Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Holandsko, krajina menšín

.kamila Straatsburg Sajmerová .časopis .politika

Írsky spisovateľ George Bernard Shaw povedal, že ak existuje na svete viera, ktorá má reálnu možnosť prevziať vládu nad Veľkou Britániou, ba nad celou Európou, a to v priebehu ďalšieho storočia, je to islam. Udalosti v Holandsku by zrejme považoval za potvrdenie svojej prognózy.

Európa prežíva obdobie, keď obavy z islamu dosahujú vrchol najmä v súvislosti s tými moslimami, ktorí sú občanmi európskych štátov, ale ich lojalita patrí džihádu. Holandsko si svoje obdobie strachu odštartovalo už dávnejšie.
Šiesteho mája 2002 bol politik Pim Fortuyn, ktorý mal takmer stopercentnú šancu stať sa holandským premiérom, zavraždený, jeho vrahom bol aktivista Folkert van der Graaf. O dva roky neskôr, druhého novembra 2004 v Amsterdame, päť výstrelov a nôž v rukách islamského fanatika Mohammeda Bouyeriho ukončili život režiséra Thea van Gogha. Tieto dve vraždy boli začiatočným signálom procesu, ktorý zmenil Holandsko z tolerantnej a slobodomyseľnej krajiny na neistú krajinu plnú obáv o vlastnú budúcnosť.

.koniec holandskej demokracie
Gerrit Komrij (1944 – 2012), jeden z najväčších básnikov Holandska, známy pod láskyplnou prezývkou „Básnik národa“, dva dni po smrti Pima Fortuyna v denníku NRC, čo je politické periodikum intelektuálov, uverejnil báseň o Pimovej smrti – v nej otvorene obvinil vládnucich politických predstaviteľov z prípravy a odsúhlasenia vraždy. V redakcii NRC vtedy nikomu ani nenapadlo, že by zo strachu pred možnými konzekvenciami báseň neuverejnili.
Dnes v tom istom Amsterdame (tom istom aspoň geograficky) sa umelec Theourgos márne pokúša nájsť galériu, ktorá by si trúfala vystaviť jeho kontroverznú kolekciu obrazov o smrti Fortuyna a van Gogha. Zašlo to dokonca tak ďaleko, že tlačiareň, ktorá vytlačila katalóg údajne šokujúcich diel, a fotograf, ktorý na katalógu spolupracoval, sú utajení v anonymite.
Mám ešte v živej pamäti, aký bol Amsterdam pred tridsiatimi piatimi rokmi – slobodný, veselý, rozvlnený, mladý, prudký a vášnivý. Na schodoch pri monumente na námestí Dam pred bočným vchodom do superexkluzívneho obchodného domu Bijenkorf sedela pestrá zmes ľudí: všetky národnosti, všetky vekové skupiny. Dym z marihuany bol taký hutný, že sa oň dalo prieť. Nikomu nezáležalo na tom, kto je akej viery či farby, či je zahalený závojom, alebo nahý. To je už preč.
Smrť Pima Fortuyna odštartovala koniec demokracie v Holandsku, začiatok éry strachu, byrokracie a tej globálne rozšírenej mentality „človek človeku vlkom“. Spochybnila sa bezpečnosť slobody slova, mienky, slobodného vyjadrenia názoru – či už umeleckým, alebo iným spôsobom. O tri roky neskôr už 52 percent Holanďanov v ankete odpovedalo súhlasne na otázku, či vražda umelca van Gogha naozaj ukončila éru slobodnej diskusie v Holandsku.

.stupňovanie nepriateľstva
V priebehu rokov po oboch vraždách sa vzťah medzi Holanďanmi a islamom začal pomaly, ale isto presúvať do nepriateľskej roviny. A určite je to tak, že politici typu Geert Wilders ku zlepšeniu neprispievajú. Napokon, Wildersova jediná pochybná zásluha v holandskej politike spočíva v tom, že v kvázivtipných výrokoch sa usiluje nahádzať čo najviac špiny na islamských alochtonov, vysmievať sa tradičným zvyklostiam a vtipkovať na účet Koránu.
Wilders sa ostentatívne dáva všade sprevádzať ochrankou (a my nešťastní daňoví poplatníci znesieme ozaj všetko), ale zdá sa mi, že v dôsledku absolútnej bezvýznamnosti ho nijaká skupina zatiaľ nedala na listinu smrti. Dôkazom inteligencie priemerného Holanďana je, a nádejou ma napĺňa skutočnosť, že Wildersova popularita klesá, a to aj napriek tomu, že populistickým politikom sa v časoch ekonomických kríz zvyčajne darí.

