Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Nedokončená revolúcia

.dalibor Roháč .časopis .týždeň v ekonomike

Postkomunistický vývoj v strednej Európe vrátane Slovenska je mimoriadnym úspechom. A nielen pre osobné a politické slobody, ktorým sa všetci tešíme.

Slováci dnes žijú výrazne dlhšie, zdravšie a bohatšie životy, bývajú vo väčších a kvalitnejších obydliach a majú prístup k príležitostiam, o ktorých by sa im pred rokom 1989 nesnívalo. Bez ohľadu na referendum o ochrane rodiny je tiež Slovensko otvorenejšou a tolerantnejšou spoločnosťou než kedykoľvek v histórii.
Medzi panglossianizmom a slovenským ponosovaním sa však existuje aj tretí pohľad na vec. Napriek obrovskému pokroku, ktorý sme za ostatných 25 rokov videli – a Slovensko naozaj patrí medzi úspešnejšie postkomunistické ekonomiky – máme aj veľké medzery. Ich odrazom je napríklad to, že kým my sa už dlho prieme o referendum o ochrane rodiny, Estónci zavádzajú elektronické občianstvo, aby uľahčili komukoľvek, kto má o to záujem, komunikáciu s estónskymi úradmi či bankami.
Vážnejším odrazom oných medzier a zmeškaných šancí sú však pretrvávajúce nedostatky v kvalite formálnych a neformálnych pravidiel a ich vynucovaní. Podľa údajov Svetovej banky Worldwide Governance Indicators urobili vyšehradské krajiny od roku 1996 len minimálny pokrok v prekonávaní rozdielov, ktoré existujú medzi nimi a úspešnými západnými krajinami v kvalite právneho štátu, miere korupcie či občianskej kontroly nad vládou. Medzi rokmi 2004 a 2013 sa Slovensko dokonca zosunulo z 57. miesta na 61. v rebríčku vnímania korupcie, publikovaného organizáciou Transparency International.
Nedávne demonštrácie, ktoré viedli k obmenám na vysokých politických postoch, tak nie sú odrazom pomýleného perfekcionizmu, ale skôr oprávnenej frustrácie, ktorá azda bude motorom hlbších inštitucionálnych zmien.
Úspešné protikorupčné reformy bývajú radikálne. Po Ružovej revolúcii v Gruzínsku napríklad prepustili všetkých dopravných policajtov (známych svojím úplatkárstvom) a nahradili ich úplne novými silami. Niekedy sa preto natíska otázka, či by podobná čistka nemala zasiahnuť aj slovenské súdnictvo. Samozrejme, spolu s reformami, podriaďujúcimi rozhodovanie súdov a úradov jasným pravidlám a obmedzujúcimi priestor pre ich diskrečné rozhodovanie.
Problémom je, že úspešné protikorupčné reformy sú relatívne zriedkavé a vyžadujú si veľa politickej odvahy, ktorú je ťažko nájsť za iných než mimoriadne nepriaznivých okolností. V Rwande dnes drobná korupcia prakticky neexistuje. Reformy, ktoré ju zastavili, však zaviedol krutý autoritársky režim v čase, keď sa krajina spamätávala z genocídy. Takýmto scenárom – podobne ako faktickému hospodárskemu kolapsu, ktorý stretol Gruzínsko v prvej dekáde svojej transformácie – by sme sa logicky mali chcieť vyhnúť.
Cestou vpred je tak v prvom rade kultúrna zmena. A tá už prebieha, ako ukazujú nedávne protesty, týkajúce sa predražených zdravotníckych zariadení či reakcie, ktoré vyvolal vstup skupiny Penta do vlastníckych vzťahov v denníku SME. Zmena by ale mala byť dôsledná. Mala by napríklad znamenať, že bude spoločensky neprijateľné pre prezidentského hovorcu Romana Krpelana vykonávať verejnú funkciu, aj keď sa nedopustil ničoho striktne nelegálneho. A naopak, s chválou by sa mal stretávať whistleblowing, investigatívna žurnalistika, a všetky prejavy osobnej integrity, ktoré vieme vo verejnom priestore nájsť.
.autor je analytik Cato Institute vo Washingtone DC.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite