok, ktoré v petícii podporilo 400-tisíc občanov. O manželstve a adopciách nie je potrebná žiadna ďalšia úprava.
.spor o nejednoznačnosť
Ústavný súd našiel ako dôvod na odmietnutie tretej otázky – nejednoznačnosť. Rád by som sa k tomu bodu v rozhodnutí našich ústavných sudcov vyjadril, pri všetkej úcte, kriticky. Podľa súdu existujú dve možné interpretácie. Jedna z nich hovorí, že ide o zachovanie práv a povinností patriacich iba manželstvu a manželom. Problémom je pojem „uznanie ... ako životného spoločenstva pred verejnou autoritou“ kde dôvodí, že iniciátori referenda opomenuli, že existuje inštitút „blízkych osôb“, ktoré náš štát uznáva. „Blízkou osobou sú príbuzní v priamom rade, súrodenec, manžel, iné osoby v rodinnom alebo obdobnom sa pokladajú za osoby sebe navzájom blízke, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu.“ Nikto nespochybňuje, že blízke osoby sú „uznané“ štátom, moja námietka však znie: sú blízke osoby uznávané, lebo sú to životné spoločenstvá? Iba manželstvo je v zákone uznané ako „životné spoločenstvo“. Definičným znakom blízkej osoby je existencia príbuzenstva alebo dovôdne pociťovaná ujma toho druhého ako vlastná. Vôbec nie to, že títo žijú v životnom spoločenstve. Neverím, že by niekomu napadlo, že žije v štátom uznanom životnom spoločenstve, povedzme, so svojou sestrou, ktorá sa medzitým vydala a má vlastnú rodinu, hoci by určite potvrdil, že je pre neho stále osobou blízkou. Hlavne ak formulácia v otázke znie doplnene ako „uznanie, registrácia či evidovanie ako životného spoločenstva pred verejnou autoritou“. A ak to niekomu napadne, predpokladal by som, že podobne ako Ústavný súd dospeje k názoru – ako tvrdí na inom mieste – že „niet pochýb, že výkladom celkového kontextu položenej tretej otázky by bolo možné dospieť k záveru, že smeruje výlučne k právnym pomerom vyhradeným manželstvu.“
.deľba moci má v demokracii význam
Ústavný súd uznal, že v prípade posilnenia súčasného stavu (a práve o to išlo v prvých troch otázkach) musí byť opatrný, aby neprekročil svoje právomoci a musí vychádzať z predpokladu ústavnosti právnych predpisov.
Súd nevyužil príležitosť pre naplnenie a výklad ústavného pojmu rodinného a súkromného života. Hoci nemožno nič namietať k prihliadaniu na judikatúru európskych súdov, chýba istá forma sebauvedomenia. Takáto úloha pred Ústavným súdom stále stojí. Najmä ak Európsky súd pre ľudské práva, naopak, niekedy neváha zaviesť nové práva. Vtedy platí, že nie Dohovor, nie Ústava, ale súdny aktivizmus definuje to, čo je obsahom konkrétneho práva, najmä ak celkom zjavne platí, že novodefinované právo má obsah, ktorý v čase prijatia neexistoval. Súdy vtedy právo nenachádzajú, ale tvoria. Súdny aktivizmus sa ospravedlňuje kontroverznou teóriou „živého dokumentu“, takýto prístup má medzi sudcami a právnymi filozofmi svojich zástancov aj tvrdých kritikov. Radím sa k tým druhým, keďže verím v klasickú deľbu moci v demokratickom štáte, podľa ktorej je tvorba práva či jeho zmena z dôvodu prispôsobenia súčasným podmienkam výslovne určená iným zložkám moci, osobitne parlamentu, prípadne vláde (pri uzatváraní medzinárodných zmlúv). Na tvorbu práva a zavádzanie nových práv celkom určite nie sú povolané súdy. A táto skutočnosť nijako význam súdov neznižuje, skôr naopak.
Vráťme sa však na Slovensko. Košický Ústavný súd totiž žiadne nové práva nezaviedol. Aj pri vylúčenej otázke o výnimočných právach manželstva potvrdil, že vo formulácii otázky nenašiel diskrimináciu vo vzťahu k sexuálnej orientácii. Súd potvrdil, že by bol opatrný, ak by išlo o zníženie štandardu základných práv, k tomu však pri povolených troch otázkach nedochádza. Stotožnil sa s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva pri adopciách detí a potvrdil to, čo tvrdila aj Aliancia, že ESĽP takéto právo nepozná. Pri práve rodičov voči škole konštatoval, že vo vyvažovaní práv rodičov nevidí ústavný problém.
Súd rozhodol, prezident vypísal referendum, odôvodnenie uzatvára dohady a spory. Ani štvrtá položená otázka nikoho nediskriminovala, nikto tu nie je Talibanec. Bola to ťažká fáza, ale sme za ňou a začína sa nová: a tou je kampaň. Nechcem sa znížiť k tomu, aby som ju viedol na tomto mieste, chcem upozorniť na niečo iné, vážnejšie.
Referendum o zásadných otázkach, podobne ako každé voľby, je oslavou demokracie. Moc uchopia opäť jej nositelia, ktorí ju inak delegujú na zastupiteľské orgány. Ak si vážime demokraciu, musíme si vážiť spoločnú diskusiu aj svojich oponentov. Je čas to ukázať. Anton Chromík/
Narodil sa v Bánovciach nad Bebravou, študoval právo na Právnickej fakulte Univerzity Komenského a doktorát obhájil na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity. Je advokát a hovorca Aliancie za rodinu, v minulosti bol riaditeľom kancelárie ministra spravodlivosti Daniela Lipšica. Podieľal sa na príprave viacerých zákonov, o. i. bol jedným z hlavných autorov zákona o rodine, legislatívy upravujúcej anonymný pôrod alebo informovaný súhlas ženy pred potratom. V roku 2011 zastupoval Lekársky odborový zväz pri vyjednávaniach s vládou, dnes zastupuje združenie zdravotných sestier. Je ženatý, má päť detí a žije v Šenkviciach.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.