.koľko bude moslimov
Na internetovej stránke, ktorá sa nazýva Geen Nieuws (Žiadne spravodajstvo), čítam článok o budúcnosti islamu v Holandsku. Text je nezaujatý, skôr fádny ako zaujímavý, množstvo grafík a čísel, ktoré síce veľa nedokazujú, ale podľa autora článku budeme mať v Holandsku v roku 2050 až 4,8 milióna moslimov – dnes ich tu žije 1,04 milióna. Autor lopotne dokazuje, ako k tomu číslu došiel, a čo to bude pre anonymných obyvateľov Holandska znamenať.
Oveľa zaujímavejšia, ako sám článok, je však diskusia pod ním.
Check si myslí, že za štyridsať rokov v Holandsku už belocha ani lupou nenájdeš. Robert sa pripája poznámkou, že keď letel z Londýna do Amsterdamu, tak si na letisku Heathrow myslel, že omylom pristál v Pakistane. A že keď sa konečne dostal do Amsterdamu, zapochyboval, či to mesto ešte leží v Holandsku.
Úplne od veci, ale o to nenávistnejšie, reaguje Katka: A keď ich bude toľko, tak budú kresťania a Židia zase prenasledovaní a vyvražďovaní, tak ako sa to teraz deje na africkom kontinente. A môžeme sa potom vysťahovať do Eritrey, Somálska či Nigérie, jednej z tých mizerných krajín, kde sú všetci leniví a nerobia!
Bert podotýka, že sa vlastne potešil. Ani v roku 2050 nebudú mať väčšinu! A dovtedy už príslušníci islamu spáchajú toľko vrážd a zločinov, že aj ten najhlúpejší ľavicový politik pochopí, že tých vyžieračov možno iba nenávidieť.
Veru tak, internet nám dal všetkým síce nie tvár, ale určite hlas.

.koniec pojmu asimilácia
Profesor na Slobodnej univerzite v Amsterdame, autor knihy Superdiversiteit o problematike mnohorasovej spoločnosti v Holandsku, načrtol počas prednášky o integrácii obraz Amsterdamu ako superdiverzifikovaného mesta, v ktorom ani jedna národnostná skupina momentálne nemá väčšinu.
To znamená, že vzniká otázka, kto sa má komu prispôsobiť a ako. Staré teórie o tom, že prisťahovalec sa má stopercentne asimilovať s pôvodným obyvateľstvom, prijať od neho jeho kultúru a zvyky, už neplatia. Integrácia ako taká je zastaraný koncept. Nachádzame sa v období historického prelomu. V Amsterdame žijú už iba národnostné menšiny, nijaká väčšina. V skupine ľudí pod pätnásť rokov je dokonca už iba jedna tretina holandského pôvodu.
Skupina „pravých“ Holanďanov v Amsterdame je okrem toho v ustavičnom pohybe: prichádzajú do mesta a po čase sa sťahujú zase preč. To Turci, Maročania, ľudia z Antíl a bývalí obyvatelia Surinamu žijú v Amsterdame už celé generácie – a v podstate sa tieto skupiny stali tými pravými obyvateľmi holandskej metropoly. Holanďania si musia zvykať na zmenenú situáciu: sú etnickou menšinou ako všetci ostatní, stratili svoju dominantnú pozíciu. V Holandsku je 453 mešít, televízny provider v provincii, kde bývam, ponúka deväť tureckých televíznych staníc.

.kto tu zvíťazí?
Po schodoch, vedúcich ku hlavnému vchodu Slobodnej univerzity – Vrije Universiteit – v Amsterdame rezko kráča skupinka dievčat. Sú oblečené klasicky, na svoj vek skôr usadlo. Vlasy a čelo majú zakryté tuho utiahnutou tmavou šatkou. Keď sa spolu vtlačíme to neveľmi priestranného výťahu, ohodnotia ma skúmavými pohľadmi krásnych tmavých očí. Uvoľnene diskutujú, usmiate a sebavedomé, tie symbolicky zakryté vlasy sú iba posledným ústupkom starým zvyklostiam, rodine, kultúre.
Vychádzam z univerzitnej budovy a v poslednej sekunde naskočím do električky, ktorá mieri do centra. V úzkej ulici Leidestraat, rozkopanej na nepoznanie, sa stretneme s električkou z protismeru. Zdá sa nemožné, že by tam bolo pre obidve dosť miesta. Mladý vodič električky, černoch s okrúhlymi začudovanými očami, posúva električku po rozkopaných koľajniciach za príšerného škripotu milimeter po milimetri vpred. Keď sa míňame, zbadá kolegyňu v druhej električke, totiž to, čo z nej pod tradičným závojom vidieť. S uvoľneným a priateľským úsmevom zdvihne jej smerom pravú ruku, dva prsty vztýčené do veľkého víťazného V.
.autorka je publicistka, žije v Holandsku

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite