Iba kryt tíško stiahol a v sále sa rozjasnilo. Nočná mora však ostala. Nalepí sa na vás ako smola. My sme zas hrali s kapelou v newyorskej Bohemian Hall, kam nás pozvali pri príležitosti 20. výročia prepustenia politických väzňov v Československu. Hoci nie sme česká kapela, vtedajší kultúrny atašé nás tam chcel mať spolu s českou undergroundovou legendou DG 307 a spravil pre to všetko, takže sa to naozaj podarilo. Bol to pre nás zázrak. Okrem koncertu sme hrali pár pesničiek aj v jednom divadelnom predstavení, kde v hľadisku sedela Suzanne Vega s manželom, básnikom, ktorý si hovorí Poez. Všetko bolo ako v sne. Až na slovenského zvukára! Keď sme sa ho pýtali, čím sa v New Yorku živí, odvetil, že zvučí „svadby, kary, potraty“, prapodivne sa rozrehlil a ďalej chystal mikrofóny. To samo osebe neveštilo nič zlé, až kým sme nezačali hrať. Ten človek nás v sekunde znenávidel. Nemohol pochopiť a prežiť, že taká luzerská kapela ako my tu reprezentuje domovinu. Jeho agresivita vyvrcholila tým, že na generálke vtrhol na pódium a začal na nás útočiť. Fyzicky. Musela ho spacifikovať úplne šokovaná režisérka. A sme doma. Doma nikdy nie ste prorokom. A o „slovenských domoch“ v zahraničí to platí zvlášť. Ak môžete, vyhnite sa im veľkým oblúkom. Sú to domy smútku. Straší v nich duch starých Slovákov. Bárs by aj boli české, stačí, že tam dole, na vrátnici, je jeden Slováčisko!
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.